V Košiciach zatiaľ stále márne vzpíname ruky k Perinbabe, no zatiaľ čo naše prosby nepočúva, v iných krajoch sa už vyšantila. Vyberme sa teda tam, kde nie je o sneh núdza.
Našim dnešným turistickým cieľom bude miesto, ktoré neláka iba bielou pokrývkou, ale predovšetkým unikátnym výhľadom. Kto by mohol odolať kombinácii Spišský hrad, Vysoké Tatry, Kráľova Hoľa, Slovenský raj, Levočské i Volovské vrchy? Áno, to všetko budete mať zo Sľubice ako na dlani. Reč je totiž o najvyššom vrchu pohoria Branisko.
Na Sľubicu vedie viacero ciest a v letných mesiacoch je zásluhou širokej zvážnice výborne dostupná aj pre cyklistov. Teraz sa však cesta zaodela do bielej farby a my pôjdeme nahor pekne po svojich. Na výber máme dlhšiu trasu z Priesmyku Branisko (známe Chvalabohu), modrú značku z Dúbravy, či žltú zo Slatviny (ak si vyberiete túto, nezabudnite si naplniť fľaše skvelou minerálnou vodou z miestneho prameňa Anna). Ja však dávam na požiadavku detí, ktoré mi kážu vybrať tú najkratšiu trasu. Vyštartujem teda z obce Vojkovce (dostanete sa tam autom, alebo autobusom).
Vzdialenosť medzi Vojkovcami a Sľubicou predstavuje iba 3,3 kilometra, čo je za normálnych okolností malina. Už pohľad na nasekané vrstevnice na mape však naznačuje, že to nebude med lízať. Turistický smerovník pri miestnom kostole prognózuje časovú vzdialenosť na vrchol 1 hodina a 50 minút. Smerom naopak je to o 40 minút menej a aj to dáva tušiť, že to bude poriadny kopčisko.
Predpoklady sa veru naplnia, ale začiatok je celkom príjemný. Z Vojkoviec sa vydávame po zelenej značke na príjemnú lesnú cestu, ktorá je pre autá uzatvorená rampou. Netrvá dlho a prichádzame k lesnému bazénu slúžiacemu miestnym hasičom. Pri tejto požiarnej nádrži s názvom Dolina sa nachádza veľký drevený altánok, ktorý ponúka priestor na potuženie sa pred prvým zásadným stúpaním.
Menej odhodlaným turistom odporúčam pokračovať po neznačenej zvážnici, ktorá smeruje až na Sľubicu. Nie je taká strmá, no trasu rozhodne predĺži. Praví turisti sa však držia zelenej značky a začínajú fučať pri rýchlom naberaní výškových metrov. Neostáva nič iné, len sa zaťať a opakovať si, že každým krokom sme bližšie k cieľu. Ukrajujeme teda metre, deti hundrú a každú minútu počúvam požiadavky na pauzu. Zatiaľ odolávam a frfľošov ubezpečujem, že už čoskoro prídeme k altánku a tam dostanú z batohu všetko, čo sa im uráči. Negatívnu náladu však umocňuje i hustá hmla, ktorá nedáva veľké vyhliadky na vytúženú odmenu v podobe sľubovaných výhľadov.
Prvý krátky výdych prichádza pri smerovníku Pod Predkami, kde pretíname našu starú známu zvážnicu. Teraz ostáva už len minútka a prichádzame ku krásnej lúke Predky. A práve tu je tá sľubovaná občerstvovacia stanica v podobe mohutného altánku. Hneď vedľa neho umiestnili miestni recesisti autobusovú zastávku a deťom tak musím s ťažkosťami vysvetľovať, že je to iba „fake“ a v skutočnosti by sme sa sem autobusom nedostali.
Posilniť sa na Predkoch bol každopádne dobrý nápad. Ak sme si totiž mysleli, že to najhoršie už máme za sebou, tak sme sa mýlili. Prichádza ďalší brutálny kopec, ktorému by pokojne svedčali i schody či eskalátor. Po jeho zdolaní sa však stáva nemožné – hmla mizne a pred nami je azúrové nebo. Chcelo to jediné – dostať sa do nadmorskej výšky nad tisíc metrov.
Posledné stovky metrov sú už balzamom pre turistickú dušu. Zasnežená príroda, modré nebo, otvárajúce sa výhľady. A tam v diaľke sa už týči kríž značiaci koniec stúpania.
Po príchode na Sľubicu (1129) ostávam ako obarený. V diaľke sa hrdo týčia Tatry, pred nimi obrovské biele more. Nádherná inverzia bohužiaľ ukryla aj Spišský hrad, ale v prípade jasného dňa ho budete mať priamo pred sebou ako na pohľadnici. V diaľke vytŕča nad hmlou Kráľova hoľa, naľavo Kojšovská hoľa. Skutočná nádhera.
Párik podobne nadšených turistov vyťahuje fľaštičky s bylinným likérom a dáva „koštnúť“ i mne. Nebojte sa, nemáme koronu, test pľúc prudkým stúpaním dopadol na jednotku. Usmievajú sa. Nemám dôvod neveriť, veď ak by som mal chytiť toho stopkatého parchanta dovezeného z Číny, tak to určite nebude na takomto mieste.
Sľubicu si užívame iba my a oni dvaja. Nikto iný navôkol. Deti sadajú na klzáky a nasleduje jedna jazda za druhou. Po polhodinke prichádzajú traja páni s obrovskými vakmi na chrbtoch. Na ich obsah sa pýtať nemusím. Lúčka na Sľubici je totiž známe ako vzletová dráha paraglajdistov. Áno, to sú oni. Z tvári sa im však značí sklamanie. Rozbeh po hlbokom snehu by ešte zvládli, no všade pod nimi sa nachádza more hmly a do toho sa z bezpečnostných dôvodov pustiť nemôžu. „Počkáme hodinku a uvidíme,“ vravia.
Príležitosť vidieť týchto ľudských orlov, ako sa vznesú nahor poháňaní vzdušnými prúdmi, ma láka ako nahá žena panica. Bohužiaľ, čas nás tlačí a musíme sa pobrať späť. Pustiť sa nadol tými brutálnymi kopcami by však bolo momentálne samovraždou a vyberáme sa teda na toľko spomínanú zvážnicu. Tá nás privádza k dvojkrížu a následne aj k zaujímavému náboženskému miestu slúžiacemu aj svadobným účelom. Fajn nápad, veď ktoré miesto je priam stvorené pre sľub lásky? No predsa Sľubica.
Cesta späť je zásluhou obchádzky dlhšia, ale veľmi príjemná. Po príchode do Vojkoviec vypínam Stravu a výsledný sumár znie – 10,53 km a prevýšenie 603 metrov. Žiadne extrémne hodnoty, no predovšetkým stúpanie nahor dalo naozaj zabrať. Ak to však zvládli moje uhundrané deti, tak sa nemáte čoho báť. Ak teda pripravujete pod stromček vlastný kalendár a chýba vám posledná krásna fotka, vybehnite si pre ňu na Sľubicu. Nebudete ľutovať...
