Základom dobrej fotky je podľa neho emócia.
Svoju prvú vlastnú zrkadlovku držal v rukách pred sedemnástimi rokmi a odvtedy ju prakticky nepustil. Fotografovanie spája s ďalšou vášňou, ktorou je cestovanie. Za starých čias by mal v pase minimálne 48 pečiatok, toľko krajín navštívil. Od Európy, cez Ameriku, Kanadu, až po Áziu a Afriku. Počas ciest sa venoval prevažne krajinkárskej fotografii. Potom ho to však zavialo k fotografii svadobnej. Nazrite s nami do hľadáčika fotografa Petra Dávida.
Peter, prečo práve fotka? Čo vás na tom fascinuje najviac?
Predtým som maľoval a venoval sa tiež určitému umeniu. Stále ma to však ťahalo k fotografii. Páčilo sa mi to, uvažoval som, že by som to chcel robiť. Po rokoch, keď som skončil aj školu, som odišiel zarobiť si do zahraničia a investoval som do prvého fotoaparátu. Postupne som sa tomu začal venovať. Najprv to bolo street photo, teda pouličná fotografia, no hlavne som sa učil. Predtým som v živote zrkadlovkou nefotil, čiže som nemal žiadnu šajnu o tom, ako nastaviť takýto aparát, bol som taký samouk, a to sa mi páčilo.
Na aký typ fotografií sa špecializujete?
Fotím portréty, venujem sa svadbe, fotím krajinky, keď cestujem. Osobne cestujem veľmi rád, je to pre mňa relax. Minulý rok som sa začal venovať wild life photography, teda zvieratám vo voľnej prírode, to je tiež taký oddych. Ale fotím aj jedlá pre hotely, priestory, produkty, všetko možné.
Dnes má pocit, že vie fotiť, každý. Čo vy a fotenie s telefónom?
Dnes je taká doba, že sa ľudia dokážu dostať k informáciám veľmi rýchlo, či už cez vzdelávacie programy, alebo cez videá, všetko viete nájsť na internete. Toto predtým nebolo. Preto si mnohí myslia, že keď uvidia pár videí, už sú z nich fotografi, kuchári a neviem čo. Ale na všetko podľa mňa treba čas, aby sa to ten človek naučil. A tým, že sú mobily, tak na jednej strane je to dobré, lebo nie každý má chuť ťahať so sebou všade zrkadlovku. Či už ste na dovolenke, na oslave, rodinné fotky, je to veľmi jednoduché vybrať mobil z vrecka a hneď fotiť. To je super.
Dá sa však aj s obyčajným smartfónom urobiť kvalitná fotka?
Dá sa, ale musíte na to mať podmienky. Tie fotoaparáty v mobile nie sú robené na to, aby ste fotili napríklad nejakú športovú akciu. Alebo svadbu. Ten marketing je stavaný skôr na tom, aby si ľudia fotili rodinnú dovolenku, niečo doma. Ale dá sa takto urobiť aj pekná fotka, len musíte mať ideálne svetelné podmienky.
Ale ak by sme sa bavili o celej pointe tej fotky, že má zachytiť nejaký zážitok a neskôr vyvolať spomienky, tak na toto nám asi stačí aj smartfón?
Určite. Hlavne je to dobré v tom, že to nezaberie veľa miesta a dnes už aj tá technika v mobiloch výrazne pokročila. Viete urobiť krásne videá aj fotky, len musíte mať dobré podmienky. Ak by ste chceli fotiť s mobilom v tme, v noci alebo v kostole, kde väčšina kostolov je tmavá, tak to bude veľmi ťažké zachytiť momentku alebo akciu.
Aby potom tá postprodukcia netrvala dlhšie ako fotenie samotné?
Napríklad. Ale vy keď raz urobíte zlú fotografiu, už z postprodukcie neurobíte nič. Jednoducho, ako kuchár, keď pripáli praženicu, môže ju dosoliť, dochutiť, ale už nikdy dobre chutiť nebude. To isté je aj vo fotografii. Všetko sa začína od základov, čiže pokiaľ všetko pekne krásne navaríte, tak to všetko bude aj chutiť.
