Väčšia časť našej 320 kilometrovej hranice s Poľskom leží na východe krajiny. Za socializmu bola prísne strážená. Zažila masovú pašerácku romantiku, prísnych aj úplatných colníkov, neskôr solidaritu, revolúciu, voľný pohyb aj chátranie colných budov. Dnes sa cez ňu dostanete iba s testom a pod hrozbou karantény.
Poliaci hovoria: Stratil sa ako tetka v Čechách alebo: To dla mnie czeski film (To je pre mňa český film). Voľne preložené to znamená, že ste sa v niečom zamotali, stratili a neviete nájsť východisko. Skrátka, ako hovoríme my Slováci: Je to pre mňa španielska dedina.
Dnešná generácia štyridsiatnikov v slovenských prihraničných mestách na severovýchode Slovenska odmalička vnímala poľsky jazyk, poľskú hranicu, poľskú stranu a vôbec celé Poľsko ako niečo dôverne známe.
Počas výmenných letných pionierskych táborov sme sa v 80. rokoch minulého storočia napchávali zapekankami, u nás vtedy ešte nepoznaným gofry a obdivovali komunikatívne Bašky, Kašky, Jolany a Malgorzaty a ich spevavú sympaticky zašušlanú poľštinu.
Z dvojitého dna kufrov sme vyberali čokoládové tabule študentských pečatí a z opaskov zašité poľské zloté. Aby sme si to v socialistickom výletnom tábore na druhej strane hranice poriadne vychutnali.
Spájala nás hranica a filmy
Po návrate z Poľskej ľudovej republiky do československého socializmu sme v televízii na poľakoch vďaka presahu analógového signálu sledovali najprv disneyovské večerníčky, neskôr brilantne spravodajský Teleexpres či hudobnú hitparádu amerických a anglických hitov Lista przebojow.
Potom aj prvé simultánne dabované zapadniarske kino nocne, prípadne pikantne inovatívne priame prenosy z Miss Polska.
Cez hranice plné československých a poľských colníkov a policajtov prúdili tisícky poľských fiatiek, slovenských embéčiek a trabantov naprataných výhodne vykšeftovaným tovarom z jednej i druhej strany.
Neverili by ste, čo všetko sa dalo napchať do malej poľskej fiatky s typovým označením Fiat 126 prezývanej maľuch (v Poľsku sa toto najľudovejšie vozítko vyrábalo od roku 1972 až do roku 2000).
Z čierneho socialistického trhu bohatli priekupníci aj colníci. V kurze boli typické poľské karamelové krovky, pivo, cigarety, pálenka, elektronika, audiokazety, videorekordéry, športové vetrovky, kožené bundy, športové topánky, rifľové košele, džínsy, slnečné okuliare, ale aj tvrdá mena dolárov a nemeckých mariek.
To všetko nás v časoch ľudových a socialistických republík rozdeľovalo aj zbližovalo. Potom prišla solidarita, revolúcia, schengen, voľný pohyb a eurofondy. Hraničné priechody a budovy colníc spustli, hranice zarástli. Ľudia v prihraničných okresoch naštartovali oficiálny biznis a vzťahy.
A my sme si uvedomili, že nám ten živelný obchodný guľášik, trochu špekulácie, trochu adrenalínu, trochu bazáru, trochu tajomstva a veľa poľsko-slovenskej komunikácie celkom chýba. Hranica bola to, čo spájalo naše jazyky, naše dobrodružstvá a naše životy.
O to viac si to uvedomujeme v čase pandémie. Cez hranicu sa dostanete iba ťažko, s testom a pod hrozbou karantény.
Poliakom stále rozumieme
Poľský a slovenský jazyk sa dosť podobajú, Poliaci a východniari (hlavne tí zo severnejších okresov) sa bez problémov dorozumejú. Existujú však zradné slovné pasce v podobe slov, ktoré v oboch jazykoch znejú rovnako, ale majú úplne odlišný význam.
Začnime populárnou slovnou hračkou, slovíčkom szukać. V slangovej slovenčine (a češtine) indikuje vulgárny výraz pre pohlavný styk, zatiaľ čo v poľštine znamená hľadať. Takže ak vám predavačka v poľskom obchode po vašej piatej neodbytnej otázke povie, aby ste chvíľu počkali, že ide szukać szefa, nemajte obavy o jej pracovnú poctivosť, chce vám len pomôcť.
Zachód znamená pre zmenu v poľštine západ. Východoeurópska manažérska formulka poľského investora na medzinárodnej konferencii, že je potrebné szukać partnerow na zachodzie tiež neznamená žiadnu zvrátenosť. Iba to, že by so svojou investíciou rád oslovil biznismenov v západnej Európe, prípadne v Amerike.
No a keď v Poľsku uvidíte auto s nápisom Pomoc drogowa, nezľaknite sa. Jej posádka nemá v popise práce pomáhať Poliakom s absťákmi. Ide len o obyčajnú cestnú službu.
