Žijeme v krajine, kde úradník s okrúhlou pečiatkou môže viac než premiér. Bez kontroly a bez postihu rozhodovať nad rámec zákona. V neprospech verejného záujmu a ochrany životného prostredia.
Podhorie Vysokých Tatier sa pretvára a stráca charakter výnimočnosti. Krásne zakvitnuté podhorské lúky, kde bolo z ochranárskych dôvodov zakázané aj pásť dobytok, sa zrazu menia na stavebné pozemky. Najmenšie veľhory sveta budú vďaka trhu vyrastať z mora apartmánových domov či výletných sídiel naprojektovaných za účelom zisku bez vzťahu, bez úcty či chápania duchovného dedičstva. (Pavol Barabáš, režisér a kameraman)
Je držiteľom japonskej environmentálnej ceny Sasakawa Environmental Award, britskej environmentálnej ceny International Green Apple Awards a slovenskej Národnej ceny za kultúrne a prírodné dedičstvo. Hovorí, že ľudia, ktorí ostro a politicky nekorektne pomenovávajú problémy, nie sú v tejto krajine žiaduci.
„Tu sa vyžaduje, aby ste sa k niekomu pridali. K modrým, červeným, bodkovaným. To je jedno. A hlavne za každú cenu držali líniu,“ hovorí ochranár, environmentalista, bloger a zakladateľ občianskeho združenia Tatry Rudolf Pado.
Čomu sa venuje občianske združenie Tatry?
Pôvodne sme mali v pláne robiť iba pekné veci. Sadiť v krajine stromy, skrášľovať a revitalizovať verejné priestranstvá, kosiť horské lúky. Časom to, samozrejme, okrem tradičného zháňania peňazí skĺzlo do sanovania nečinnosti štátu. Dnes tvorí 30 percent nášho času zháňanie peňazí, 10 percent tie spomínané pekné veci a 60 percent venujeme monitoringu a mapovaniu negatívnych záťaží v krajine a veciam, ktoré s tým súvisia.
Čo konkrétne máte na mysli?
Mapovanie nelegálnych skládok, zamedzenie rozširovaniu inváznych druhov rastlín, monitoring nelegálnych výrubov, sledovanie porušovania zákona o vodách, zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, príprava a podávanie podnetov a trestných oznámení, účasť a vstupovanie do správnych konaní, štúdium materiálov, zasielanie pripomienok.
Slušné meno nám urobilo práve intenzívne mapovanie nelegálnych skládok na Slovensku v rámci projektu Na skládky nie sme krátki. Zmapovali sme tisíce skládok. A potom začal celý ten cirkus konaní. Pripojilo sa k nám vtedy veľa ľudí. Videli, že iba netliachame, že ideme po veciach principiálne.
Hovoríte, že musíte v ochrane životného prostredia nahrádzať funkciu štátu? Prečo?
V štáte síce máme množstvo inštitúcií a úradníkov platených z daní občanov, ktorí by sa mali zaoberať tvorbou a ochranou životného prostredia, ale ich úlohu v podstate plní tretí sektor, často z darov tých istých občanov. Osobne tu vidím obrovské rezervy, ak to poviem moderne ekonomicky, najmä v dosahovaní hodnoty za peniaze.
Fakt, koľko tisíc ľudí muselo kvôli nevhodným podmienkam a prístupu, nedostatočnému uplatneniu a korupcii v systéme zo Slovenska odísť alebo boli doslova vyhnaní a zvolili radšej zahraničný profesijný azyl, kde sa cítia oveľa viac odborne, ľudsky a morálne odmeňovaní, vôbec komentovať nebudem.
Ako podľa vás dnes ľudia vnímajú ochranu prírody?
Dnes chce byť každý spasiteľom, zachraňovať celý svet naraz. Ľudia oveľa radšej zachraňujú dažďové lesy v Amazónii ako likvidujú miestne čierne skládky. Je veľmi bezpečné podpísať petíciu na internete. Až tak ich už nezaujímajú lesy, skládky a problémy v mestách a obciach. Pretože tam už reálne hrozí, že niekto príde a dá vám po papuli.