Fotenie kombinujete s cestovaním. Čo vás baví viac, dá sa to vôbec povedať?
Milujem cestovanie a moje cestovanie je o spoznávaní. Napríklad, aj tento rok som bol v Rumunsku, kde som dva týždne jazdil a hľadal zaujímavé miesta. Niekedy sa len tak zastavím, pofotím, čo sa mi páči. Čiže kombinácia. Kombinácia fotenia a cestovania je ideálna.
Koľko dopredu ste obsadený?
Svadby sa väčšinou rezervujú aj rok dopredu. Keďže nejde len o nás fotografov, ale mladomanželia potrebujú aj sálu, hudbu... čiže pokiaľ si chcú vyberať, potrebujú to urobiť aspoň rok dopredu. Ale mám aj nevesty, ktoré sa ozvú mesiac pred termínom, ak mám vtedy voľno, tak si ma zarezervujú.
V čom sa podľa vás líšite od ostatných?
Ja sa hlavne snažím zachytiť emócie, aby tá fotka mala príbeh, aby to nebol len taký obyčajný cvak. Keď sa na tú fotografiu pozriete alebo moje portfólio, tak sa nad tým trošku pozastavíte, porozmýšľate. O tom je moja práca. Mňa by napríklad vôbec nebavilo fotiť tak, ako niektorí, čo len cvakajú. Mne to príde o ničom.
Máte na konte veľa fotografických ocenení, ktoré je pre vás top?
Všetky ceny sú pre mňa top a aj tá prehra je top. Naučil som sa, že čím viac prehráte, tým viac vás to učí ísť ďalej. To, že sa mi podarilo niečo vyhrať, je super, je to krásne, je to ovocie, ktoré si môžem vychutnať. Ale vždy, keď som neuspel, ma to posunulo ďalej, pretože to vás učí, ako sa pozerať na svoju robotu inak, kde sa zlepšovať, aby ste boli lepší ako ten, čo vyhral a tak sa učíte.
Ceny, ktoré ste získali, sú zo zahraničia, prečo?
Áno, u nás na Slovensku takáto súťaž nie je, ani v Česku. Súťaže, na ktoré sa hlásim ja, sú pre svadobných a portrét fotografov z celého sveta.
Precestovali ste takmer celý svet, zbierate ocenenia, cestujete. Keď sa vrátite domov, dokážu byť pre vás Košice stále inšpirujúce?
Jasné, ja milujem Košice. Krásne mesto a fakt mám pocit, že som už bol všade, ale vždy ma to ťahalo tu. Mám to tu rád, je tu pokoj, je to síce aj mesto, je tu kde ísť, nemáme také zápchy ako v Bratislave ☺, dobre sa mi tu žije.
Čo vás na fotení baví najviac?
Najviac ma baví byť kreatívny a zachytávať momentky. Fotiť ľudí, ktorí o vás netušia a potom príde to „wau, ani som nevedela, že ste ma takto odfotili, že tu som stála.“
Zvyknete veľmi upravovať svoje fotky?
Áno, keď som začínal, bolo to veľa photoshopu a úprav, ale tým, že sa človek vzdeláva a učí, aj som navštívil veľa workshopov v zahraničí, tak sa skôr snažím vytvoriť atmosféru fotky už pri fotení. Samozrejme, že potom je postprodukcia, ale to gro je pri fotení. To je už len dolaďovanie.
Je niečo, čo by ste nikdy nefotili?
Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale čo ma osobne neláka, sú prvé sväté prijímania. Človek musí byť ticho, nedajbože, vám niečo pukne pod nohami, každý vás sleduje, toto nie je pre mňa ☺.
Po čom je najväčší dopyt, čo si chcú ľudia uchovať na fotkách najdlhšie?
Ťažko povedať. Hocičo fotíte, tá udalosť sa začína od rána do večera, takže tam je dôležitý celý ten deň, tá akcia. Ľudia chcú mať zachytené všetko.