Ak máte naopak poľskú návštevu doma vy a podozrivo vám tvrdí, že váš parfum, prípadne vaše jedlo v kuchyni pachnie, netreba sa hneď urážať. Hostia vám chcú len povedať, že pekne voniate a že pravdepodobne viete aj celkom dobre variť.
Vy si ale dávajte dobrý pozor na sloveso kochať sa. Ak totiž svojej turistickej kamarátke spoza severnej hranice navrhnete, aby sa s vami budúci víkend pokochala v prihraničnej prírode, buď hneď dostanete facku, alebo budete riadne prekvapený. A možno aj ona.
V poľštine toto slovo totiž znamená milovať sa. A už vôbec neskúšajte Poliakom vysvetľovať, ako sa kocháte vo svojich malých deťoch. Riskujete minimálne skúmavé vystrašené pohľady, maximálne udanie mravnostnej polícii. Kým sa, samozrejme, nevysvetlí, že ide iba o ďalšie jazykové nedorozumenie.
Mikropašeráci a tí druhí
Pre mladšiu generáciu Slovákov a Poliakov to musí znieť ako úplné sci-fi, ale cestovné pasy vydané v Poľsku a Československu za socializmu platili iba v krajinách takzvaného socialistického bloku. V Sovietskom zväze (ZSSR, dnešné Rusko), Nemeckej demokratickej republike (NDR), Československu, Bulharsku, Rumunsku a Maďarsku.
A aj v rámci tohto bloku sa muselo na zájazdy cestovať skupinovo, kontrolovane a organizovane. Väčšinou autobusmi. Ponuka slovenských a poľských zahraničných závodných výletov bola strohá. Tatry, Budapešť, Balaton, Východný Berlín, Drážďany, prípadne Čierne more v Bulharsku alebo Rumunsku.
Keď sa autobus priblížil k štátnej hranici, napätie sa dalo krájať. Prekračovanie hranice bolo plné emócií. Osud ľudí prevážajúcich do Poľska krupicu, futbalové lopty, tenisky či pivo a z Poľska kožené bundy, audiokazety alebo slnečné okuliare, bol v rukách uniformovaných polobohov. Pohraničníkov a colníkov.
Každé nevhodné slovíčko (niekedy stačil aj pohľad) sa trestalo osobnou kontrolou. Samostatnou pre mužov a ženy.
Títo muži socialistického zákona rozhodovali, ktorým mikropašerákom dovolia prejsť a ktorí budú musieť svoj tovar nechať na hranici. Obávaní boli hlavne slovenskí colníci kontrolujúci poľské zájazdy.
„Bolo to dosť otravné, všetko, čo sme kúpili, bolo potrebné ukazovať na hranici. Kontrolovali všetko. Či máme v poriadku všetky doklady. Keď sme sa vracali späť, zasa prehľadávali celý nákup aj všetky súkromné veci, nebolo to vôbec príjemné. Človek im musel ukazovať všetko, čo nakúpil,“ hovorí Jerzy Widel z poľského Nowégo Sazca vzdialeného 45 kilometrov od Starej Ľubovne.
Cezhraničné absurdity
„Počas cesty do Československa platila taká zásada, že sprievodcov a vodičov nekontrolovali, ale aj napriek tomu som mal vždy obavy. Bolo to naozaj nepríjemné. Platilo, že pri ceste z Poľska do Československa skupinu kontrolovali poľskí colníci a pri návrate do Poľska československí,“ spomína sprievodca Maciej Zaremba, ktorý dlhé roky viedol závodné výlety do Československa.
„Keď poľskí colníci našli alkohol, tak ho nebrali, hoci im to zákon nariaďoval. Prikázali do neho doliať čaj. Takýto alkohol ďalej už nebolo možné predať, ale výlet bol potom veselý. Stávali sa tiež nepríjemné situácie. Napríklad, keď československí colníci vytláčali zubné pasty z túb alebo vykrútili hlavu nejakej detskej bábike, keď niečo hľadali.“
„Bol som vtedy mladý, takže na to spomínam nostalgicky. Ale do tamtých čias by som sa už nechcel vrátiť,“ dodáva sprievodca.
Pohraničiari a colníci nekontrolovali na slovensko-poľskej hranici iba ľudí. V regióne Pienin pri Dunajci vznikla skutočná hraničná absurdita. Niekoľko gazdov z poľskej obce Sromowce Wyżne vlastnilo od čias Rakúsko-Uhorska pozemky na slovenskej strane Dunajca a využívalo ich. Polia, lúky, pastviská.
V lete každý deň prekračovalo hranice cez rieku niekoľko desiatok kráv. Colníci a pohraničiari kontrolovali, či počet tam a späť súhlasil. A keďže takúto cezhraničnú operáciu cezhraničná byrokracia nepoznala, takáto pastevná kolonizácia susedných krajín nepodliehala žiadnej dani.