Paleobiológ Martin Kundrát: Ako chlapca ho očarili knihy a film o praveku. Dnes patrí k svetovej špičke vo výskume dinosaurov

KošiceĽudsKE

V humenskej knižnici objavil pred štyridsiatimi rokmi knihy o stratenom pravekom svete s ilustráciami Zdeňka Buriana. A rozhodol sa ho znova hľadať. Po rokoch vedeckých a expedičných úspechov vo svete sa pred piatimi rokmi vrátil na Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Dnes Martin Kundrát prostredníctvom najmodernejších zobrazovacích metód skúma prehistorické živočíchy a ich evolúciu.

Foto
Popísal nový druh archeopteryxa a zúčastnil sa mnohých úspešných expedícií. Martin Kundrát sa pred piatimi rokmi vrátil na košickú UPJŠ / FB Martin Kundrát

Martin Kundrát (52) je evolučný biológ a paleobiológ. Pracuje na košickej Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Centre interdisciplinárnych biovied. Po úspešnej kariére na viacerých renomovaných univerzitách, niekoľkých úspešných expedíciách a významných objavoch sa pred piatimi rokmi vrátil na Slovensko. Pomocou modernej zobrazovacej technológie, takzvanej synchrotrónovej tomografie rekonštruuje evolučné príbehy dinosaurov a predchodcov dnešných vtákov.

Hovorí, že Centrum v Košiciach je miestom najvyššej koncentrácie ľudí, ktorí sa po vedeckých pobytoch v zahraničí a skúsenostiach so špičkovou vedou vrátili späť, aby pomohli tej našej. Že aj po tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie je v slovenskej vede cítiť pachuť socializmu a že pestujeme kult akademickej podpriemernosti. A chce to zmeniť.

Foto
Ako chlapec som v knižnici natrafil na české knihy Zdeňka Buriana a Jozefa Augustu o prehistorických zvieratách a dinosauroch – Stracený svět, Z hlubin pravěku a Zavátý život. Potom som videl film nemenej slávneho českého režiséra Karla Zemana - Cesta do pravěku. To všetko ma očarilo. (Ilustračná fotografia)  / FB Martin Kundrát

Keď sme dohadovali rozhovor, spomínali ste, že máte predtým prednášku. Komu ste prednášali a o čom?

Študentom biologického zamerania na Prírodovedeckej fakulte. Prednášal som o existencii hromadných vymieraní v histórii života na našej planéte. Oboznámil som študentov s ich dôsledkami a potom sme sa snažili identifikovať príčiny a faktory, ktoré ich spôsobili. Detailnejšie sme sa dotkli najväčšieho vymierania na rozhraní prvohôr a druhohôr. Tiež toho najpopulárnejšieho na konci druhohôr, kedy vyhynuli takmer všetky dinosaury. Záver prednášky sa dotkol problematiky súčasného vymierania. Ako budúci odborníci v biológii potrebujú študenti pochopiť podstatu súčasného sporu globálneho otepľovania a dramatického poklesu biodiverzity, ktorý vedú napríklad o klimatických zmenách politici s odborníkmi a rôzni odborníci medzi sebou. 

Akého sporu?

Napríklad o množstve COalebo teplotách v prehistorických dobách pri posudzovaní súčasného stavu. Podstata sporu a priestor pre konšpirácie spočíva v tom, že sa pravda nikdy nedopovie do konca. Argumentuje sa napríklad tým, že na Zemi bolo v histórii aj teplejšie ako je dnes. Je to pravda. Taktiež, že v atmosfére bolo oveľa viac CO2 ako dnes. Aj to je pravda. Ale podstatným rozdielom je to, že než sme sa v nedávnej minulosti dostali od jedného extrému k druhému, uplynulo minimálne 50-tisíc rokov.

 

Foto
Tím slovensko-čínskej dinosaurologickej expedície do púšte Gobi v roku 2019  / Martin Kundrát

Človek to stihol za dvesto rokov.

Presne tak. Dnes prebieha zmena príliš rýchlo. Väčšine organizmov nedáva dostatočný priestor pre adaptáciu. Na samotnom konci prvohôr vymrelo 96 percent všetkých druhov. A život zvládol aj túto kataklizmu. Opäť obsadil uvoľnené niky a diverzifikoval. Schopnosť živej hmoty adaptovať sa, revitalizovať a obnoviť svoju rôznorodosť je obrovská. Ale musíte jej poskytnúť dostatočný čas. Tento čas sa vďaka premnoženému super-predátorovi – človeku – skrátil z desaťtisícov rokov na storočia, pomaly desaťročia. Meníme prostredie, v ktorom žijeme príliš rýchlo, aby bol tento stav udržateľný v dlhodobom horizonte.

