Prešovčan Juraj Křemen je talentovaný organista, ktorý je úspešný nielen doma, ale aj v zahraničí. Hre na kráľovskom nástroji sa rozhodol venovať svoje študentské roky aj profesijný život. Vďaka záľube, ktorá sa stala jeho povolaním, precestoval niekoľko krajín a rozozvučal aj tie najvzácnejšie organy. Svoju cestu za vytúženým cieľom predstavil v rozhovore pre Košice Online.
Ako si sa dostal k hre na organe? Kde sa začala tvoja cesta k tomuto nástroju?
Organ nie je úplne bežný hudobný nástroj. Keď som chodieval ako dieťa do kostola, tak práve organ bol pre mňa to najzaujímavejšie v kostole, keďže človek v takom veku nie úplne vníma, čo sa deje dole. Vždy som stál pri organistoch a pozoroval ich, ako hrajú. Veľmi ma to fascinovalo, lebo hrali rukami a nohami. Obrovský zvuk, ktorým zaplní organ katedrálu alebo nejaký veľký kostol, tak to bolo to, čo mi najviac utkvelo v pamäti a čo ma ohúrilo.
Keď som mal deväť rokov, začal som v Prešove navštevovať súkromné hodiny klavíra. Neskôr to bola Cirkevná základná umelecká škola sv. Mikuláša v Prešove, kde som získal prvý kontakt s organovou literatúrou ako napríklad skladby od Johanna Sebastiana Bacha, Césara Franka a iné diela pre organ, čiže nie to typické liturgické, na čo sme zvyknutí v kostole.
Hru na organe som vyštudoval na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave (Marek Vrábel) a na Hudobnej a tanečnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (Jaroslav Tůma). Absolvoval som tiež polročnú študijnú stáž na Hochschule für katholische Kirchenmusik und Musikpädagogik v Regensburgu. Aktuálne pokračujem v štúdiu na Staatliche Hochschule für Musik und Darstellende Kunst v nemeckom Stuttgarte, kde študujem dva odbory – organ a organovú improvizáciu (Jürgen Essl, Johannes Mayr).
Pochádzaš z Prešova. Hra na organe ťa očarila v Konkatedrále sv. Mikuláša alebo v inom kostole?
Hlavne v konkatedrále, pretože tam bol veľký píšťalový organ. Keď som mal dvanásť rokov, tak to bolo pre mňa niečo fascinujúce, aj priestor, aj nástroj.
Vtedy si sa rozhodol pre hru na organe?
Moja cesta k štúdiu nebola úplne priamočiara ako to zvykne byť u ostatných. Človek začne na základnej škole a potom hneď pokračuje na konzervatórium – strednú školu. Ja som ešte medzitým absolvoval Gymnázium sv. Moniky v Prešove. Počas tohto štúdia, za ktoré som vďačný, som si uvedomil, že hra na organe je to, čo by som chcel v živote robiť. Koncertne hrať na organe je niečo iné, ako keď človek hráva pri liturgiách.
Prečo si sa rozhodol študovať hru na organe? Nestačila ti základná umelecká škola alebo byť samoukom?
Môj prvotný cieľ, keď som sa prihlásil na základnú umeleckú školu, bol hrávať v kostole sväté omše. Pamätám si, ako som povedal pani učiteľke Zuzane Marcinovej, že to je môj hlavný cieľ, toto by som sa chcel naučiť. Raz počas organového festivalu som mal možnosť byť na chóre pri organistovi, ktorý hral koncert. Videl som, čo všetko to obnáša. V tom momente som si povedal, že toto by som rád robil. Bol to zaujímavý moment, ktorý si pamätám dodnes, keď v jednej chvíli dostanete poznanie, že toto je moja cesta. Bolo to 8. júla 2009.
Prijímačky na konzervatórium boli náročné? Je ťažké dostať sa na tento odbor?
Prihlášku som si podal na Cirkevné konzervatórium v Bratislave. Je to paradoxné, ale prijímacie skúšky na odbor hra na organe na konzervatórium sú z klavíra. To by mnohí nečakali. Nevyžaduje sa, aby človek hral na organe. Až tam získava prvotnú techniku manuálovej a pedálovej hry, čiže nie je nevyhnutné, aby človek študoval organ pred nástupom na konzervatórium. V dnešnej dobe sa hra na organe vyučuje aj na mnohých základných umeleckých školách, takže študenti zvyknú mať skúsenosť s organom.
