Objav vrcholy na bicykli: Najvyššia stavba Slovenska, malebný pohľad zo Šimonky a hľadanie permoníkov

Áno, je to tá „palica“ ktorú napravo cestou na diaľnici medzi Košicami a Prešovom. Vysielač Dubník.

Kamaráti mi vraveli, že ide o pekný vrchol, ku ktorému vedie dobrá asfaltová cesta. Tak toto mám ja veru rád. Na druhej strane som pocítil dávku rešpektu. Predsa len – dostať sa k najvyššej stavbe nebude jednoduché. Až potom som však pochopil, že samotná výška vysielača predsa nehrá rolu. Po vyšliapaní nahor môžem s čistým svedomím povedať, že som sa ani zďaleka nezapotil tak, ako pri stúpaní na Kojšovskú hoľu či Kloptaň. Možno aj preto som si ako bonus doprial aj výhľadovú Šimonku.

Poďme však pekne postupne. Pre fyzicky menej zdatných, alebo ľuďom s nedostatkom voľného času, odporúčam priviezť si bicykel do obce Zlatá Baňa. Ako ste si už však zvykli, ja mám rád kompletky a vyrážam teda z Košíc.

Základom je priblížiť sa ku Slanským vrchom. V snahe vyhnúť sa rušnejšej premávke mierim do Družstevnej pri Hornáde (k dispozícii je pekná cyklocesta z obce Ťahanovce) a odtiaľ cez kopec do Budimíra. Pár kilometrov po bočnom ťahu na Prešov a ponad most cez diaľnicu prechádzam do Ploského. Tu už premávka opäť slabne a postupne míňam ranč Ortáše, Vtáčkovce a potom bočím na Kecerovce. Hneď po príchode do tejto obce netreba prepásť odbočku doľava na Opinú. Práve tam prichádza prvá zastávka. Pri veľmi príjemnom kaštieli ma vítajú prítulné mačičky. Jedna lezie po mne, druhá po mojom bicykli.

Počas príjemnej zastávky padne prvá Horalka a ide sa ďalej. Až doteraz to bola selanka, no teraz už začneme naberať prvé výškové metre. Hovorím o obci Červenica, v ktorej sa to začína pekne dvíhať. Po pomerne nudnom brázdení ciest nastupuje les a pomaličky prichádzam k Opálovým baniam.

Musím povedať, že toto miesto zažilo za posledný rok silný rozkvet. Keď som tu bol pred dvanástimi mesiacmi, tak tu nebolo okrem štôlne Jozef a jednej unimobunky takmer nič. Teraz ide o turisticky atraktívne miesto, ktorého hlavnou pointou je samozrejme prehliadka Opálových baní. Nedočkavci s nasadenými prilbami už stepujú pred vchodom. Ja však tentoraz čas na cestu za permoníkmi nemám a mojou atrakciou je teda bufet s občerstvením. To už sme v oblasti tesne pod Dubníkom.

Po druhej pauze naskakujem opäť do pedálov a pokračujem ďalej smerom na Zlatú Baňu. Tá však teraz mojim cieľom nie je a netrpezlivo čakám na asfaltovú odbočku doprava. Po chvíli prichádza a sprvoti ma vedie spätným smerom. Stúpanie nie je vôbec náročné, až začínam pochybovať, či idem správne. Môžem ísť na Dubník dvadsiatkou? Pohľad na navigáciu v mobile ma ubezpečuje - áno, dobre ideš! Veci sa začínajú meniť po tom, čo sa cesta stáča smerom doľava. Teraz to už začína byť zaujímavé a človek začína cítiť, že vysielač je naozaj na kopci. Rýchlosť klesá, kvapky potu pribúdajú, ale tak ako som spomínal v úvode – nejde o nejaké dlhé stúpanie. Metre navyše pomáha ukrajovať pohľad na bielo-červenú vežu.