Niekedy sa čakalo na vyvolanie fotky pomerne dlho, dnes vidíme všetko na displeji. Nezvyknú vás práve na svadbách otravovať svadobčania, že chcú fotky hneď vidieť?
Nestretávam sa s tým, ja sa snažím byť trošku v úzadí, aby ma ľudia nevideli, lebo tak viem zachytiť momentku.
Čo by mala mať dobrá fotka?
Určite emóciu, nejaký príbeh, atmosféru, dobré svetlo.
Na akom najnetradičnejšom mieste ste fotili?
Bol to asi Sloní park v Južnej Afrike, kde som fotil svadbu. Išli sme fotiť do parku Knysna, to je jediný park v Južnej Afrike, kde viete prísť tak blízko k sklonom. Išli sme z Kapského mesta asi šesť hodín. Nevesta bola z Južnej Afriky a ženích z Anglicka.
Aká bola svadba v Afrike?
Nuž, tam to funguje úplne inak, všetci si platia za všetko. Tam nečakajte plné stoly alkoholu a že dostanete koláče domov. Tam každý dostal malý cupcake do ruky a išiel domov. U nás, keď dáte aj plnú škatuľu, aj tak vás ohovárajú. Neviem, čo by u nás ľudia povedali, ak by dostali jeden malý cupcake.
Dá sa svadba nafotiť negýčovo? Nebýva svadobný fotograf unavený z toho, že už vie, čo presne kde bude nasledovať?
Každá svadba je iná. A áno, dá sa nafotiť bez gýčovosti. Klient si pozrie vaše portfólio a vidí, ako fotíte. Ak by to bol gýč, nevyberie si vás. Všetko je to o komunikácii a o tom, čo chce ten fotograf robiť a ako to chce. Sám si vyberie cestu. Keď to chce robiť gýčovo, robí to gýčovo. Mne sa to nepáčilo, ja som nikdy ani nepredpokladal, že budem fotiť svadby. Na slovenských svadbách sa mi presne toto nepáčilo, že boli gýčové, tie fotky boli pre mňa úplná katastrofa a ja som si nevedel predstaviť, že budem robiť toto.
Odišiel som potom do Londýna, kde som si našiel obrovský workshop, ktorý sa robí každý rok, výhradne pre svadobných a portrétových fotografov. Tam som dostal „fajnú po pysku,“ kde som videl, že tí fotografi robia svadby úplne, úplne inak. Tie fotky boli neskutočné, chodil som s otvorenými ústami a povedal som si, veď ja nemusím robiť fotky ako u nás, že srdiečka a melóny na deke... Viem z fotky urobiť romantiku, ten pár je krásny, dať tam nejakú emóciu. Človek sa musí učiť, ak sa chce posúvať. Veľa som sa naučil v Londýne, ale aj v Benátkach, Prahe či Birminghame.
A je niečo, čo svadobný fotograf vyslovene nemá rád, prekáža mu? Ľudia prechádzajúci sa pred vami počas fotenia napríklad?
Prekáža mi, keď ľudia na obrade absolútne nepreukážu neveste a ženíchovi rešpekt a vtrepú sa s aparátom pomaly farárovi pred nos. Mne sa to nepáči, nemajú tam čo robiť, mali by to rešpektovať, veď si zaplatili mňa.
Aha, myslíte „pseudofotografov“ okolo vás, ktorí musia do svojich telefónov zvečniť mladomanželov?
Dám vám príklad. Idete nafotiť nasadzovanie prsteňov a sľub. Zboku sa vám postaví ujo, ktorý „šteluje“ s aparátom, stojí vám v zábere. Ide ale o sekundy, vy už tú situáciu nevrátite, nemáte ani čas mu povedať, nech ide preč. Ťažko to vysvetliť ľuďom. Upozorňujem na to mladomanželov, ale oni majú plnú hlavu iných vecí. Ja som v týchto veciach ale drzý a zvyknem ľudí upozorniť, pretože tú situáciu už nikdy nevrátim späť. Ľudia by vtedy mali sedieť a pozerať sa. Ja neverím, že si niekedy tú fotku bude daný človek pozerať. Ale pokazí fotku mladomanželom.