O vlkoch a ľuďoch: Šamanské zviera alebo prečo chrániť vlka

Vlk dravý (Canis lupus) bude od 1. júna celoročne chráneným živočíchom. Minister životného prostredia Ján Budaj podpísal na Deň Zeme, vo švrtok 22. apríla vyhlášku, podľa ktorej bude usmrtenie vlka trestným činom.

Ministerský podpis tým uzavrel veľkú kapitolu boja ochranárov za celoročnú ochranu tejto šelmy na Slovensku, ktorého finále trvalo takmer tridsať  rokov.

Celoročná ochrana vlka je posledným krokom k záchrane tejto šelmy na území Slovenska. Kampaň za ochranu vlka podporilo viac ako 60-tisíc ľudí.

„Začínali sme v 70. rokoch s veľkou pomocou vtedajšieho pracovníka štátnej ochrany prírody Jozefa Voskára.  Pokračovali sme v 80. a 90. rokoch. Naša vlčia kampaň bola zameraná na osvetu a zmenu obrazu vnímania vlka ako škodcu, ktorý ohrozuje zdravie a majetok ľudí,“ hovorí Juraj Lukáč z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.

Po roku 2000 sa začína názor slovenskej verejnosti zásadným spôsobom meniť. Snaha ochranárov sa začína zameriavať predovšetkým na zmenu legislatívy.

„Z tvora, ktorý bol kedysi vnímaný ako nebezpečné zviera, sa stal živočích, ktorý pomáha ľuďom. Pomáha predovšetkým znižovaním škôd na poľnohospodárskych kultúrach takzvaným predačným tlakom na raticovú zver. Pomáha likvidovať diviačiu zver nakazenú klasickým alebo africkým morom ošípaných a robí sanitára lesa prednostným lovom chorej a oslabenej zveri,“ vysvetľuje Juraj Lukáč.

V roku 2010 oslovuje Lesoochranárske zoskupenie VLK Európsku komisiu so žiadosťou o pomoc zmeniť zákony tak, aby zaručovali, že vlk nebude na Slovensku ohrozeným živočíchom.

„Po začatí konania voči Slovensku pre porušenie európskej legislatívy sa nám podarilo presadiť zásadné zmeny v manažmente vlka. Vznikli rozsiahle územia s celoročnou ochranou vlka pri poľskej, českej a maďarskej hranici. Doba lovu a aj počet zastrelených vlkov dostali svoje limity. Lov vlka bol vylúčený v tých územiach NATURA 2000, kde je vlk predmetom ochrany,“ dodáva ochranár.

Vlci majú všetko, čo potrebujú, aby mohli spolu žiť v mieri. Spoločenský postreh, spoločenskú ohľaduplnosť a veľkorysosť divokých zvierat. A, samozrejme, rozsiahlu škálu gest a zvukov. 

Canis lupus. Keď si do Googlu zadáte slovo vlk, zobrazí sa vám deväť miliónov výsledkov. Šelma, predátor, divočina svorka, lov. Červená Čiapočka, Vlk a sedem kozliatok, Tri prasiatka, Romulus a Rémus, Stepný vlk. Vlk samotár, človek človeku vlkom. Mytológia vlka, kult vlka, archetyp vlka. Toto je iba 15 z nich.   

História človeka je s vlkom úzko a nerozlučne prepojená. Niekedy obýval celú severnú pologuľu a po človeku bol druhým najrozšírenejšejším druhom na planéte.

Žil v celej Európe, Ázii a Severnej Amerike. Uctievali ho Rimania, Germáni aj Slovania. Za posledných 500 rokov sa ho človeku na väčšine jeho pôvodného rozšírenia podarilo úplne vyhubiť. Alebo zdecimovať jeho stav na kritickú hranicu prežitia.

V posledných desaťročiach sa ale situácia mení. Obraz neľútostného, krvilačného a agresívneho lesného zabijaka, postavený na strachu a vykorenení človeka z prírody sa pomaly, ale isto rozpadáva. Nahrádza ho znovupochopenie miesta, vzťahu a funkcie vlkov v ekosystémoch.

