Reportáž z vojnovej hranice: Od Veľkých Slemeniec až po Ubľu prichádzajú hlavne ženy s deťmi

Deti. Veľa detí. Niektoré ešte nerozprávajú, niektoré ešte nechodia. Malé, veľké, väčšie. Pubertiaci, tínedžeri, mladí chlapci, veľké slečny. A ich mamy. Vystupujú z červených hasičských autobusov a mikrobusov, ktoré ich doviezli z hranice do bezpečia. Dobrovoľníci im podávajú ruky. Pomáhajú s kuframi, ruksakmi, taškami.

V Ubli prerobili kultúrny dom na nocľaháreň. Javisko aj hľadisko je plné provizórnych postelí, stolíkov a stoličiek. Tu sa na chvíľu zložia. Pomedzi pobehujú červené, oranžové a žlté vesty. Uniformy, fotoaparáty a kamery. Dobrovoľníci, miestni organizátori, charita, humanita, rehoľné sestry, kňazi, vojaci, novinári, televízne štáby. 

„Musíš piť,“ hovorí mama dcére. Môže mať dvanásť, možno trinásť rokov. Ledva sedí. Ruky má nevládne spustené pri tele, oči sa jej zatvárajú. Mama jej priloží fľašu k ústam a podrží hlavu.

Vedľa na posteli ťuká žena so slzami v očiach do mobilu. Jej dcérka preberá plyšákov, ktorých nachystali dobrovoľníci. Opýtam sa, či ju môžem odfotiť, súhlasne kývne hlavou. 

Nezvládam to. Posadím sa na zem a pozerám na nový obraz vojnového sveta. Unavení ľudia ležia vo vetrovkách, kabátoch a topánkach na posteliach, telefonujú, jedia, ticho sa rozprávajú. Nevedia, kam pôjdu, či pôjdu a čo bude zajtra. Dobrovoľníci vydávajú jedlo, nosia deky, organizujú odvozy, privádzajú ďalšie matky a ďalšie deti. V hornom rohu sály pod stropom je obrovská obrazovka. Beží v nej kreslená rozprávka. 

Keď predýcham a postavím sa, príde ku mne vojak so zelenou šatkou na ústach. „Tiež žurnalista? Môžete tu byť, ale nie dlho. Tak nejak citlivo, viete. Ak ich chcete fotiť, vopred sa opýtajte, dobre?“ Poviem mu, že dnes už fotiť nebudem, fotil som už dosť. Vo Veľkých Slemenciach, Vyšnom Nemeckom aj tu. Stačilo. 

Cestou z hranice ma zastavia policajti. Nemám zapnuté svetlá. Napriek červenej tvári a podozrivým očiam, nenafúkam. Poviem, že idem z hranice. „Hej, ste trochu mimo. Aj my tam chodíme. Zapnite si svetlá a pokračujte.“

Desať hodín predtým vyrážam k pešiemu hraničnému priechodu s Ukrajinou do Veľkých Slemeniec (okres Michalovce). Pred obcou stojí prvá policajná hliadka, 600 metrov pred hranicou je ďalšia. Odkláňajú autá, aby zbytočne neblokovali hasičov, dopravcov a dobrovoľníkov zabezpečujúcich servis pre Ukrajincov, ktorí tadeto pešo utekajú pred vojnou. 

Druhou hliadkou už autom neprejdem. Kráčam úzkou uličkou k hraničnému priechodu, pred 24. februárom tadiaľto chodievali iba spokojní Slováci a Ukrajinci s nákupmi, turisti a cyklisti. Tesne pred deviatou ráno je tu už poriadny frmol. Obe strany ulice lemujú zaparkované autá, dodávky, autobusy a stánky s potravinami, čajom, kávou, teplou polievkou a občerstvením.

„Prišli sme sem z Vyšného Nemeckého pred dvoma dňami, teraz je to tu už trochu viac zorganizované, aj starosta obce je skvelý. Priviezli sme karavanom z Prahy pre Ukrajincov kopu vecí. Potraviny, plienky, občerstvenie, vidíte. Teší nás, keď vidíme, že si ten človek od nás zoberie teplý čaj alebo polievku a urobí mu to o trochu lepšiu náladu,“ hovorí Tavud. Dovozca áut z Prahy, ktorý má sám turecké korene, z vlastnej skúsenosti veľmi dobre vie, ako sa cítia imigranti.

Na veľkom obecnom parkovisku je zriadený improvizovaný záchytný tábor. Vojenské zelené stany so zásobami potravín, šatstva a ďalších vecí, vyhrievané červené stany pre utečencov, biele jedálenské stany, veľa menších stánkov s jedlom a teplými nápojmi, mobilné toalety. Všetci a všetko je v pohybe.

„Mohli by ste nám trochu pomôcť, pane? Ak chcete byť trochu užitočný, nestojte tu. Choďte za ním a pomôžte naložiť do tejto dodávky ryžu,“ chytí ma za plece vysoký mladík v čiernej bunde. Neskôr sa dozviem, že sa volá Alex a pochádza z Ukrajiny. Nestačím ani zareagovať a v rukách mám dve päťkilové vrecia ryže. Potom ešte dve, ďalšie dve a ďalšie. Nosíme ich zo stanu plného debničiek s potravinami.