Počas posledného úseku k vysielaču sa cítim ako na Tour de France. Asfalt totiž zdobia povzbudivé nápisy nastriekané sprejom – Ideš! Nibali! Tati do toho! Iste, sprejované neboli pre mňa, ale povzbudia.

Po príchode na vrchol (877 m) prichádza malé sklamanie. Žiadne výhľady či lavičky na oddych. Zatvorená železná brána a oznam o zákaze fotenia. Nuž teda, toto veru nie je tá pravá odmena pre rozhorúčeného cyklistu.

Bez peknej fotky z vrcholu Slanských vrchov však dnes rozhodne neodídem a svoju pozornosť tak začínam orientovať na Šimonku.

Úlohou tejto chvíle je teraz obísť Dubník a pripojiť sa na červenú turistickú značku. Po zvážnici sa mi to úspešne darí a lesom sa približujem na Grimov laz. Ďalšie veľmi pekné miesto s ohniskom a lavičkami. Informačná tabuľa ponúka všetky potrebné informácie o Šimonke a povzbudivý údaj hovorí, že na vrchol je to už po žltej značke iba pol hodina. Vopred však upozorňujem, že nejde o cyklocestu a ostré stúpanie v kombináciu so zradným povrchom núti cyklistu k tlačeniu bicyklu (našťastie nie celú polhodinu). Ja však na tú Šimonku chcem. Zatínam teda zuby a tlačím. Ak človek chce, zvládne všetko.

A veru, po necelej polhodinke ma víta veľký kríž. Šimonka – 1092 metrov. Áno, toto je ten pravý vrchol dnešnej etapy. Nádherné výhľady predstavujú dokonalú satisfakciu.

Po oddychu na Šimonke sa spúšťam späť na Grimov laz a odtiaľ po červenej značke na Temný les. Dosiahnutie tohto bodu znamená návrat do civilizácie a napojenie sa na cestu smerujúcu od Slovenských opálových baní. Áno, ak nemáte chuť na Šimonku, tak sa spustíte z Dubníka a po hlavnej ceste prídete práve sem. Temný les by nebol ničím výnimočným, no to sa pred časom zmenilo. Náš bývalý kolega František Baláž tam spoločne s priateľmi osadili obrovský drevený megafón – Hlas lesa. Značenie je momentálne bohužiaľ biedne, ale rada je jednoduchá. Paralelne pod červenou značkou prichádzajúcou od Šimonky sa nachádza cestička, ktorá nás k megafónu privedie v priebehu minútky.

Od megafónu sa vraciam k tabuľke Temný les a prichádza spúšťanie do obce Zlatá baňa. Po občerstvení v miestnej krčme sa pri kostole napájam na modrú turistickú značku a tá ma po pár kilometroch privádza k druhej baníckej zastávke dnešného dňa. Po Opálových baniach objavujem tentoraz Antimónovú baňu Jozef. Zašlú slávu nefunkčnej bane pripomína hrdzavá informačná tabuľa.

Po návrate do Zlatej Bane prichádza azda najpríjemnejšia fáza dnešnej cyklotúry. Až do Prešova to totiž bude úplná pohodička. Cestou sa ponúka osvieženie pri vodnej nádrži Sigord a cez Kokošovce a Dulovu Ves prichádzam k prešovskému Solivaru. Odtiaľ je to do samotného centra iba na skok.

Ak už toho máte dosť, nasadnite na vlak. Mne však dodala polievka Tom Kha Gai v Prešovskom pivovare silu sťaby čarovný nápoj druidov a schuťou sa tak púšťam do posledných štyridsať kilometrov dnešnej cesty. Klasika cez Ličartovce, pred Lemešanmi bočím doprava a stúpam na Obišovce. Trebejov, povinná zastávka na zmrzline v Kostoľanoch a sme doma. Výsledná hodnota na tachometri ukazuje takmer 120 km. Pre fajnšmekrov tak akurát, pre tých, ktorých môže takáto porcia odradiť pripomínam, že trasa sa dá skrátiť podľa potreby.

Autor: PETER JESENSKÝ