Enormne stúpa takzvané petično-proklamačné ochranárstvo. No tých srdciarov, ktorí sa napríklad v obci dokážu postaviť za starý dvestoročný strom alebo proti nejakému nezmyselnému masívnemu výrubu nariadeného skorumpovaným úradníkom, je oveľa menej. Zmena sveta ale začína na vašej lokálnej čiernej skládke.
Keďže investori väčšinou v danej obci nebývajú, majú za cieľ rýchlo predať pozemky, zmiznúť a všetky ostatné problémy prehodiť na obec a jej obyvateľov. A tak nám zanechávajú zle postavené inžinierske siete a ďalšie nedotiahnuté veci a s nimi aj zúfalých občanov, ktorí sa následne obracajú na obec, ktorá im nemá ako pomôcť. (Starosta obce Veľký Slavkov Slavomír Pucci v otvorenom liste verejnosti)
Vo svojom blogu z minulého týždňa s názvom Tatry na križovatke píšete, že žijeme v krajine, kde úradník s okrúhlou pečiatkou môže podľa zákona viac než premiér, môže totiž samostatne, bez dostatočnej kontroly a často bez postihu rozhodovať aj nad rámec zákona a v neprospech verejného záujmu. Prečo sú Tatry na križovatke?
Reagujem v ňom na ohlásenú tlačovú besedu prednostu Okresného úradu v Poprade Jozefa Bednára, ktorá sa po jeho rozhovore s ministrom životného prostredia nakoniec nekonala. Jedným z dôvodov bolo, že prednosta jednoducho zistil, že nemá žiadny vplyv na jeho podriadené pracovisko a svojich úradníkov z Odboru starostlivosti o životné prostredie, ktorí rozhodujú, ako rozhodujú.
Zistil aj to, že v mnohých prípadoch, ktoré by mali podliehať takzvanému posudzovaniu vplyvu na životné prostredie (EIA), toto posudzovanie robené nebolo. Hlavým dôvodom, prečo sú podľa nás Tatry na križovatke, ale je, že prakticky v každej obci pod Tatrami sa plánuje obrovský developerský stavebný rozvoj. Stavby stoviek domov v rámci aktualizovaných alebo zmenených stavebných plánov v týchto obciach.
Kde konkrétne?
Momentálne sa dosť hovorí o obci Mlynica. V rámci dvoch projektov tam má vyrásť viac ako 200 domov. S obrovským záberom ornej pôdy a trvalých trávnatých porastov. A to sa bavíme o obci, ktorá má asi 500 obyvateľov. Ďalšou obcou je Veľký Slavkov s 350 domami, ktorý sa má rozrásť o 500 rodinných a 150 rekreačných domov. Starosta tejto obce dokonca napísal otvorený list verejnosti, že obec ani krajina na to nemá dostatočnú kapacitu a že to spôsobí obrovské problémy s infraštruktúrou.
Táto mohutná výstavba je vlna cunami investičných zámerov, ktorá sa valí podtatranskou krajinou od okraja západných Tatier až po Kežmarok. Je to frontálny útok na voľnú nezastavanú krajinu. Plánujú sa tu tisíce domov a stovky rekreačných oblastí. Je to tvrdá kolonizácia toho najcennejšieho, čo pod Tatrami máme. Niečoho, čo už nikdy nebudeme vedieť zmeniť ani nahradiť. Unikátnej krajiny s potokmi, mokraďami, remízkami, vetrolamami. Krajiny so vzácnymi ekosystémami, chránenými územiami, národnými parkmi a liečivou klímou.
To, čo sa teraz kritizuje na veľmi malom území v Demänovskej doline, to sa ide v oveľa mohutnejšom prevedení robiť v obciach pod Tatrami. A rovnako sú dnes atakované aj brehy blízkej Liptovskej Mary.
Aký problém má Liptovská Mara?