„Myslíte, že tam môže ísť aj toto? Čo je to, tuniak?“ ukazuje mi ďalšia dobrovoľníčka kilovú konzervu s nejakým arabským nápisom a potrasie si ňou pri uchu. Iba pokrčím ramenami. „Asi tuniak, poďme!“ skonštatuje a vrazí mi ich do rúk desať v kartónovej prepravke.

V jednom z vyhrievaných červených stanov ministerstva vnútra oddychuje asi dvadsať Ukrajincov. Prevažne ženy a deti. Aňa so svojou sestrou a synovcom Igorom prišla do Veľkých Slemeniec až z Kyjeva. „Na hranicu nás doviezlo auto z Užhorodu. Sme veľmi prekvapení, ako nám tu všetci pomáhajú a starajú sa o nás. Veľmi, veľmi by sme sa chceli čo najskôr vrátiť späť. Naši muži ostali doma brániť Ukrajinu. Teraz ale musíme ísť k známym do Barcelony. Dúfam, že tá vojna aj s Putinom skoro skončí,“ hovorí.

Pred obecným úradom, vo veľkom červenom hasičskom autobuse Setra zo žilinskou ešpézetkou, sedí niekoľko žien s deťmi. Čakajú, kým sa miesta zaplnia. Dobrovoľníci im zatiaľ rozdávajú ovocie a sladkosti. Netrvá to dlho. O chvíľu sa dvere zatvoria a autobus odchádza. Na jeho miesto okamžite zacúva veľká žltá dodávka s ukrajinskou značkou. Ľudia začínajú nakladať ďalšie debničky s potravinami.   

„Prišli sme s dcérou a so psíkom z Ľvova len pred niekoľkými minútami. Manžel zostal doma, bude bojovať,“ vysvetľuje mi vo Vyšnom Nemeckom štyridsiatnička Natália s yorkshirským teriérom na rukách. Z auta nedôverčivo vykukuje jej dcéra. Rozhovor preruší dobrovoľník v žltej veste a overuje si identifikačné údaje Natálie. Hovorí, že sa teraz o nich postará on a bude ich navigovať do ich konečného cieľa.

Ak sa Veľké Slemence podobali na obecné trhovisko, tak Vyšné Nemecké pripomínajú medzinárodný veľtrh. Desiatky ukrajinských áut v jednom a slovenských v opačnom smere, lemujú takmer kilometer cesty od hraničného priechodu. Dobrá správa od slovenských colníkov je, že aj napriek desaťhodinovým čakacím dobám, netrvá samotné vybavenie utekajúcich Ukrajincov viac ako pol hodinu.

Záchytný tábor je roztiahnutý po celej dĺžke cesty, stany sú rovnakého účelu aj farby, ibaže je ich viac a sú väčšie. Pohybujú sa tu desiatky dobrovoľníkov a uniforiem, hranicou kontinuálne prúdia stovky Ukrajincov. Do colného priestoru, bližšie k hranici, novinárov ani početné televízne štáby z rôznych európskych krajín, už vojaci nepúšťajú. Jedného sa pýtam na medializované hotspoty. Vraj ich zriadili bližšie k ukrajinskej strane. Čo v nich robia a či tam Ukrajincov aj testujú, nevie. 

Všade je kopa letákov inštruujúcich v ukrajinčine. Brigádnici mobilného operátora rozdávajú Ukrajincom zdarma SIM-karty. Zo stánkov s občerstvením stúpa dym, poľné kuchynky rozvoniavajú guľášom a polievkou. Okrem ukrajinských, vidieť aj pár bieloruských ešpézetiek. A okrem Ukrajincov si všimnem aj komunitu aziatov, černochov a ľudí tmavšej pleti. 

Keď sa už takmer kompletne strácam v dave a omylom narazím do španielskeho kameramana, objaví sa predo mnou staršia Ukrajinka s dvoma taškami a klasickou šatkou na hlave a pýta sa: „Móžna sjudá prijtí áutom?"

„Neviem, tu asi nie, až tam ďalej do dediny, ak myslíte zo Slovenska,“ odpovedám. Slovensky rozumie veľmi dobre, jej zať pracuje v Trebišove ako lekár, má pre ňu prísť dcéra. Preto sa pýta, hovorí Mária. Pochádza z dedinky Iza, 120 kilometrov od Užhorodu. Pýtam sa, či chce zostať u dcéry. „Mám už 69 rokov, muž mi zomrel, zostala som sama. Neviem, ako sa toto všetko skončí,“ hovorí.

Skúšam ešte osloviť starší manželský pár. Keď sa im prihovorím, pozerajú iným smerom a pokrútia hlavami, že nie. Sú unavení a utrápení. Niekedy je lepšie mlčať, hovorím si. Český dobrovoľník z organizácie Človek v ohrození, ktorý prechádza okolo, niekomu vysvetľuje, že z Uble, ďalšieho hraničného priechodu o 40 kilometrov severnejšie, sa už snažia utečencov odkláňať do Poľska. Idem tam.