Aké boli Košice v minulosti? Jedným z dobových prameňov pre poznanie Košíc koncom 18. storočia je zemepisno-historický slovník – Korabinského lexikón, ktorý bol vydaný v nemeckom jazyku a v diele sa uvádza aj opis Košíc. Heslo Košice sa v lexikóne nachádza na siedmich stranách, a my si zaujímavé časti priblížime v nasledujúcich dvoch článkoch. Preklad originálu spracoval košický historik Jozef Duchoň.
Ján Matej Korabinský (Johann Mathias Korabinszky) sa narodil 23. februára 1740 v Prešove. Vyrastal v skromných podmienkach, ale v kultúrne bohatom prostredí vzdelanej učiteľskej rodiny. Svoju všestrannosť preukázal aj počas štúdií, kde získal rôznorodé druhy vzdelania. Najskôr študoval na kolégiu v Prešove, odtiaľ odišiel v roku 1756 už ako sirota do Bratislavy, kde pokračoval na evanjelickom gymnáziu. Po ukončení gramatickej školy a rétoriky sa stal adjunktom profesora šiestej triedy a ako devätnásťročný v roku 1759 jeho nástupcom. V roku 1763 založil súkromnú dievčenskú školu. Túto školu mali možnosť navštevovať deti z meštianskych a šľachtických rodín a mali tu výbornú príležitosť vzdelávať sa v troch jazykoch: maďarskom, slovenskom a francúzskom. Dievčenská škola však bola po siedmich rokoch existencie zrušená (1766) a následne aj ním založený chlapčenský konvikt v priebehu krátkeho času, obe údajne kvôli nepriazni vplyvných mešťanov. Sklamaný Korabinský sa vybral na študijné cesty do Nemecka, kde v rokoch 1770 – 1772 študoval teológiu, filozofiu, históriu, ale aj prírodné vedy.
Korabinského nemecká epizóda trvala dva roky, po ktorých sa vrátil späť do Bratislavy a začal sa venovať vychovávateľskej činnosti, ale postupne sa z neho stával literát a publicista. Pravidelne prispieval do Prešporských novín. Následne vydal viacero zaujímavých knižných diel a azda najúspešnejší z nich bol Opis Uhorského kráľovstva, ktorý vznikol za podpory uhorskej šľachty a osobitne palatína, arcikniežaťa Jozefa Habsburského. Prvé vydanie uzrelo svetlo sveta v Bratislave v roku 1786 a druhé vo Viedni v roku 1801.
Korabinský pri vypracovaní tohto lexikónu pravdepodobne spolupracoval s kolektívom spoluautorov a dopisovateľov. Je možné, že podklady o Košiciach spracoval neznámy informátor a nie sám Korabinský, no i napriek tomu je lexikón skutočne cenným prameňom.
Pri hesle Košice – Kaschau, Cassovia, Kassa sa píše:
„Sú hlavným mestom Horného Uhorska a rozprestierajú sa na pravom brehu rieky Hornád, medzi trochu vzdialenými, nepríliš vysokými vrchmi na rovine 4 míle od Prešova, 12 od Jágra, 24 od Budína a 50 od Bratislavy. Podľa mienky historikov, ktorí to dokazujú istým starým mestským dokumentom, boli založené z dvoch dedín, pomenovaných Horné a Dolné Košice. Belo IV. obdaroval Dolné Košice, ktoré boli spolu s Hornými za kráľa Gejzu okolo roku 1143 obývané Sasmi, slobodami, pretože ho ich obyvateľstvo v roku 1235 po nešťastnej bitke na rieke Slaná na úteku pred nepriateľom veľmi dobre prijalo, a ochotne ho zaopatrilo všetkými potrebami. Preto sa najprv povznesie na mesto táto nižná osada. Štefan I. potom primerane uspokojil šľachtických osadníkov vyšnej osady, v ktorej bol založený ženský kláštor, z ktorého vidieť už iba stopyt a dal im za ňu dve rovnocenné dediny na Hornáde - Čaňu a Gyňov ležiace iba jednu míľu od Košíc. Podľa tejto správy sa v roku 1270 spojili Horné a Dolné Košice do jedného sídla. Toto nové rozšírené mesto dostalo potom v roku 1290 za kráľa Ladislava svoje hradby a stalo sa postupne preslávenou pevnosťou, ktorá stála proti útokom Sedmohradčanov, Poliakov, Turkov i povstalcov. Obzvlášť za Ferdinanda II. pribúdali Košiciam silné opevnenia a sár Leopold ich ešte rozmnožil o citadelu, na ktorú musela dať Rákócziová 200-tisíc zlatých. Cisár Karol ju najprv považoval za vhodnú predsunutú hradbu, neskôr ju nechal demolovať.