Nielen to. Za posledných dvadsať rokov sme prekročili najvyššie maximum koncentrácie CO2 zaznamenané za posledných 500-tisíc rokov. A to na Zemi dnes nemáme žiadnu mimoriadnu vulkanickú aktivitu. Tých pár sopiek, ktoré tu sem-tam zadymia, je nič v porovnaní s vulkanickými provinciami, ktoré boli príčinou najväčších hromadných vymieraní. Takže zdroj rastúcej koncentrácie COje pomerne dobre identifikovateľný. Ľudská aktivita.

Foto
Skamenelá lebka nového druhu archaeopteryxa a jej virtuálna rekoštrukacia / Martin Kundrát

Prečo produkujeme toľko CO2?

Pretože sa ako druh premnožujeme. Za posledných 50 rokov sa populácia ľudí zdvojnásobila. Naše potreby rastú a s nimi aj odpadové produkty.

Ako na to bude reagovať príroda?

Pomerne jednoducho. Mechanizmus, ktorý spustil človek, dostane do ťažkej pozície nakoniec jeho samotného. Zvýši sa chorobnosť, patogénne vírusy a baktérie sa budú objavovať častejšie a šíriť práve v teplom a vlhkom prostredí. O týchto prírodných procesoch a evolučných zákonitostiach už vieme a momentálne zažívame jeden takýto dôsledok.

Je to ako keby ste pripravili Petriho misku pre koronavírus.

Ak to preženiem, je to ako keby sme sa doslova slobodne rozhodli byť terčom. Ako druh sa veľmi rýchlo premnožujeme. Do konca storočia nás má byť 11 miliárd – tým sa staneme ešte lepším evolučným terčom.

Takže z biologického hľadiska môže byť koronakríza súčasťou regulačného mechanizmu biosféry?

Toto sa bude hodnotiť o niekoľko desaťročí neskôr. Vírus nepozná nepriateľa – len hostiteľa. Takto sa správa už stovky miliónov rokov. My sme tu len 200-tisíc rokov. Je logické, že vždy, ak sa nejaký druh premnoží, narazí na svet mikroorganizmov. A ten je nepredstaviteľne bohatý a stále nepredvídateľne rýchlo adaptovateľný. Akonáhle sa mikroorganizmy dostanú do kontaktu s populáciou, ktorá je premnožená, otestujú jej ďalšiu životaschopnosť. V podstate zrýchlia tempo svojej evolúcie. Tá prebieha niekoľkonásobne rýchlejšie ako tá naša. Ich generácie sa dokážu pomnožiť v priebehu niekoľkých dní. 

Foto
Na expedícii som naozajstný vedec, hovorí paleobiológ Martin Kundrát / FB Martin Kundrát

Kedy vás očaril pravek? Ako sa chlapec z Humenného dostal až k vedeckému skúmaniu prehistorických lietajúcich archeopteryxov?

Záujem o knihy ma čoskoro priviedol do Vihorlatskej knižnice, vtedy ešte sídlila v Humenskom kaštieli, kde som na poličke objavil české knihy Jozefa Augustu ilustrované majstrom Zdeňkom Burianom o prehistorických zvieratách a dinosauroch – Stracený svět, Z hlubin pravěku a Zavátý život. Potom som na obrazovke obdivoval Jurský Svet môjho detstva – kultový film nemenej slávneho českého režiséra Karla Zemana – Cesta do pravěku. To všetko ma uchvátilo a vybudilo moju predstavivosť. Nikdy predtým som podobné tvory nevidel. Vedel som, že nech je táto cesta akokoľvek fantastická, bude súčasťou môjho života. V tom momente bolo rozhodnuté. 