Pochádzaš z muzikantskej rodiny?
Bratia hrajú na gitare, pôsobia v katolíckom spoločenstve MaranaTha v Prešove, v hudobnej službe. Rodičia nehrajú na žiadnom nástroji. Ocino je hokejový tréner, čo teda k organu nemá úplne najbližšie. Myslím, že som prvý v rodine, kto sa hudobnému nástroju venuje profesionálne v zmysle štúdia.
Ako zareagovali tvoji rodičia, keď si sa rozhodol pre túto veľmi špecifickú cestu?
Som veľmi vďačný za to, že ma rodičia podporovali v tom, čo som robil a robím. Vždy, keď som si vybral čokoľvek, tak ma podporili. Šiel som študovať na druhú strednú školu a nemali s tým problém. Ocino je hokejový tréner, mám dvoch starších bratov, nikto z nás však nehrá hokej, ale každý si vybral svoju vlastnú cestu. Vždy sme mali v rozhodovaní slobodu.
Na to, aby sa mladý človek stal organistom, potrebuje mať začiatky na klavíri?
Vždy je potrebné začať klavírom, lebo tam človek získava prvotnú prstovú techniku, ktorú je potrebné ďalej rozvíjať. Organ zvykne byť na základných umeleckých školách až na druhom stupni, pretože človek musí mať určité fyzické predispozície – vzrast, aby dosiahol nohami na pedál.
Môžu teda hrať na organe aj nižší ľudia? Je to pre nich nejako prispôsobené?
Organová lavica je väčšinou výškovo nastaviteľná, takže s hrou na pedáli nie je problém. Menší ľudia však môžu pociťovať určitý diskomfort pri hre na vrchných manuáloch – klaviatúrach, lebo organ ich môže mať niekedy štyri aj päť. Môže to byť problém, ale nie je to nemožné. Poznám mnohých organistov, ktorí sú nižší, ale ich interpretačnú kvalitu to nijakým spôsobom neovplyvňuje.
Každá dedina má svojho kantora, ale nie každý kantor je aj organista. Aký je teda rozdiel medzi kantorom a organistom?
Na Slovensku, ale aj v Česku a Poľsku sa rozdiel medzi kantorom a organistom stiera, zväčša je to tá istá osoba. Kantor by mal byť ten, ktorý spieva a organista ten, ktorý sprevádza liturgiu hrou na organe. Takúto prax som zažil v Regensburgu, Stuttgarte, ale aj iných nemeckých mestách – tam je to normálne. U nás je však bežné, že organista tiež spieva.
Vie každý organista aj pekne spievať?
To neviem posúdiť. Najviac ma však pobaví, keď zahrám svätú omšu, zídem z chóru a niekto mi povie, že som pekne spieval. Tak si vnútorne poviem, že spev som neštudoval, ale už asi dvanásť rokov študujem organ, ale to si asi nevšimli. Ja osobne si nemyslím, že spievam pekne, ale párkrát som takýto kompliment dostal. Vždy hovorím, že spievam priemerne a bez hanby. Na Slovensku je to tak, že človek musí spievať, keď sprevádza liturgiu. Správne by to však malo byť tak, že človek sprevádza hrou na organe spev ľudí. Zhromaždení veriaci by mali byť naučení, kedy majú spievať a kedy nie.
Tento hudobný nástroj sa naozaj stal tvojou vášňou. Koľko času mu venuješ? Ako vyzerá tvoj deň?
Keď je to bežný školský deň v Stuttgarte, tak ráno vstanem a približne okolo 8.00 hod. odchádzam do školy a som tam do 16.00 – 18.00 hod., kde striedam cvičenie a vyučovanie. Počas dňa sa snažím, aby som cvičil štyri – šesť hodín.
Je náročné hrať naraz nohami a rukami, skoordinovať pohyby a popri tom si otáčať strany notového zápisu?
Teraz to už nevnímam ako náročné hrať rukami a nohami súčasne. V začiatkoch, keď musíme skoordinovať obe ruky a obe nohy, keď každá končatina robí úplne niečo iné, tak vtedy to môže byť náročnejšie. Keď človek začína šoférovať, tak v začiatkoch je obsluhovanie troch pedálov tiež novinka, ale rutinou a praxou to už po istom čase nerieši.
Pomáhate si so spolužiakmi pri náročnejších skladbách?
