Teplotné stupne klesajú, no súčasné inverzné počasie vyložene nabáda k túram na vyvýšené vrcholy núkajúce tzv. šľahačkové fotografie. Tých máme na východe požehnane a stačí si vybrať.
Ako inšpiráciu ponúkam čerstvú skúsenosť zo sviatočnej stredy. Tú v mojom prípade limitovalo viacero faktorov – bicykel je už tretí deň v servise a vzhľadom na popoludňajšie pracovné povinnosti som mal na túru maximálne tri hodinky čistej chôdze. Krátke zvažovanie možností ukončila správa od kamaráta - „nedáme Roháčku?“
Isteže dáme. Presnejšie Roháčku a Rozsypanú skalu. Samotný vrchol s nadmorskou výškou 1029 metrov je totiž síce z pohľadu budovania kondície skvelý, no z pohľadu plánu užiť si inverziu bezpredmetný. Neďaleká výhľadová skala je však presne tým pravým orechovým.
Východiskovým bodom dnešnej túry bude vzhľadom na spomínaný nedostatok času strelnica pri Klenove. Skvelé alternatívy sa však núkajú aj turistom, ktorí nemajú, alebo nechcú použiť auto. V takom prípade stačí nastúpiť na vlak a vybrať si kratšiu a strmšiu cestu po žltej značke z Margecian, alebo dlhšiu a pohodlnejšiu trasu modrej značky z Kluknavy.
Ja teda parkujem pri Chate Klenov (nazývaná tiež Chata pod Roháčkou), ktorá sa nachádza priamo pod miestnou strelnicou. Dostať sa sem môžete autobusom a vystúpite priamo na zastávke Klenov – strelnica.
Autobusová zastávka je zároveň začiatkom modrej turistickej značky, ktorá ma privedie až do cieľa. Príjemným prekvapením je široká lesná zvážnica pokrytá napadaným lístím a chôdza po nej je aj napriek stúpaniu príjemná. Hovorím si teda – tu by to išlo aj na bicykli. Viaceré prudšie úseky by však dali cyklistom poriadne zabrať a to najhoršie ešte len príde. Rada pre cyklistov je teda jasná – ak chcete dobyť Roháčku, tak rozhodne skôr smerom od Kluknavy.
Prvé desiatky minút ubiehajú plynulo a pomerne monotónne. Kvapky potu sa mi začínajú drať spod čiapky až po tom, čo sa modrá značka lúči s vyjazdenou zvážnicou a turistu vedie nahor skratkou. To už sa modrá spája so žltou a táto kombinácia ma privádza až k smerovníku Roháčka – sedlo. Tesne pred ňou zaujme rozrýpané bahnisko očividne využívané diviakmi.
Z tohto miesta sa otvárajú prvé pekné, otvorené pohľady na južnú stranu a do foťáku pribúdajú prvé zábery zachytávajúce inverziu. Zároveň platí, že ak by to aj do tohto bodu na bicykli išlo, tak ďalej už rozhodne nie. Pri smerovníku sa stretáva naša cesta s tou z Margecian a namiesto zvážnice nás odteraz čaká vyložene horský terén. Na vrchol Roháčka je to ešte 30 minút nekompromisného stúpania. Na 420 metroch naberieme vyše 100 výškových metrov.
Zásluhou svižnej chôdze prichádzame na vrchol rýchlejšie, než bola avizovaná pol hodina a pri smerovníku Roháčka na vlastnej koži zisťujeme, že toto veru nie je to, čo ponúkne turistovi satisfakciu za predošlú drinu. Vrchol Roháčky je totiž uprostred lesného porastu a oznamujú ho iba smerovník, vrcholová kniha a drevená konštrukcia v tvare ihlanu. Otváram smerovú knihu a hneď prvý odkaz znie frustrujúco „Neni tu výhľad“. Hodnotenie akéhosi Ferka je veru pravdivé. Nepodliehame však skepse, vieme totiž, že bude aj výhľad. Stačí pokračovať ďalej po modrej značke.
Roháčku teda prechádzame bez výraznejšieho zdržania a mierime smerom na západ. Pekný lesný chodníček lemovaný kríčkami borievok je už v tejto ročnej fáze pokrytý bielou námrazou a čoskoro sa na pravej strane objavujú pôsobivé skaly. Ani tie však ešte nie sú cieľom, no od toho nás už delia naozaj iba minúty. Ešte pár stoviek metrov a je to tu – veľký kríž s Ježišom a vedľa neho drevená Madona. Rozsypaná skala zaliata slnkom a ponúkajúca nádherné výhľady na doliny pokryté bielou šľahačkou. To je ono, toto je inverzia, po ktorej sme bažili.
Pohľad na východ ponúka Slanské vchy, Šarišský hrad i Čergov. Dolu pod bielou penou vykukuje obec Hrabkov, za ním sú Branisko a Levočské vrchy. Smerom na západ Kráľova hoľa a dokonca i Vysoké Tatry. Výhľad na juh narúšajú vysoké stromy, no za nimi je neprehliadnuteľná Kojšovská hoľa či Ružín.
Pri neďalekom ohnisku si už partia turistov opeká špekačky, skupinka pri kríži nalieva domácu a aj pre nás nastal čas odmeniť sa pripraveným proviantom a bylinkovým likérom. Fotoaparáty a mobily cvakajú a s kamarátom sa zhodujeme v tom, že vybrať sa sem bol veru dobrý nápad. Na slnkom zaliatom vrchole je teraz rozhodne príjemnejšie, ako tam dole v tej hmle. Výnimočne neprotestujú ani večne šomrajúce deti a nebyť večerného hokeja, pobudli by sme tu určite aj oveľa dlhšie, než príjemnú polhodinku.
Ostáva už len návrat späť. Zábavný moment prichádza počas opätovného prechodu cez Roháčku. Rodinka s očividne mrzutými deťmi tam ujedá z pripravených rohlíkov a šomre si popod nos. Hlavu rodiny teda potešíme informáciou, že toto je len výškový vrchol a od tej pravej krásy sú vzdialení už len 15 minút. Mrzutosť mizne, rohlíky sa vracajú do batohov a aj táto partia sa vydáva v ústrety krásnym výhľadom. My mierime dolu kopcom svižným tempom späť k autu a v hlavách už spriadame plány na ďalšie využitie inverzného obdobia.