O vlkoch sa napísali stovky vedeckých, publicistických aj bulvárnych článkov a desiatky kníh. Dve z nich, ktoré vyšli aj v slovenskom preklade, sa považujú za prelomové a kultové povinné vlčie čítanie.

Kanadský biológ a novinár Farley Mowat napísal v roku 1963 knihu Never Cry Wolf. V češtine vychádza už v roku 1968 pod názvom Nedělejte poplach. Slovenského prekladu sa kniha dočká až v roku 2012, jej titulom znie Nehaňte vlka.

Druhou obľúbenou vlčou bibliou je kniha amerického spisovateľa Barryho Holstuna Lopeza O vlkoch a ľuďoch (v origináli: Of Wolves and Men) z roku 1978. Obe knihy zásadným spôsobom a celosvetovo prispeli k zmene názoru na vlkov.

„Nanovo som si premietol udalosti ostatných dní. V hlave sa mi zákonite zrodila myšlienka, že stáročné a všeobecne uznávané ľudské predstavy o vlkoch sú očividne lživé. Pri troch príležitostiach za necelý týždeň som bol tým „divým zabijakom“ vydaný na milosť a nemilosť, ale oni sa vôbec nepokúsili roztrhať ma na márne kúsky, ba prejavili zdržanlivosť hraničiacu s pohŕdaním, a to dokonca aj vtedy, keď som im vtrhol do bytu a mohlo sa zdať, že ohrozujem ich deti,“ píše vo svojej knihe Farley Mowat.  

„To všetko bolo celkom jasné, a predsa som sa ešte zdráhal pustiť ten mýtus k vode. Zdráhanie nepochybne vyplývalo z myšlienky, že ak zavrhnem vžité predstavy o vlkoch, zradím vedu, i z vedomia, že priznať pravdu by znamenalo ochudobniť svoju úlohu o príjemnú príchuť nebezpečenstva a dobrodružnosti, a pravdepodobne i z toho, že som sa nechcel zmieriť s tým, že si zo mňa nevystrelili ľudia, ale „sprosté zvery,“ pokračuje autor.

„Bojoval som so svojimi diablami pokušenia a zvíťazil som. Rozhodol som sa, že od tejto hodiny budem vchádzať do sveta vlkov s otvorenou hlavou a naučím sa ich poznávať nie takých, akí majú byť, ale takých, akí skutočne sú,“ dodáva.

Vlk je vo svojej podstate veľmi miernej povahy. Nie preto, že je vznešený, ani nie preto, že by bol zbabelý. Je proste nebojovný.

Farley Mowat začína svoj vlčí príbeh ironickým opisom toho, ako sa v mladosti snažil uplatniť svoje prírodovedecké vzdelanie a na aké byrokratické prekážky pritom narážal.

Nakoniec sa ocitol v kanadskej tundre, kde mal od vlády za úlohu dokázať škodlivosť vlkov. Vlkov obviňovali z veľkého úbytku sobov, ktoré v skutočnosti mali na svedomí lovci.

Dva roky v kanadskej prírode vlkov pozoroval. Vždy sa správali dôstojne, priateľsky. Prejavovali veľkorysosť a humor. Často si kládol otázku, kto vlastne koho študoval a pozoroval. Mladý vedec sa s vlkmi ponoril do úplne iného sveta, ako si predstavoval. A tento svet predstavil svojim čitateľom.

Po čase si Mowat k vlčej svorke, ktorú mesiace z bezprostrednej blízkosti pozoroval, vytvoril osobný vzťah. Vlkom dal mená, obdivoval ich charakter a rodinné vzťahy.

„George bol osobnosť. Dôstojný, nedotknuteľný a pritom nebol pyšný. Svedomitý, veľkorysý a ohľaduplný k ostatným, priateľský ako to len išlo. George bol jednoducho otec, po akom túži každý syn. Jeho žena Angel bola nemenej pozoruhodná. Krásna, prudká, dá sa povedať, že vášnivá až diabolská. Keď mala svoju náladu, vôbec nevyzerala ako zosobnenie materstva. Napriek tomu bola vynikajúcou matkou. Georga som si vážil a mal som ho veľmi rád, ale Angel som si priamo zamiloval,“ opisuje Farley Mowat vlčí pár.  

