Babie leto je v plnom prúde a tak som si povedal, že je načase vybrať sa do kraja, ktorý som už dlhšie nenavštívil. Medzi moje najobľúbenejšie vrchárske kombinácie patrí tandem Štóske a Úhorňanské sedlo. Jedna serpentínová výzva krajšia ako druhá.
Krátke, no poriadne tvrdé stúpanie nad obcou Úhorná predstavuje skutočnú vrchársku lahôdku, ktorá bola teraz dlhší čas tabu. Dôvod bol však pozitívny – na známom Pačanskom kopci spájajúcom oblasť od Smolníka s Krásnou hôrkou a Rožňavou totiž prebieha výmena asfaltu. Tá sa síce ešte neskončila, no ako som sa počas tohto týždňa na vlastnej koži presvedčil, novučičká cesta je už po vrchol Úhorňanského sedla hotová a na zákazové značky narazíte až v sedle. Bez hluku áut a na nádhernom čerstvom čiernom asfalte sa tak bez problémov dostaneme až k dnešnému cieľu, ktorým je útulňa SNP Úhorná.
Z Košíc som vyrazil skoro ráno a počas stúpaní na Hýľov i Sedlo Podkova som sa tak predieral silnou rannou hmlou. Aj to malo svoje čaro. Jasov ma už privítal intenzívnym jesenným slniečkom a cesta do Medzeva zbehla raz dva. To už ma začínali nohy svrbieť pred obľúbeným stúpaním na Štóske sedlo. Dlhé, ale krásne. Chýbať nemohla tradičná fotozastávka pri Holmíkovej kaplnke, ktorá ponúka jedinečný pohľad na Smolník a jeho okolie.
To už mi tachometer ukazuje 50 kilometrov a keďže je mi jasné, že takáto vzdialenosť môže odradiť, vrele odporúčam priblížiť sa do tejto oblasti autom, alebo vlakom do Mníška nad Hnilcom. Odtiaľ je to do Smolníka cez Smolnícku hutu iba 11 kilometrov. V tomto prípade navyše poteší návšteva Izby tradícií – Heimatstube a tradične krásne vyzdobené námestíčko v Hute.
Či už ste prišli do Smolníka na bicykli, autom, alebo vlakom, teraz sa naša trasa zjednotí. Naberáme smer Úhorná a dobrou správou je ukončenie prác na dvoch cestných mostoch. K nim pribudol nový asfaltový koberec, na ktorom sa povezieme od Smolníka až po Smolnícky tajch. Čiže k úhorňanskému jazeru, ktorý už pomaličky začínajú využívať otužilci. Počas návštevy tohto miesta nikdy neopomeniem návštevu reštaurácie s príjemnou domáckou atmosférou a pred hlavným stúpaním dopĺňam energiu fazuľovou polievkou a kofolou. To bude turbo.
Po občerstvení nasadám na bicykel a už v obci Úhorná začínam naberať výškové metre. Aj vzhľadom na uzávierku Pačanského kopca sa tu človek momentálne cíti ako na konci sveta. Po autách ani chýru, ani slychu. Novučičký asfalt je preto posiaty čerstvo napadaným lístím a nikým nerušený a neohrozovaný začínam stúpať nahor. Do sedla sú to síce necelé tri kilometre, no aj dopravné značky oznamujú brutálne stúpanie s hodnotou 18 percent. Na niektorých úsekoch sa tak vlečiem ako týždeň pred výplatou. Prevažne si však užívam neskutočné pohľady na krásne vyfarbené lesy. Čím som vyššie, tým krajšie pohľady sú. Hotová pohľadnica.
Stúpanie sa končí pri turistickej značke Úhorňaské sedlo s krásnou nadmorskou výškou 999 metrov. Práve tu sa nachádza spomínaná zákazová značka a ďalej sa preto určite nepúšťajte. Podľa všetkého tam totiž ešte prebiehajú cestné práce. To nás však v tejto chvíli trápiť nemusí, zo sedla totiž pokračujeme po červenej turistickej značke smerom doľava. Pekná spevnená lesná cesta je súčasťou notoricky známej SNP-čky z Dukly na Devín a práve preto tu vyrástla aj Útulňa SNP Úhorná. Tá sa nachádza približne 600 metrov od Úhornianskeho sedla. Teda čo by kameňom dohodil.
Po príchode k útulni nachádzam stále veľmi novo pôsobiacu drevenú stavbu, ktorá ponúka v dolnej časti ohnisko a hore na poschodí priestory pre prespatie pocestných. Návštevníka potešia pohľady na Pipítku, v diaľke svieti aj biela Kaplnka snežnej Panny Márie. K nej sa možno ľahko spustiť cestou späť (odbočka je jasne vyznačená priamo pri hlavnej asfaltovej ceste), no tam sa plánujem vybrať počas niektorých z najbližších výjazdov. Tentoraz som totiž na graveli a ten by dostal počas zjazdu od kaplnky lesmi do Smolníka poriadne zabrať.
Okrem toho si chcem ešte raz vychutnať čerstvý asfalt a späť do Úhornej sa teda spúšťam rovnakou cestou. Občerstvenie dodalo paru a zo Smolíka si to tentoraz smerujem na Mníšek (pokojne si tu počkajte na vlak) a cez Helcmanovce a Prakovce mierim do Gelnice. Z krásneho baníckeho mesta naberám smer Perlová dolina a pachotím sa pätnásťkilometrovým stúpaním na Kojšovskú hoľu. Cestou zastavujem pri útulni Polianka a príjemnými prekvapeniami sú aj nová drevená, pekne vyrezávaná lavička Korunka či ďalšia novinka v podobe studničky Žerucha.
Záverečné občerstvenie na chate Erika a potom už len pohodový zjazd do Zlatej Idky a návrat do Košíc. Na konci jesennej kopcovitej výzvy svieti na tachometri 146 kilometrov a takmer 2500 výškových metrov. Pre amatéra ako som ja to bola veru slušná fuška, ale v takomto počasí to jednoducho človeka musí baviť.
