Kostolné pokladnice neuchovávali iba predmety potrebné na bohoslužby. Predstavovali aj zásobu drahého kovu, ku ktorej sa v časoch núdze obracala pozornosť panovníkov. V roku 1526 časť striebra z košických chrámov putovala do košickej mincovne. O tejto udalosti písal mestský archivár a historik Lajos Kemény, ktorý dejiny košickej razby spracoval na základe písomností uložených v mestskom archíve.
Striebro z hlavného košického chrámu a dvoch kláštorov, pozlátené predmety aj mohutný strieborný kríž. To všetko sa objavuje v účte košickej mincovne zachytávajúcom jej činnosť na jeseň roku 1526, keď Uhorsko čelilo osmanskému vojsku a v auguste utrpelo porážku pri Moháči. Dokument približuje spracovanie drahých kovov, výrobu peňazí aj výdavky mesta v období, keď Uhorsko prežívalo jednu z najvážnejších kríz svojich dejín. Na tento prameň upozornil Lajos Kemény, v roku 1892 ho publikoval v knihe starých košických účtovných záznamov a o desať rokov neskôr jeho údaje využil v štúdii o dejinách košickej mincovne.
Podľa nej boli poklady miestnych kostolov v roku 1526 premenené na peniaze na kráľovský príkaz, respektíve na príkaz jágerského biskupa Pavla Várdaya. Samotný účet v osobitnej časti zaznamenáva striebro, ktoré vzali z kostolov a odovzdali do košickej mincovne na spracovanie a razbu mincí pre mesto. Z hlavného kostola, teda z dnešného Dómu svätej Alžbety pochádzalo 139 mariek nepozláteného a pozláteného striebra. Z kláštora Panny Márie (dominikánsky kláštor) pribudlo 34 mariek a 10 lótov a z kláštora označeného v zápise menom svätého Mikuláša (františkánsky kláštor) ďalších 35 mariek a 8 lótov. Košická mincovňa mala v tom čase za sebou dlhú históriu – spoľahlivé doklady o jej činnosti poznáme už zo záveru 14. storočia. Jej dejinám sa podrobnejšie budeme venovať v jednom z nasledujúcich článkov na Košice Online.
Marky a lóty tu označujú hmotnosť kovu. Účet teda nehovorí o počte odovzdaných predmetov, ale o množstve striebra, s ktorým mincovňa pracovala. Jeden predmet však pomenúva celkom konkrétne: nepozlátený strieborný kríž s hmotnosťou 28 mariek. Po jeho pripočítaní predstavovalo evidované kostolné striebro spolu 237 mariek a 2 lóty. Kríž s rovnakou hmotnosťou sa nachádza už v rozpise prvej tavby. Pri skúške mu určili štrnásťlótovú rýdzosť a jeho obsah čistého striebra prepočítali na 24 mariek a 8 lótov. Za stručným účtovným zápisom tak možno vidieť aj zánik konkrétneho liturgického predmetu. Jeho výzdobu, vek ani kostol, z ktorého pochádzal, však tento súpis neprezrádza. Dokument zachytáva desať tavieb. Prvá sa uskutočnila 28. septembra a posledná 19. decembra 1526. Vo vyúčtovaní sa zároveň nachádzajú aj januárové platby, takže záznamy presahujú samotné jesenné obdobie razby.
Tavenie kostolného striebra pravdepodobne súviselo s krízou po porážke uhorského vojska pri Moháči 29. augusta 1526 a smrti kráľa Ľudovíta II. Prvá zaznamenaná tavba nasledovala približne mesiac po bitke. Časová blízkosť aj výdavky na vojakov a obranu mesta uvedené v účte naznačujú, že spracovanie drahých kovov mohlo byť súčasťou zabezpečovania finančných prostriedkov v neistej situácii po vojenskej katastrofe.
Striebro pritom nebolo možné jednoducho odvážiť a celé premeniť na mince. Účtovníci rozlišovali jeho hmotnosť a rýdzosť, zaznamenávali straty pri spracovaní a pri pozlátených predmetoch aj oddeľovanie zlata. V časti venovanej kostolnému striebru vystupuje majster Hieronym, ktorý vyúčtoval stratu pri oddeľovaní kovov. Po príslušných odpočtoch zostávalo striebro určené na razbu pre mesto.
Na súpis kovu nadväzujú výdavky mesta a medzi nimi aj platby na jeho vojenské zabezpečenie. Zaznamenaných je 33 florénov pre žoldnierov pri prvej výprave, ďalších 400 florénov na žoldnierov či 50 florénov na drabantov prijatých na obranu mesta na sviatok svätého Michala. Osobitná položka uvádza mesačný náklad na 32 husárskych koní či jazdeckých miest: pri sadzbe 4 florény spolu 128 florénov. Tieto zápisy ukazujú, akú záťaž predstavovalo zabezpečenie ozbrojených síl.
Autor: HistoricKE