Všetko, čo o vlkoch biológ zistil, oznámil po ukončení svojej misie kanadským úradom. Vláda na jeho prekvapujúce zistenia vôbec nereagovala. Naopak, po niekoľkých týždňoch ešte zvýšila finančnú odmenu za zabitého vlka.

Svoju knihu uzatvára smutnou úvahou. „Kedykoľvek začnú ľudia nezmyselne zabíjať zvieratá alebo iných ľudí, vždy sa snažia ospravedlňovať svoje konanie tým, že tomu, koho chcú zničiť, pripisujú tie najhoršie a najodpornejšie vlastnosti. A čím menej dôvodov majú k vraždeniu, tým viac očierňujú tých, ktorých plánujú zavraždiť.“    

Barry Lopez kombinuje svoj populárno-vedecký text o vzťahu človeka a vlka O vlkoch a ľuďoch s príbehmi, bájkami a poéziou. Vlka vníma ako zviera rešpektujúceho zákony prírody. Ako tvora so silným sociálnym cítením pre rodinu, svorku a komunitu.

Popisuje spolužitie vlkov a Eskimákov, kde odjakživa platil zákon vzájomného rešpektu a úcty. Varuje pred ničivým zásahom západnej civilizácie do tejto rovnováhy.

„Raz jeden Eskimák zabíjajúci vlkov za štátnu odmenu zistil, že sa mu minuli všetky náboje a rozhodol sa zviera na smrť uštvať na svojom snežnom skútri. Neskôr podľa mapy určil, že vlk bežal rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu 19 kilometrov, kým spomalil do klusu, v ktorom vydržal ďalších 6 kilometrov a až potom začal kráčať. Zrútil sa o 6 kilometrov ďalej,“ píše Barry Lopez o vytrvalosti vlkov.   

„O vlkoch toho vieme veľmi málo. Čo vieme dobre, sú naše predstavy, aký by vlk mal byť. Usilovať sa o presnú charakteristiku vlkov je to isté, ako vyžadovať presnosť od oblakov,“ hovorí autor.

„Pre Eskimákov a Indiánov stelesňuje vlk dve postavy. Väčšina kmeňov ho vníma ako silné a zázračné zviera. Je to pre nich ale aj šamanské zviera stotožňované s jednotlivcom alebo s rodom.“

„Vlka obdivujú preto, lebo jeho spôsob života je príkladom pre celý kmeň. Zabezpečuje potravu pre všetkých, aj pre chorých a starých. Dohliada na výchovu svojich detí a bráni svoje teritórium proti iným vlkom.“

„Chápu ho ako osobnosť s takými výnimočnými vlastnosťami, ako je napríklad životná sila, schopnosť dobre stopovať a dlhý čas sa zaobísť bez potravy,“ vysvetľuje Lopez vzťah medzi prírodnými kultúrami a vlkmi.

Medziľudské vzťahy sú oveľa tvrdšie ako vzťahy mexi šelmami. Hoci tieto sú na boj vybavené neporovnateľne lepšie.

Barry Lopez je presvedčený, že veda samotná nemôže ľuďom predstaviť zviera v jeho úplnosti.

„Neexistuje iba jedna ľudská realita. A čo je horšie, často si myslíme, že iba jedna kultúra spomedzi mnohých má monopol na pravdu,“ odkazuje autor v epilógu.

„Dať možnosť tajomstvu, to znamená, povedať si, že tu môže byť niečo viac. Môžu tu byť veci, ktorým nerozumieme. To nie je zamietanie poznania. Je to len získanie širšieho pohľadu. Znamená to pripustiť si mimoriadnu slobodu. Niekto iný sa nemusí mýliť preto, aby ste vy mohli mať pravdu,“ dodáva Barry Lopez.