Pri plánovaní medzisviatočnej turistiky mi doma predostreli náročné požiadavky: „Chceme niečo kratšie, ale malo by to byť vyšperkované pekným výhľadom, atraktívnym terénom, jaskyňou či hradom. A nesmie chýbať sneh. Veľa snehu.“
Zadanie pomerne komplikované, no odpoveď bola veľmi jednoduchá – Lačnovský okruh. Spĺňa všetky stanovené očakávania a k ním pridáva ešte aj rebríky, reťaze, studničky a čuduj sa svete – aj pštrosy na snehu. Jednoducho – na desiatich kilometroch nájdete všetko, po čom srdce turistu piští.
Východiskovým bodom pútavého okruhu je obec Lipovce (autom po diaľnici smerom od Prešova zídete na výjazd Široké a ostáva prejsť obcami Fričovce a Šindliar. Turistom bez auta poslúži autobus prešovskej SAD). Na začiatku Lipoviec bočíme doľava a auto môžeme odstaviť pri škole, prípadne pokračovať ďalej a zaparkovať pri futbalovom ihrisku. To už sa nachádzame na modrej turistickej značke, ktorá nás privedie priamo pred veľkú drevenú bránu do Lačnovského kaňonu.
Tu dávame modrej zbohom a prestupujeme na červenú značku Náučného chodníka Kamenná Baba. Na jeho začiatku ponúka informačná tabuľa zaujímavé informácie a o privítanie v krásnom kraji sa stará mierne naklonený snehuliak.
Prechod kaňonom je zaujímavý od prvých metrov. Najprv roztomilé jazierko, potom skalné útvary všetkých rozmerov a čoskoro aj rebríky a pomocné reťaze či laná. V tej chvíli si uvedomíte, že malú kópiu Slovenského raja nájdete už na polceste k nemu.
Po príchode k informačnej tabuli o Kamennej Babe už prosia deti o prvú občerstvovaciu prestávku a toto je na ňu ideálne miesto. Krátku pauzu totiž spríjemňuje čítanie povesti o Kamennej Babe. Tá hovorí o tragickom príbehu zlej macochy, ktorá zhodila z neďalekého hradu do kaňonu dieťa a následne skamenela. Jej skamenenú postavu je možné pozorovať z Lipovského hradu, na ktorý sa dostaneme v závere nášho okruhu.
Pokračujeme zasneženým terénom, ktorý je však zásluhou bezpečnostných pomôcok bez problémov schodný aj pre deti. Míňame chatu Pionier a po približne dvadsiatich minútach prichádzame k smerovníku Lačnovský kaňon (610 m).
Nasledujúca fáza putovania kaňonom ponúka zamrznuté vodopády a zo značky si v jednej chvíli vybehnem hore do kopca k neprehliadnuteľnej jaskyni. Od nej sa vraciame späť na červenú značku a tá nás spoľahlivo vypľuje až do obce Lačnov.
Poviem vám, dedinka ako z obrázku. Učupená medzi krásnymi horami, vítajúca turistov krásnym altánkom pri parkovisku vedľa cintorína. Ako si tak popíjame čaj z termosky a vyberáme z batoha vianočné koláče, prekvapí dcérkina kamarátka zvolaním – aha, tam sú pštrosy!
Pštrosy v Lačnove? Na tomto hlbokom snehu? Zaostrujem na protiľahlý svah a naozaj – jeden emu, druhý, tretí, štvrtý. Po krátkom oddychu mierime priamo k nim, no cestou nás nútia zastaviť ďalšie miestne vychytávky z dielne ekoturistov – lavička zmierania a kiss point – miesto pre bozky. O pár metrov ďalej drevený plot ozdobený desiatkami hrnčekov. Tento Lačnov je jednoducho samé prekvapenie.
Atraktívny okruh však neukázal všetky svoje krásy. Po hlavnej ceste vychádzame von z Lačnova a po pár stovkách metroch nás haltuje ďalšia veľká drevená brána – Jaskyňa Zlá diera.
Okej, vieme, že v tomto ročnom období je pre návštevníkov zatvorená, no napriek tomu sa jej vydávame v ústrety. Od brány k jaskyni je to iba 15 minút, pričom to podstatné prichádza už po desiatich minútach – vyhliadka Srdiečko.
Unikátnosť tohto vyhliadkového bodu dotvára železná konštrukcia, ktorá ponúka priestor pre bezpečný a ničím nerušiaci pohľad na okolitú krajinu. Fotíme jedna radosť, k slovu sa dostáva aj režim panoráma. Jednoducho nádhera.
Od Srdiečka je to už k jaskyni Zlá diera iba päť minút. Po príchode k jej drevenými budovám nás víta milá dvojica, ktorá si vychutnáva kávičku v priľahlom altánku. Dávame sa do reči a rýchlo tak zisťujem, že ide o miestnych správcov jaskyne. Tú plánujú aj vzhľadom na súčasnú covid pliagu až niekedy v máji. Z rukáva však sypú zaujímavosti o jaskyni, okolitom kraji a ukazujú skratku na najvyšší miestny bod – Bachureň (1081 m). Vskutku príjemná debata. S prísľubom letného návratu a vyzbrojení ich tipmi na skratky sa poberáme za posledným skvostom nášho okruhu – Lipovským hradom.
Od jaskyne sa vraciame rovnakou prístupovou cestou, no pri smerovník – Hotel Canyon využívame skratku. Tá nás privádza ku krížu pri hlavnej ceste a pokračujeme hlbokým snehom smerom nadol protiľahlou lúkou. Deti sa idú zblázniť od radosti a lúku zdolávajú po zadku, v kotrmelcoch a všetkými predstaviteľnými i nepredstaviteľnými spôsobmi. Blížime sa k lesíku pred nami, ktorý ukrýva tajomný hrad. V tom mi však dcérka oznamuje, že stratila rukavicu a tak si biely kopec „vychutnávam“ ešte raz – smerom nahor to však už taká zábava nie je. Stratená rukavica si našťastie hovela iba pár desiatok metrov a na snehovej pokrývke o sebe dávala vedieť už zďaleka.
Po nájdení strateného pokladu mierime opäť smerom k lesu. Tabuľka „hrad“ nás ubezpečuje o správnosti smerovania a ostáva zdolať krátky úsek nádherného borovicového lesa.
Lipovský hrad dnes tvoria dve časti poctivo rekonštruované miestnymi nadšencami. Hodiť pár eur do prítomnej železnej kasičky je to najmenšie, čo pre nich môžeme urobiť. Stúpame k veži a hľadáme Kamennú babu zo spomínanej povesti. Pohľad na Lačnovský kaňon a okolité zmiešané lesy je úchvatný.
Po obhliadke jedného zo šestice šarišských hradov spojených prešovským memorandom o starostlivosti a propagácii (ďalšími sú Šariš, Šebeš, Obišovský, Kapušiansky a Soľnohrad – Zbojnícky hrad) pokračujeme lúkou nadol a dostávame sa na cestičku, ktorá nás privádza späť k futbalovému ihrisku v Lipovciach. Kruh sa uzatvára a ostáva opýtať sa detí na hodnotenie dnešnej túry. Obvykle nároční malí turisti sú tentoraz nadmieru spokojní – čosi vyše desať kilometrov nebolo prehnane úmorných a objavov bolo habadej. Ak ste teda ešte neobjavili Lačnovské skvosty, teraz je ten najvhodnejší čas to napraviť...
