Pre divákov pripravujú premiéru hry Tri vrecia zemiakov.
Učiteľ Michal Macák v roku 1945 založil v Lorinčíku ochotnícke divadlo. Svoju činnosť odštartovali hrou Tri vrecia zemiakov od Jozefa Korbačku. Macák sa počas normalizácie stiahol do úzadia, pričom divadlo viedol do roku 1972. Nasledovala vyše 20-ročná prestávka. Ochotnícku činnosť v roku 1995 obnovil Rudolf Dučai, ktorý ho vedie dodnes.
Divadlo za tie roky čelilo odchodu aj nedostatku hercov. Dučai ho považuje za rodinu generácií. Teší ho, že sa do neho zapájajú aj mladí, ale trápi ho, že nemajú chološne. Ochotníci za uplynulých 25 rokov odohrali približne 20 hier vrátane Ženského zákona. Minuloročnú premiéru v kultúrnom dome v Lorinčíku videlo množstvo divákov. Dučai povedal, že pred každým predstavením panuje nervozita:
„Keď prišiel deň premiéry, išli ako z partesu – žiadny zádrheľ. Ten potlesk, čo si kolektív zaslúžil, to sa nedá zobrať, to treba zažiť.“
Tri vrecia zemiakov
Ochotníci chcú osláviť svoje 75. výročie premiérou hry Tri vrecia zemiakov, ktorú by chceli uviesť na Silvestra a následne na budúcoročné fašiangy. Súčasťou súboru je 60 ľudí vrátane malých chlapcov a dievčat, z toho polovica je aktívna:
„Väčšinou sú to naši rodáci, ale boli roky, že som mal problém s preobsadením hlavných mužských postáv,“ uviedol Dučai s tým, že ochotníčenie je nádherná vec, ktorá sa však neubráni odchodom ľudí za rodinou, štúdiom či prácou:
„Našu činnosť by som prirovnal k rastu ovocného stromu – korene sú naši predchodcovia, pevný kmeň sme dali my a mladí sú nové vetvy prinášajúce ovocie v podobe hier, ktoré naštudujeme. Tí starší ochotníci sa vedia skĺbiť s mladšími a vytvárajú jeden krásny celok.“
Rodinné divadlo
Mária Samešová pôsobí v ochotníckom divadle od jeho obnovenia, kedy mala 14 rokov:
„Keď som začínala, hrala som Aničky, Zuzky a Katky. Teraz už hrám Dory a Mary.“
Herečka z Lorinčíka zdôraznila, že je to jej záľubou aj psychohygienou po pracovnom týždni. Ochotníčeniu sa venovali aj jej rodičia, pričom zo štyroch súrodencov sa na javisku stretli traja.
„Teraz sú tu moji synovci, neter a dokonca aj moja 12-ročná dcéra. V poslednej hre sme si zahrali spolu,“ skonštatovala Samešová, pričom dodala, že skúsenosti z divadla využila aj počas maturitnej skúšky:
„Vytiahla som si Statky – zmätky. Ešte som si aj odrecitovala svoju úlohu. Komisia na mňa pozerala, či som si to naozaj tak naštudovala. So spolužiakmi na to doteraz spomíname.“
Marcela Mitrová pôsobí v divadle 25 rokov spolu s niektorými členmi jej rodiny. Podľa jej slov každé predstavenie je iné, aj keď hrajú rovnakú hru:
„Každý pridá nejaký svoj text, nedá sa to len odverklikovať. Musíme reagovať na publikum a počúvať jeden druhého, bez toho to nejde.“
V časoch, keď divadlo viedol Macák, o kulisy a scénu sa staral umelecký maliar Jozef Volner. Dnes ich zabezpečuje jeho syn Stanislav Volner. Kostymérkou je Dučaiova manželka Jolana.
„Podarilo sa nám vytvoriť skromný šatník, máme svoju krojovňu. Pozbierali sme staré veci a prerobili. Čo ma trápi je, že nemáme mužské chološne – biele nohavice, vpredu vyšívané. Keby sa toto podarilo doplniť do šatníka, bol by som nesmierne šťastný. Teraz to riešime tak, že chlapi si dajú staré čižmy a čierne nohavice,“ uzavrel Dučai.
Zdroj: TASR