Krása strieda nádheru. Tak presne taký pocit som mal počas včerajších potuliek zasneženým krajom v okolí Starej Ľubovne. Prvoplánoví turisti sem mieria spravila kvôli pôsobivému hradu či splavovaniu Dunajca v neďalekých Pieninách.
V rámci našej rubriky TuristicKE sme si však nedávno predstavili jedinečný Jarabinský prielom a táto oblasť toho ponúka oveľa viac. Inšpiráciu možno opäť nájsť v zozname pätnástich miest zimného projektu Severovýchodu Slovenska. Ja si dnes v priebehu pár hodín odškrtnem dva body a popri tom objavím oveľa viac...
Na úvod turistického dňa na severe si naservírujem akýsi predkrm v podobe novučičkej rozhľadne nad obcou Údol. Keď som toto miesto navštívil v rámci letných cyklopotuliek, stálo iba jej prvé poschodie a okolo sa povaľovali veľké drevené hranoly. Teraz je už vežička hotová a neprehliadnuteľná je už z rýchlostnej cesty v okolí Plavnice.
Z Plavnice, obce preslávenej najväčšou výrobou bylinkových čajov na Slovensku, prechádzam do Údola a auto parkujem na malom parkovisku pri miestnej Gazdovskej mliekarni. Z diaľky už na mňa žmurká rozhľadňa a trafiť k nej bude teda malina. V podstate sa stačí držať značenej cyklotrasy.
Asfaltovou cestou sa teda vydávam dolu dedinou a následne stúpam nahor do protiľahlého kopca zasneženou poľnou cestou. Ľadovú krustu pokryl čerstvý sneh a zabalené mačky tak ostávajú v batohu. Pätnásť minút rezkej chôdze a som hore. Paradoxom je, že zatiaľ čo z rýchlostnej cesty boli Údolské skalky neprehliadnuteľné, teraz ich človek zrazu nevidí. Rozhľadňa je totiž postavená na poli nad nimi a skaly sú celkom slušne ukryté v poraste oplotenom elektrickým ohradníkom.
Novučičká rozhľadňa postavená zo smrekového dreva meria 14,2 metra a po vyštveraní sa nahor ponúka krásne pohľady na všetky svetové strany. Ako na dlani sa núkajú Plavnica, Hromoš, Ľubotín, ale aj Ľubovniansky hrad a na severnej strane pohorie Východných Beskýd. Potešený krásnymi pohľadmi, vraciam sa späť k autu a po ďalšej štvrťhodinke pokračujem za hlavnou turistikou dnešného dňa.
Sprevádzaný vysielaním Rádia Košice sa autom presúvam cez Starú Ľubovňu do obce Litmanová. Tú zaiste poznajú predovšetkým veriaci a áno, navštívim aj známu pútnickú horu Zvir. Tá však predstavuje až bodku môjho Litmanovského okruhu a parkujem teda pri miestnom lyžiarskom stredisku.
Krásne vysnežená zjazdovka je uprostred týždňa prakticky prázdna a vlek slúži len žiakom lyžiarskeho výcviku. Lyžiarsku trať pretína aj žltá turistická značka a práve tá bude mojou vernou družkou počas stúpania na druhý z dnešných bodov Zimnej výzvy – Sedlo Rozdiel.
Trasa je mi dôverne známa, aj tu som sa totiž v lete preháňal na bicykli. Cyklistická a turistická trasa sú pritom dlho identické a rozdelia sa až v záverečnej fáze.
Prvé kilometre vedú príjemnou zasneženou lesnou cestou, pričom všadeprítomné ihličnaté stromy i drevený mostík cez potok Rozdiel pripomínajú Tatry. S jedným podstatným rozdielom – v týchto končinách stretnete skôr srnku než človeka.
Tesne po ďalšom prekročení potôčika prichádza k avizovanému rozdeleniu trás. Podvedomie láka pokračovať lepšou cyklocestou. Ak tak urobíte, nestane sa okrem predĺženia trasy nič zlé. Z pohľadu šetrenia času je však lepšie vydať sa žltou trasou (pravdupovediac som ju trafil len s pomocou pohľadu na mapu v mobile). Táto cestička vyvedie turistu cez lesný úšust na veľkú otvorenú lúku, ktorej dominuje solitérny ihličnan so žltou značkou. Na vrchole kopca láka drevená tabuľa a smerujem teda priamo k nej.
Od informačnej tabule ostáva už len pár stoviek metrov a prichádzam k smerovníku Sedlo Rozdiel. Hneď pri ňom zo snehu trčí hraničný kameň a tabuľa Granica panstwa. Jasná pripomienka toho, že toto horské sedlo predstavuje hranicu medzi Slovenskom a Poľskom. V lete som sa tu spustil smerom nadol do obce Jaworki, pričom v tomto prípade objavíte aj skalnatú prírodnú rezerváciu Biela voda. Musím povedať, že v lete to tu naozaj žilo a všadeprítomní poľskí turisti obliehali miestne kolibky núkajúce oštiepky a iné druhy syrov. Poľská podnikavosť bola vtedy obrovským kontrastom so slovenským „zdochnutým psom“. Teraz však aj tu vládnu sneh a ticho. Nikde ani nohy, ani stopy.
