Tropické teploty pominuli, no to nie je pre nás cyklistov žiadny problém. Práve naopak – toto je to pravé počasie pre nádherné zážitkové cyklotúry. Pravda, doktor Iľko straší výrazným ochladením a dažďom, no dnes by to vraj ešte mohlo byť fajn. A ak nie, tak si túto túru nechajte na blížiace sa babie leto.
Cieľom tej dnešnej bude miesto, ktoré nemožno nemilovať. Výhľadová Jánošíkova bašta. Na horskom bicykli krásne dostupné miesto spojené s poctivou zaberačkou a núkajúce zaslúženú odmenu v podobe krásnych výhľadov.
Peší turisti vyrážajú na baštu spravidla z Kysaku, no pre nás bikerov je oveľa prijateľnejšia dlhšia cesta cez Vysoký vrch.
Štartujem teda z košického Čermeľa a blížim sa na Alpinku. Počas prejazdu okolo golfového ihriska zdravím legendárneho Jána Kozáka tlačiaceho svoj bag. Na nejaké rozhovory však teraz nemáme čas – ani on a ani ja. Želám mu dobrú hru a šiniem si to ďalej.
Populárne stúpanie košických cyklistov začína príjemnými kilometrami Čermeľským údolím, no od chaty Diana sa už cesta dvíha a čochvíľa sa aj bežný človek cíti ako borci na Tour de France. Ukrajovať kilometre pomáha výborný asfaltový povrch, ktorý pomáha udržiavať stabilné tempo. Ostrejší záver však dá zabrať.
Po príchode na Nemcovu dôlku si môžem vydýchnuť, no toto ešte nie je môj vrchol. Po krátkom občerstvení teda opúšťam asfalt a vchádzam do lesa. Základom je držať sa stále červenej značky. Hneď prvé lesné metre sú nepríjemné a čochvíľa prichádza nepríjemný úšust. Hlavne po dažďoch to nie je veľký zážitok, ale teraz máme lesy pekne preschnuté a zosadnutie zo sedadla teda nie je nutné. Hlavne sa nenechať znechutiť – bude aj lepšie.
Minúty plynú, metre ubiehajú, pot pribúda. Prichádza povzbudenie v podobe spojenia sa s modrou značkou pri smerovníku Pod Vysokým vrchom. Už len kúsok. Jeden strmší kopček, ostrá ľavotočivá zákruta a záverečný „špurt“ k drevenému prístrešku a informačnej tabuli Sedlo pod Vysokým vrchom. Áno, toto je najvyšší bod dnešného výletu (803 m). Kto chce, môže si ešte pešo vybehnúť na pár desiatok metrov vzdialený vrchol Vysokého vrchu (851 m).
To najhoršie mám teda za sebou. Odľahčujem batoh o teplý a poriadne pretrepaný radler. Po jeho otvorení nasleduje očakávaný výstrek, symbolická to oslava z dosiahnutia vrcholu.
Zacvakávam sa späť do pedálov a pokračujem po červenej značke – to už som sa spojil s Cestou hrdinov SNP smerujúcou od chaty Hrešná. Z pohľadu zážitku je to azda najpríjemnejšia fáza. Spúšťanie s občasnými minikopčekmi ma privádza k rázcestníku Prielohy. Tu sa značky delia. Modrá smeruje do Veľkej Lodiny. Ani nápad! Môj cieľ je iný a zurvalo sa tak držím červenej smerujúcej doprava.
Opäť sa spúšťam. Pomerne dlho a ak by som tu nebol vari dvadsaťkrát, aj by som pochyboval, či to naozaj idem k tomu čarovnému miestu s krásnym výhľadom. Bohužiaľ, tak ako každý rok, aj teraz tu stretávam neúnavných pilčíkov, ktorí tu klčujú les ako Brazílčania. To sa pochopiteľne podpisuje aj na rozbitom teréne. Trochu si pošomrem a postupne strácam ďalšie výškové metre. Minúť hlavný cieľ tejto cyklotúry je takmer nemožné. Po príchode k bašte ma totiž víta neprehliadnuteľný smerovník. Ten ma upozorňuje, že z osemsto metrov som klesol na 523.
Zosadnúť z bicykla a posledných pár metrov na skalu. Je to tu – krása nevídaná. Miesto, ktoré núti posadiť sa na skalu a len tak sledovať dolinou prechádzajúce vlaky, vinúci sa Hornád a krásu protiľahlých skál prírodnej rezervácie Humenec. Vítam z Kysaku prichádzajúcu pešiu partiu študentov a tí mi na oplátku núkajú domácu slivovicu. Vraj dedo vlani vypálil a toto je to správne miesto pre zúročenie jeho snahy. Nedbám, ale len tak na jazýček. Malú koštovku. Predo mnou je totiž poriadny zjazd a dedo nepálil slivky na to, aby som prirábal robotu záchranárom. To už však mladí vybaľujú slaninku a klobásy. No nedožič si takúto baštu na Jánošíkovej bašte!
Fajnotky, ale načim sa je pohnúť ďalej. Teraz to už nebude o nohách, ale prstoch stískajúcich brzdy. Počas zjazdu si viackrát hovorím – ešte, že som nešiel touto cestou smerom hore.
Prvé chaty naznačujú návrat do civilizácie a čoskoro som vychádzam z lesa do Kysaku. Uznanlivo obdivujem čerstvo obnovené značenie a turisticky vyzdobený múr (vďaka pán Kalapos, pani Dučaiová a ďalší turistickí zanietenci starajúci sa o tieto detaily, ktoré berieme ako samozrejmosť).
Návšteva Kysaku je pre mňa nemysliteľná bez kofoly v staničnej reštaurácii a teraz je to už len o tom, koľko má k to času. Ak ho máte dosť, odporúčam Obišovský hrad (v rubrike TuristicKE ho máme ako výzvu číslo 3). Smerom na Veľkú Lodinu nás čaká známy malý Ružínsky okruh, najkratší návrat do Košíc je cez Trebejov a Kostoľany (presne takto si to dnes dám ja). Príjemnou lesnou alternatívou je obišovské napojenie sa na lesnú trasu (pozor na šialene agresívneho psa pri salaši – jeho reťaz je pomerne dlhá), ktorá nás prevedie lemešanskou špacírkou až na Viničnú, čiže do lesa nad Ťahanovcami.
Ostáva už len stretnúť sa večer s priateľmi na pivku a pochváliť sa im fotkami z ďalšej krásnej cyklotúry.
Autor. PETER JESENSKÝ