V 70. rokoch minulého storočia sa v humenských končinách poriadne nevedelo ani čo je to paleontológia, trochu známejšia bola archeológia. Navyše Praha, kde sa paleontológia dala študovať, bola príliš ďaleko, asi tak ako dnes New York. Pochopil som, že dostupnosť skamenelín, ktoré ma očarili, je na Slovensku nulová. Takže po strednej škole som sa rozhodol pre štúdium učiteľského smeru biológia – chémia na UPJŠ v Košiciach. Pamätám si, že niektorí moji gymnaziálni učitelia z toho veľmi nadšení neboli. Chceli, aby som sa venoval skôr matematike a fyzike.

Foto
Rekonštrukcia najmladšieho archeopteryxa a jeho životného prostredia. Maľba Zhao Chuang (PNSO) pod vedením Martina Kundráta / FB Martin Kundrát

V roku 1992 som nastúpil na košickú Alma mater univerzitu ako odborný pracovník. Štyri roky som pripravoval a v roku 1996 viedol moju prvú paleontologickú výpravu do Hajnačky pri Rimavskej Sobote, kde je naše významné nálezisko fauny starej 3,5 milióna rokov. Bola tak úspešná, že viedla k reálnej možnosti založenia prvého slovenského paleontologického múzea v Rimavskej Sobote. Táto predstava bola pre istých ľudí zo Slovenského národného múzea neakceptovateľná. Skončil som na úrade práce. Moje nálezy si privlastnili iní. Úspech na Slovensku sa trestá, dodnes.

Dnes sa na to pozerám už z nadhľadu. Akokoľvek trpká bola táto skúsenosť, katapultovala ma priamo na pražskú Karlovu univerzitu. Odtiaľ sa mi otvorili dvere do sveta. Najprv na postdoktorandské štúdium do Austrálie na Macquarie univerzite v Sydney, odtiaľ na kanadskú McGill univerzitu v Montreale a následne do Spojených štátov. V roku 2008 som sa vrátil na Slovensko. Vypočul som apel vtedajšieho predsedu SAV. Zdržal som sa krátko – narazil som na aroganciu nadriadených. Vzápätí mi ponúkli miesto na prestížnej univerzite v Uppsale vo Švédsku. Domnieval som sa, že tam zostanem do konca svojej kariéry.

Foto
Najväčšie európske synchrotrónové centrum v Grenobli vo Francúzsku (European Synchrotron Radiation Facility) / ESRF

V roku 2016 ste sa nakoniec vrátili na košickú UPJŠ.

Vnútorný hlas bol silnejší. Slovenská vláda i akadémia vied opäť raz apelovali na slovenských vedcov v zahraničí, aby sa vrátili domov. Už päť rokov som doma. Päť rokov, počas ktorých som sa pomerne ťažko vyrovnával so slovenskou realitou. Nebyť mojej pripravenosti na návrat, zahraničného renomé, ktoré mi poskytlo istý komfort medzinárodnej podpory, rozbehnutých projektov a zopár dobroprajných kolegov – slovenské praktiky istých akademických funkcionárov by moje plány nekompromisne zlikvidovali. Radosť z práce, záujem zahraničných študentov, ktorí prišli za mnou z rôznych kútov sveta a záujem tvoriť pre Slovensko mi pomáhajú prekážky prekonávať a nepodstatné veci filtrovať.   

Aj keď súčasný spoločensko-politicky profil Slovenska núti k hlbokému zamysleniu, som presvedčený, že úprimný a predovšetkým nezištný vzťah ľudí k rodnej krajine prežije aj súčasnú krízu hodnôt a neúcty k poznaniu. Politici prídu a odídu, ale krajina tu zostáva a s ňou aj príležitosť pre ďalšiu generáciu. Ako vedec citlivo vnímam silu slobody poznania a jej význam pre ľudstvo ako celok. Napriek tomu ako slovenský vedec cítim potrebu urobiť maximum pre jej rozvoj aj v tomto kúte sveta. Domnievam sa, že niektorí z mojich kolegov, ktorí sa tiež vrátili do Košíc, zdieľajú podobnú potrebu a sú pripravení vnášať do našej akademickej sféry ozdravné mechanizmy.

Aký je rozdiel medzi paleontológiou a paleobiológiou?

Geológovia považujú paleontológiu dodnes za sféru ich pôsobenia. Tomu zodpovedá aj zaradenie tejto disciplíny vo výskumnom i vzdelávacom systéme na Slovensku. Paleobiológiu vnímajú ako menšiu odnož paleontológie. Ja vnímam paleobiológiu ako emancipovanú vednú disciplínu, ktorá žije svojím samostatným životom. Je príkladom silnej interdisciplinarity, ktorá potvrdzuje silu vedy bez hraníc.