Batérie, bastióny a ravelíny mali svoje vlastné pomenovania. Pri Hornej bráne bola vpravo Mäsiarska a vľavo Nová batéria, pri Dolnej Forgáčovská a Kováčska. Bastióny nasledovali za sebou: Mlynský, Tehlový a Tupý bastión, ktoré boli renovované v roku 1733. Potom Zubatý, Moskvičský, Bethlenov a Železný. Ravelíny mali mená: svätého Karola, svätého Eugena, svätého Jozefa a svätého Petra. Okrem toho ešte boli Katova veža s jednou batériou na Hornáde.
Vnútorný vzhľad tohto pekného a poriadneho mesta a pevnosti, ktorého zaoblený pôdorys meria na dĺžku 380 siah a na šírku má od 170 do 230 siah, je nasledujúci. Keď sa vchádza dovnútra Hornou bránou, ktorá je postavená na severnej strane, vidieť potok Čermeľ plný pstruhov, ktorý priteká z neďalekých vínorodých vrchov. Tento rozdeľuje mesto na východnú a západnú časť, tečie od Hornej k Dolnej bráne, je prekrytý viacerými, asi dvadsiatimi mostíkmi, čiastočne drevenými, čiastočne kamennými, aby sa ním dalo prechádzať, a tvorí v strede mesta po tom, čo tečie asi 130 siah, ostrov, ktorý spolu s už spomenutým tokom nie je nepodobný obyčajnému nákrčníku.
Na tomto ostrove zriadenom istým inžinierom, ktorého náhrobný kameň si možno prečítať v nemeckej modlitebni a je na ňom aj jeho riadna podobizeň, ktorú tiež možno vidieť na jednom mostíku so stavom zadržiavajúcim potrebnú vodu pre prípad nebezpečenstva požiaru, sa zraku ponúkajú nasledujúce budovy. Na severnej špici, kde sa práve delí potok na dve ramená, je socha Jána Nepomuckého a hneď pri nej nasleduje skvostný čestný stĺp Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorý bol v roku 1776 za komorského grófa Pavla Medňanského renovovaný s veľkými nákladmi. Nato, keď sa pozrieme trochu doľava, je hlavná strážnica a ďalej nádrž pre požiarne striekačky, a potom v strede ostrova kaviareň, v ktorej sa od istého času organizujú plesy pre šľachtickú a meštiansku spoločnosť.
Ďalej vpravo za tým, blízko pravého ramena Čermeľa, sú arkády gombikárov, vľavo, čiže naproti, takzvaná Archa Noemova, pri ktorej vidieť na prízemí tiež niekoľko arkád obchodníkov. Svojho času tu bola letná sála postavená na stĺpoch, kde mával magistrát svoje schôdze, bola však pred pár rokmi odstránená. Práve tu teraz stojí rozsiahle cvičisko, čiže prehliadková plocha, kde sa stráž predvádza každý deň. Teraz sa dostávame na ľavom nábreží Čermeľa k takzvanej Červenej zvonici, ktorej zvony, obzvlášť veľký zvon zasvätený svätému Urbanovi, počuť na míle až po Prešov, ktorý je dokonca za horou.“