Jaworki tentoraz oželiem a namiesto toho naberám smer Obidza. Žltú turistickú značku mením za modrú a teraz ma čakajú približne tri kilometre príjemnej chôdze po hraničnom hrebeni. Opäť krásne ihličnaté lesy kombinované s otvorenými lúkami. A opäť panenský sneh pečiatkovaný iba stopami lesných zvierat.
Situácia sa máličko mení až po príchode do horskej usadlosti Obidza. Ani tu už niet ani stopy po lesných turistických hordách, stánky ponúkajúce „serki“ sú zatvorené, no konečne stretávam prvého živého turistu. Prehodíme pár slov a naberám smer Eliášovka.
Z Obidze ma tak čakajú ďalšie tri kilometre dobrou cestou, ktorá je značená aj ako cyklocesta. Pravda, v niektorých úsekoch je stúpanie solídne a dych sa tak opäť zrýchľuje. Cestou sa otvára niekoľko príjemných pohľadov a vo mne narastá nádej, že hore z rozhľadne to bude ešte krajšie.
Omyl. Po príchode k samotnej veži postavenej poľskou stranou, vstupujem do poriadnej hmly. Eliášovka sa týči vo výške 1024 metrov, no v tejto chvíli vidím akurát tak stromy okolo seba. Ostáva tak oživiť si spomienky na leto, keď mi táto časť Beskýd ponúkla výhľady ako z katalógu. Teraz sa musím uspokojiť s dobrým pocitom z čaju v termoske a sladkým orechovníkom.
Stopy v snehu pokračujú na severnú stranu do Piwnicznej. Ja sa však vydávam žltou značkou smerom na Litmanovú. Tento chodník je nazývaný ako Kuriérsky a z informačnej tabule sa dozvedám, že išlo o trasu kedysi hojne využívanú poľskými a slovenskými prevádzačmi a pašerákmi. Dnes patrí už len turistom.
Klesám teda nadol a opäť sa opakuje scenár z prvej časti slovenskej časti túry – nikde ani stopy. Kde niet Poliakov, niet stôp. Všadeprítomné ticho akosi podvedome navodzuje atmosféru miesta, ku ktorému sa pomaličky blížim. Po necelej polhodinke klesania sa totiž žltá značka delí a tabuľka na strome naviguje na skratku, ktorá ma dovedie priamo na pútnickú horu Zvir.
Počas pútí je to miesto plné života, aj tu však teraz kraľuje nebeský pokoj a všadeprítomný sneh. Úplne sám tu však predsa len nie som. Pri kaplnke zjavenia pozdravujem sympatickú pani, ktorá sa snaží odpratať chodníček k prameňu Sv. Jána Krstiteľa. Priznám sa, že nie som veriaci, no takéto miesta mám veľmi rád a pristupujem k nim s pokorou a pietou. Viem si predstaviť, že človek tu môže nájsť duševný pokoj a hlavne súčasné vyľudnené podmienky vytvárajú dokonalý priestor pre utriedenie myšlienok a zahodení starostí ruchu veľkomesta.
Tento pocit umocňuje aj prechod starostlivo udržiavanou krížovou cestou, ktorá je zároveň užitočnou turistickou skratkou do Litmanovej. Po absolvovaní štrnástich zastavení prichádzam na hlavnú asfaltovú cestu a tá ma dovedie späť k odparkovanému autu pri lyžiarskom stredisku. Pohľad na mobilnú aplikáciu hovorí, že krásny snežný okruh na slovensko-poľskom pohraničí meral rovných 16 kilometrov s prevýšením necelých 500 metrov. Mne to trvalo aj s fotozastávkami 3 hodiny a 20 minút, ak plánujete aj modlitby na mieste zjavenia Panny Márie spred tridsiatich rokov, vyčleňte si pre túto túru radšej o trochu viac času. Isté je, že ak máte pred sebou pekný voľný deň, dokážete bez zbytočného náhlenia pozbierať hneď tri body Zimnej výzvy Severovýchodu Slovenska – Rozhľadňu Údol, Sedlo Rozdiel a Jarabinský prielom (predstavili sme si ho nedávno, pričom nenáročná túra s dĺžkou 2,2 km sa nachádza priamo na trase medzi Litmanovou a Starou Ľubovňou).
Na ceste domov sa ešte pýta kratučká zastávka v obci Plaveč. Miestna zrúcanina hradu sa však nachádza veľmi blízko pri hlavnej ceste a vybehnete k nej za pár minút. Z pohľadu času ide rozhodne o jeden z najrýchlejšie dosiahnuteľných hradov na Slovensku.