Rozumiem zotrvačnosti v spoločnosti aj vo vede, avšak ak je príliš pomalá, spôsobuje škody. Som presvedčený, že systém disciplinárneho škatuľkovania, ktorý sa tu zaviedol pred sto rokmi, bude čoskoro prekonaný. Myslím, že budúcnosť je v opustení súčasnej fragmentácie výskumu. Primárnym by malo byť určenie podstaty globálneho problému a jeho riešením dostupné metodológie bez ohľadu na ich pôvodné disciplinárne zaradenie. V tomto prístupe je budúcnosť a schopnosť riešiť problémy iného významu, než sme boli zvyknutí doteraz.   

Foto
Analýza unikátnej 3D zachovanej fosílie embrya titanosaura v renomovanom časopise Current Biology a jej repatriáca do Argentíny  / Martin Kundrát

Rodiaca sa paleobiológia, najmä na pokročilých univerzitách v zahraničí, vníma prehistorický život nie ako súbor skamenelín, ale ako proces, ktorý naväzuje na súčasnosť. Snaží sa spoznať procesy, ktorými sa riadi svet živých organizmov vo svete meniacich sa fyzikálno-chemických podmienok. Aké procesy ovplyvňovali priebeh a rôznorodosť života pred súčasnosťou. Ak včas nepochopíme, aký dopad mali zmeny pozemského prostredia a okolitého vesmíru na biodiverzitu, na rýchlosť adaptabilnosti, urobíme vážne chyby pri posudzovaní súčasného stavu a perspektívy prežitia nášho druhu. Možno to znie trochu ako klišé, no chcem tým povedať, že ak nebudeme chcieť poznať nič o svojej podstate a jej limitoch, budeme robiť nevynútené chyby, ktoré nás budú stať drahocenný čas.

Ako paleobiológ sa snažím z časovej kapsuly skameneliny dozvedieť čo najviac. Nielen o danom živočíchovi, ale aj o prostredí, v ktorom žil. Viete, koľko informácií sa môžete dozvedieť z obyčajného skamenelého zuba? Je zdrojom informácií o raste, termoregulácii alebo o teplote prostredia, v ktorom jeho vlastník žil. Týmto interdisciplinárnym prístupom sa vám začne skladať celý obraz prehistorického života. Vytrhnutím živočícha z prostredia strácate možnosť pochopiť dôležité súvislosti. Paleobiológ má zaostrené na tieto súvislosti – hľadá spôsoby, ako zostaviť prehistorickú scénu. Až vtedy na povrch vyplávajú súvislosti, mechanizmy a procesy, ktoré usmerňovali evolučný osud živých organizmov na našej planéte.

Foto
Objav nového druhu primitívneho vtáčieho dinosaura Kompsornis z Činy, príbuzný archeopteryxa / Martin Kundrát

Aký je bežný deň paleobiológa?

Najradšej by som hovoril o dni strávenom na expedícii, pretože vyzerá úplne inak ako všedný deň v práci na košickej univerzite. Na expedícii sa cítim ako skutočný vedec. Je to tým, že slovenský systém je, bohužiaľ, nastavený tak, že podstatnú časť dňa vyplytváme na často zbytočné administratívne úkony. Na vedu potom ostane menej času. Na univerzite v Uppsale som minimálne 90 percent času venoval vedeckej činnosti, 10 percent administratíve. Teraz pracujem aj 14 alebo 16 hodín denne a väčšinu tohto času pohltia byrokratické úkony, z ktorých mnohé nemajú obdobu na zahraničných univerzitách, kde som pôsobil. Tento zápas nemôžeme vyhrať.

Jednoducho musíte riešiť veci, ktoré by ste nemuseli, ak by bol systém zacielený na vytvorenie priestoru pre intelektuálnu odbornú prácu. Pravdepodobne tento systém mnohým asi vyhovuje, keď ho pokorne trpia. Máte sa na čo vyhovoriť, papierovania nie je nikdy dosť. A veda ide bokom alebo jej kvalita už nie je merateľná výkonom.