Bola tam prelomená ochrana takzvaných lesov osobitného určenia. Tých, ktoré boli kolaudované ako súčasť tohto vodného diela. Zrazu niekto vybavil ich zaradenie medzi klasické hospodárske lesy a následne tam nastúpilo tvrdé odlesnenie. Priamo na brehoch Liptovskej Mary, tam, kde niekedy boli tieto lesy, sa stavajú rôzne izolované urbanistické a developerské projekty, ktoré vôbec neriešia nejaké synergie a prepojenia na vodné dielo.
Celá spoločnosť sa pritom tvári, že je bezmocná, úradníci znovu vyrážajú na bezzubé kontroly avizované občianskymi združeniami. Vôbec nemajú prehľad o tom, čo sa tam deje, často aj na hrane zákona.
Prečo sa toto všetko deje? Kto má v rukách žolíka rozhodovania?
Mestskí a obecní poslanci a úradníci s okrúhlou pečiatkou. Odhlasujú zmenu územného plánu, cez ktorý sa potom legalizuje takáto developerská výstavba. Možno to vyznie veľmi tvrdo, ale títo ľudia väčšinou nemajú žiadne vzdelanie z oblasti ekológie, biológie, zoológie, ekosystémov a podobne. Podľa mňa nerozumejú ani papierom, ktoré majú v tej chvíli na stole. Nikdy totiž neboli pripravovaní pozerať sa na svet, na svoju obec alebo mesto v horizonte desiatok rokov dopredu.
Namiesto ochrany prírodných liečivých zdrojov nesprávnym alebo absentujúcim posudzovaním zo strany Správy Tatranského národného parku a laxným rozhodovaním Okresného úradu Poprad, odboru starostlivosti o životné prostredie máme vo Vysokých Tatrách a ich bezprostrednom okolí výstavbu bez regulácie, ktorá už v tomto čase veľmi vážne ohrozuje existenciu ich liečebnej funkcie. (Jozef Bednár, prednosta Okresného úradu v Poprade)
Myslíte si, že niekto z nich niekedy čítal aspoň jednu národnú správu o zmene klímy? Väčšinou nemajú o problematike krajiny a ekológie ani toľko vedomostí ako dnešní stredoškoláci. To je to najväčšie nebezpečenstvo.
Keď sa urobila vizualizácia všetkých týchto plánovaných zásahov pod Tatrami, zistili sme, že hrozí strata jednej tretiny plochy ekosystémov typickej podtatranskej krajiny. Jedna tretina krajiny bude nenávratne preč. Zníži sa biodiverzita, zaniknú niektoré rastlinné a živočíšne druhy. Stratia sa takzvané biocentrá a biokoridory. Na druhej strane sa stavebnou činnosťou úspešne rozšíria invazívne druhy, čo je veľmi nebezpečné hlavne v blízkosti národných parkov.
Veľa obcí na východe Slovenska má opačný problém. Nerozvíjajú sa, pretože v nich je málo ľudí. Nie je dobre, ak sa obce rozvíjajú a ak sa do nich sťahujú ľudia?
To áno, ale musí to mať svoj čas, mieru a mierku. Strojnásobenie obyvateľstva dediny v priebehu krátkeho času výstavbou stoviek nových domov nepokladám za rozvoj. Rozvoj znamená, že v danom území urobíte najprv ekologické hodnotenie únosnosti krajiny a podľa toho postupujete ďalej.
Ak tam však hneď na hranici s ochranným pásmom národného parku nakreslíte na ornej pôde stovky domov, neviete, kto v nich bude bývať a čo tam tí ľudia budú robiť, o nejakom plánovanom rozvoji sa vôbec hovoriť nedá.
Okrem toho sa tým vytvára obrovský tlak na odkanalizovanie územia, manažment odpadov, infraštruktúru, dodávku elektrickej energie, zásobovania vodou a tak ďalej. Zdvihnúť ruku za niečo, o čom nič nevieme len preto, že to vyzerá pekne na vizualizácii, je naozaj veľmi nebezpečné.
Kto sú títo novodobí kolonizátori?