Pre organ sú typické registre, s ktorými pracujeme. Rôznymi zvukovými kombináciami a výberom vhodných registrov pripravujeme jednotlivé diela – registrujeme. Máme asistenta registrácie, ktorý nám zároveň otáča počas koncertu strany, keďže organisti nemusia hrať spamäti ako napríklad klaviristi. Registrátor zároveň robí všetky zvukové zmeny, ktoré sú vopred pripravené. Organista musí každú jednu skladbu, ktorá zaznie na koncerte, registračne pripraviť na konkrétnom nástroji, pretože každý organ je iný, nie sú dva rovnaké nástroje na svete. Ak nástroj disponuje počítačovým systémom – Setzer, kde si vieme uložiť jednotlivé zmeny, tak počas hodinového koncertu to môže byť pokojne aj 300 – 400 zvukových zmien.
Máš obľúbeného interpreta alebo skladbu, ktorá ťa najviac očarila alebo bola pre teba najzložitejšia?
Zo slovenských interpretov sú to Monika Melcová a Zuzana Ferjenčíková. Zo zahraničných by som spomenul napríklad môjho terajšieho profesora Jürgena Essla alebo tiež francúzskeho organistu Thomasa Ospitala. Ku každej skladbe, ktorú sa učím a interpretujem, mám vzťah. Veľmi inklinujem k hudbe francúzskeho a nemeckého romantizmu.
Ako dlho trvá, kým si nacvičíš nejakú zložitú skladbu?
Je to veľmi individuálne, pretože sú skladby, ktoré majú dve strany a trvajú minútu. Sú skladby, ktoré majú 40 strán a celé dielo trvá pol hodiny. Jedno také som napríklad hral od Franza Liszta – Fantázia a fúga na chorál „Ad nos, ad salutarem undam“. Celé dielo, bez prestávky trvá približne 33 minút. Bol to ťažší oriešok. Pamätám si, že som si tú skladbu vybral na vysokej škole v Prahe. Hovoril som si, teraz by som potreboval aspoň tri – štyri týždne, aby som nemal žiadne vyučovanie, aby som si to v pokoji nacvičil a mohol to potom zahrať profesorovi. O týždeň nato prišla pandémia, všetko sa zatvorilo, takže som mal tri mesiace na prípravu.
Máš po takýchto skladbách svalovicu?
Nie. Pokiaľ človek technicky správne hrá, tak by nemal mať preťažený hrací aparát ani pri dlhom cvičení. Pri hraní na organe by sme mali sedieť vzpriamene. Dôležitá je fyzická uvoľnenosť rúk a nôh, aby nikde nevznikalo žiadne napätie.
Znie to veľmi komicky – hrací aparát, ale takto sa to naozaj volá. Dokonca na konzervatóriu existuje predmet s názvom Fyziológia a hygiena hracieho aparátu. Študenti sa učia, ako by sa mali k svojmu telu správať, lebo hranie na nástrojoch je náročná činnosť pre telo, hlavne keď cvičíme napríklad štyri – šesť hodín denne, tak je to potom dôležité fyzicky kompenzovať.
Pamätáš si na svoj prvý koncert?
Neviem, či to bol prvý koncert, ale veľmi dobre si pamätám, keď som počas štúdia na konzervatóriu v treťom ročníku odohral hodinový organový recitál v Katedrále sv. Martina v Bratislave. Bol to prvý hodinový koncert, ktorý som mal možnosť hrať.
V akých kostoloch či koncertných sálach si hral? Hrávaš aj s inými hudobníkmi?
Keď človek študuje organ, tak je to prevažne sólové hranie. Samozrejme, niekedy účinkujeme aj so spevákmi alebo s nejakými zoskupeniami. U mňa je to zatiaľ asi 95 percent sólová hra.
Tým, že my organisti cestujeme za nástrojmi, tak som mal možnosť si zahrať na viacerých organoch vo viacerých kostoloch a koncertných sálach doma aj v zahraničí. Môžem spomenúť Baziliku minor Nanebovzatia Panny Márie v Krakove, Katedrálu sv. Petra v Regensburgu, Konkatedrálu sv. Eberharda v Stuttgarte, Kostol sv. Vincenta v San Sebastián v Španielsku, Kostol sv. Leodegara v Luzerne vo Švajčiarsku, Katedrálu sv. Víta v Prahe, Jezuitský kostol v Brne alebo Baziliku minor Nanebovzatia Panny Márie na Svätej Hore – Příbram. Z domácich liturgických priestorov je to napríklad Katedrála sv. Martina v Bratislave alebo Bazilika minor Narodenia Panny Márie v Marianke.