Príjemnejšie sú dni, keď byrokracie na chvíľu ubudne. Vtedy sa venujem mojim doktorandom, prednáškam pre študentov a verejnosť alebo sa konečne stretnem s kolegami, s ktorými si môžem prediskutovať odborné problémy. Najvzácnejšie sú ale dni, keď sa môžem uzavrieť do samoty, často v noci alebo cez víkend a zahĺbiť sa do myšlienkového procesu, ktorý prináša nové poznatky a zistenia.

Foto
Experimentovanie na synchrotrónovom mikrotomografe / FB Martin Kundrát

Ktorý svoj objav považujete za najvýznamnejší?

Charakteristickým rysom môjho výskumu je snaha vnášať do štúdia prehistorických živočíchov metodiky a techniky, ktoré neboli pre klasickú paleontológiu štandardné. Jednou z nich bola synchrotrónová mikrotomografia. Akonáhle som zaznamenal, že takéto high-tec technológie sú experimentálne dostupné, využil som príležitosť a vo francúzskom Grenobli sme v roku 2009 začali testovať rôzne aplikácie vysoko energetického röntgenového žiarenia na zobrazovanie mikroštruktúry fosilizovaných tkanív. 

Práve v tom čase ma oslovil majiteľ takzvaného Daitingského exempláru archeopteryxa. Nesmierne cenného a neznámeho exempláru. Keď sa mi táto skamenelina dostala do ruky, uvedomil som si dôvod, prečo ma jej vlastník oslovil. Bola svojím spôsobom ťažko študovateľná. Stav jej zachovania bol pomerne komplikovaný. Jednak bolo vidieť pokus o jej neodbornú preparáciu, a súčasne stav jednotlivých kostí zodpovedal značnému stupňu zlisovania, fragmentácií a prekrytiu jednotlivých elementov. Tieto fakty štúdium neuveriteľne komplikovali a vyžadovali úplne iný prístup. V tomto prípade sa plne uplatnila uvedená špičková zobrazovacia technika – synchrotrónová mikrotomografia. 

Foto
Paleobiológiu považujem za emancipovanú samostatnú vedu. Za príklad silnej interdisciplinarity, kde sa práve ukazuje reálna skutočnosť vedy. To znamená, vedy bez hraníc. (Ilustračná fotografia) / FB Martin Kundrát

Môžete ju popísať konkrétnejšie?

Princíp skenovania je takmer totožný s tým, ktorý vidíte u CT-čka v nemocnici, CT zobrazuje živé tkanivá, primárne tie s veľkou hustotou, ako sú kosti, prípadne kontrastnou látkou zvýraznené cievy, iné štruktúry. V prípade, že pracujete so skamenelinami, ide o materiál s ešte vyššou hustotou, ako sú kosti. Ide o kamenné objekty, často saturované prvkami, ktoré prieniku röntgenového žiarenia bránia. Ak chcete tieto kamenné štruktúry presvietiť, potrebujete zvýšiť energetickú silu žiarenia a zmeniť jeho ďalšie fyzikálne vlastnosti.

Podstatný rozdiel je v tom, že synchrotrón generuje kvalitatívne odlišný typ röntgenového žiarenia, ktoré má oveľa väčšiu schopnosť preniknúť aj skamenelinou. Súčasne môžete využiť aplikáciu mnohých ďalších fenoménov, akým je napríklad fázový kontrast. Synchrotrón vám umožňuje zobrazenie štruktúry takmer na atomárnej úrovni a zároveň objektov s vysokou hustotou, akými je väčšina skamenelín. Napríklad embryí zachovaných vo vajciach dinosaurov.

Takéto špičkové prístroje si môžu dovoliť iba ekonomicky zdatné štáty, prípadne spoločenstvá štátov. Niekoľko ich máme aj v Európe. Jedným z paleontologicky najvyťaženejších je v Grenobli vo Francúzsku. Najväčší zo synchrotrónov sa nachádza v Japonsku. Za posledné štyri roky som tam realizoval už päť úspešných experimentov. 

Foto
Na expedícii v Uzbekistane / FB Martin Kundrát

Boli ste prvý, kto použil synchrotrón pre štúdium archeopteryxa. Čo ste objavili?

V tomto prípade sme doslova virtuálne vyextrahovali z kameňa všetky zachované kosti a zrekonštruovali ich anatomický tvar. Na základe kvalitných skenov sme popísali anatomické detaily na povrchu, ale dostali sme sa aj dovnútra jednotlivých kostí.