Na to vám celkom odpovedať neviem. Ale myslím si, že na Slovensku môže jednak existovať veľký objem voľných peňazí, ktoré je potrebné posunúť ďalej, aby zarobili ďalšie a ďalšie peniaze. Druhá vec, ktorá sa v Tatrách a na Liptove objavuje, je, že tu vzniká schéma, kde ani tak veľa peňazí nepotrebujete. Stačí, že máte skrytých spoločníkov, ktorí peniaze majú a na chvíľu vám ich požičajú. Developujete potom tak, že máte mechanizmus a ľudí ako premeniť poľnohospodársku pôdu na stavebný pozemok. Už vtedy ste zarobili. Potom parcely rozpredávate a medzičasom si už pripravujete nový developerský projekt.
Prax je aj taká, že sa jednotlivé developerské projekty rozkúskujú na veľa malých projektov. Aby sa vyhli práve posudzovaniu vplyvu na životné prostredie (EIA). Jednoducho sa vykazujú ako samostatné zámery, aj keď je jasné, že sú prepojené. Prípadne si podnikatelia, ja ich volám špekulanti, vytvoria na každý zámer samostatnú eseročku, ktorú, samozrejme, o tri roky už nikdy nikde nedohľadáte.
Má to podľa vás nejaké riešenie?
Problém je, že aj keď je demokracia najlepší spoločenský systém, aký bol kedy vymyslený, počíta s osvietenými ľuďmi, ktorí sa dokážu pozrieť za prah svojho vlastného života. A treba si priznať, že my takých ľudí pravdepodobne nemáme.
Som presvedčený o tom, že aj keď dnes môžu ľudia chodiť na úradné tabule, pripomienkovať veci a konania, byť aktívni, ide iba o občiansky mýtus. O strategických obchodných a politických veciach sa rozhoduje v reštauráciách a kaviarňach. Samozrejme, keď sa ľudia naštvú a vznikne veľký občiansky tlak, tak to zafunguje.
Žijeme v krajine, kde sme dali jednotlivcom na úradoch vyššiu moc ako premiérovi, či ministrovi a práve títo úradníci v skutočnosti riadia našu krajinu. Niektorí sa za posledné roky naučili bez hanby spolupracovať s klientmi. Veď za mizerný tabuľkový plat štátneho zamestnanca sa funkcia vedúceho odboru nejaví až taká lukratívna. (Jozef Bednár, prednosta Okresného úradu v Poprade)
Veľa sa hovorí o zlej legislatíve.
Nežijeme v ideálnej krajine. Myslím si, že nemáme zlé zákony. Máme ale v dôležitých funkciách veľmi veľa zlých a nevzdelaných ľudí. Mnohí z nich navyše nemajú svoju prácu radi. A keď svoju prácu nerobíte so srdcom, bude to tak aj vyzerať. Druhá vec je, že sú to presne takí ľudia, akých si zvolíme. Ale iba ísť voliť nestačí. Potrebujeme morálnych ľudí v dôležitých funkciách. A mali by sme sa viac angažovať.
Pokiaľ bude v 30-tisícovom meste 10 angažovaných ľudí, vždy budú iba štatistickou odchýlkou a budú vytlačení na okraj. Minimálne by mal každý z nás mať aspoň prehľad a sledovať, čo sa vo verejnom priestore deje, ako rozhodujú úradníci a starosta v mieste, kde žijeme. Úradníci by mali byť kultivovaní reálnym občianskym tlakom.
Čo hrozí Vysokým Tatrám a Slovensku, ak sa tak nestane?
Čo sa týka ochrany krajiny na Slovensku a tohto všetkého, čo sa chystá pod Tatrami, hráme s kartami, ktoré sú, aké sú. Ale je isté, že hráme poslednú partiu. Je to posledná hra. Ak to dovolíme, je koniec. Už nikdy nebudeme mať šancu vrátiť to späť. V prípade územného plánovania a zastavania územia tvrdými stavbami neexistujú žiadne reparáty. Keď to postavíme, bude to definitívne. Nikto to už potom nezbúra, dej bude dokonaný. Preto práve teraz, viac ako inokedy, potrebujeme múdrych a vzdelaných ľudí.