Ako organisti hrávame prevažne v kostoloch, pretože je to prirodzené prostredie pre organ. Mal som však možnosť si tiež zahrať aj v rôznych koncertných sálach. Tento rok som prvýkrát vystúpil v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie s orchestrom, pretože Cirkevné konzervatórium v Bratislave oslavovalo tridsiate výročie od založenia a v rámci osláv bol záverečný koncert v sále Reduty v Bratislave.
Predpokladám, že máš skúsenosti aj s organmi v metropole východu.
V Košiciach som hral napríklad v Dominikánskom kostole Nanebovzatia Panny Márie, v Seminárnom kostole sv. Antona Paduánskeho alebo v Katedrále sv. Alžbety, ktorá je mojou srdcovkou. V katedrále som odohral tri organové koncerty a zároveň som tam mal možnosť pôsobiť dva roky ako pomocný organista. Je to nádherný, inšpiratívny priestor s úžasnou akustikou.
Na akých najvzácnejších nástrojoch si hral?
Najvzácnejšie nástroje pre mňa boli v Španielsku, keď sme boli na organovej prehliadke s profesorom a spolužiakmi zo školy v Stuttgarte. Navštívili sme kostoly v San Sebastián, Usurbil a Azkoitii. Hrali sme na nástrojoch významného francúzskeho majstra Aristidé Cavaillé-Coll. Bol to môj splnený sen zahrať si na francúzskom symfonickom organe.
Počas svojho štúdia si získal viacero ocenení.
Niekoľko ocenení som získal už na základnej umeleckej škole. Pre mňa asi vzácnejšie sú prvá a druhá cena na Súťaži študentov slovenských konzervatórií v Bratislave a v Košiciach. Tento rok som získal prvú cenu na 11. ročníku Joseph-Gabler-Orgelwettbewerb 2023 v Ochsenhausene v Nemecku a tiež druhú cenu Justin-Heinrich-Knecht-Sonderpreis 2023 mesta Biberach an der Riß.
Čo pre teba ako interpreta znamenajú tieto ocenenia?
Je to pre mňa zadosťučinenie a spätná väzba, že vynaložená námaha prináša ovocie aj v takejto podobe. Samozrejme, človek necvičí celý život kvôli cenám na súťažiach. Boli súťaže, kde som prišiel a takzvane „vyletel“. Motivácia pracovať ďalej a zlepšovať sa je však najdôležitejšia.
Môžu ťa ľudia aj v súčasnosti počuť hrávať na bohoslužbách?
Moja domovská farnosť je Kostol Najsvätejšej Trojice v Prešove – Solivare, kde som začínal. Už je to 16 rokov, čo tam pôsobím. Tým, že aktuálne študujem a žijem v Nemecku, tak tam hrávam veľmi sporadicky. Počas sviatkov alebo keď som doma počas roka, hrávam na rôznych miestach v Prešove alebo Košiciach.
Ty si zároveň aj pedagóg. Rastie nám nádejná generácia mladých organistov?
Pedagogicky pôsobím na Súkromnom konzervatóriu v Prešove, kde učím hru na organe a improvizáciu. Aktuálne mám dvoch študentov s hlavným odborom štúdia hra na organe. Snažím sa odovzdávať ďalej to, čo som dostal a dostávam počas štúdií. Študenti sú veľmi snaživí, čo je prvý predpoklad na to, aby sme mohli pracovať a posúvať sa vpred. Vyučovanie je nový rozmer toho, čo študujem. Na hodinách s mojimi študentmi vnímam veci, ktoré nerobia správne a potom sa nad tým zamýšľam a uvedomujem si, čo môžem zlepšiť v mojej interpretácii.
Ako sa to všetko dá zvládnuť? Ako relaxuješ? Čo robíš vo voľnom čase?
Je náročné to časovo zladiť, ale zatiaľ to je možné. Pre mňa je veľkým relaxom cestovanie, keď sa presúvam z Nemecka na Slovensko. Nie je to krátka trasa, ale mám možnosť vypnúť. Vo vlaku si dokážem oddýchnuť. Pri meškaniach vlakov mi občas k oddychu pridajú nejakú hodinku, dve. Rád tiež chodievam do prírody napríklad Tatry – Štrbské pleso. Tiež sa snažím ísť aspoň trikrát do týždňa do fitnescentra, aby som kompenzoval dlhé sedenie pri nástroji.