Tieto možnosti zobrazenia mi otvorili inú dimenziu faktov, ktoré rozpovedali zaujímavý príbeh o novom archeopteryxovi. Mal som teda dostatok diagnostických znakov, ktoré odlišovali exemplár od všetkých predchádzajúcich. Popísal som celkom nový druh s názvom Archaeopteryx albersdoerferi. 

Spomínali ste, že tohto archaeopterxa prezýval Fantóm?

Nález ôsmeho archeopteryxa je opradený tajomstvom. Nevieme ani kedy bol nájdený. Pravdepodobne v 90. rokoch minulého storočia. Pôvodný nálezca skamenelinu lacno predal v presvedčení, že ide o skamenelinu pterosaura, tie sú vo vápencových lomoch bežnejšie. Po rozpoznaní, že ide o nový exemplár archaeopterxa, nešťastný nálezca nedokázal túto stratu uniesť a údajne si siahol na život.

V tomto momente sa Fantóm stratil z dosahu vedcov i verejnosti. Zo zabudnutia sa vynára až v roku 2009, keď ho od istého vlastníka kúpil Raimund Albersdörfer. Keďže seriózne vedecké spracovanie vyžaduje deponovanie skameneliny v múzeu, nový vlastník Fantóma právne zaviazal sám seba, že exemplár nemôže predať neverejnej organizácii a musí byť garantovaný prístup vedcov k jeho ďalšiemu štúdiu. Dnes je Fantóm uložený v zbierkach paleontologického múzea v Mníchove. Vzhľadom na tento počin záchrany tak vzácnej skameneliny pre vedu a budúcnosť som pomenoval Fantóma podľa súčasného vlastníka.

Foto
V roku 2009 kúpil ôsmu skamenelinu archeopteryxa nazývanú aj fantóm Raimund Albersdörfer  / bistum-eichstaett.de

Kde všade ste boli na expedíciách?

Po mojej prvej expedícii v Hajnačke nasledovala séria expedícií v Kanade v dinosaurom provinčnom parku v Alberte. Následne som bol pozvaný do juhokórejsko-mongolského expedičného tímu pracujúceho v púšti Gobi. Fieldovo múzeum v Chicagu ma pozvalo na expedíciu do Wyomingu neďaleko Yellowstonského národného parku. 

Prvú vlastnú zahraničnú expedíciu som realizoval v Patagónii v Argentíne. Potom som viedol tri expedície v juhozápadnej Sibíri a jeden prieskum na Novom Zélande. Nasledovali expedície v Iráne a v Číne. Momentálne som odštartoval veľký projekt v Uzbekistane. V októbri sme sa vrátili z prvej expedície v púšti Kyzylkum, kde sa čoskoro vrátime. 

Čo bolo pre vás na nich najvzrušujúcejšie?

Nikdy neviete, čo vás čaká. Niektoré expedície si vyžiadajú enormné množstvo energie a napriek tomu nemusíte nič objaviť. Myslím si, že najviac ma napĺňa pocit v momente, keď si uvedomím, že sme objavili niečo nezvyčajné. Keď si uvedomíte, že po desiatkach miliónov rokov ste prvý, ktorý prišiel do kontaktu s posolstvom z praveku. Tento pocit na svojej sile nestráca ani vekom. Má pre mňa nevyčerpateľnú hodnotu a poskytuje pocit spokojnosti.

Foto
Výskum na najväčšom synchrotróne sveta v Japonsku v roku 2017 / Martin Kundrát

Čo je najväčší problém slovenskej vedy?

Poctiví vedci nefungujú ako politici. Hľadia za horizont štyroch rokov a ctia si fakty a pravdu. Vážim si najmä tých vedcov, ktorí zasievajú hodnotu s vedomím, že tým vytvoria také podmienky naším nasledovníkom, aby mohli byť podstatne lepší a kvalitnejší ako my.

Bez zvyšovania latky kvality a vytvárania systému, v ktorom vedci s aktuálnym najlepším výtlakom budú zárukou napredovania, sa slovenská veda ďalej nepohne. Štatistiky hovoria o obrovskom odlive mozgov zo Slovenska do zahraničia. Mnohí kolegovia by sa nakoniec aj radi vrátili. Ale kam? Nemáme vytvorené systémové podmienky, ktoré by umožnili plné využitie takejto intelektuálnej sily, nehovoriac o neuveriteľne obmedzujúcich podmienkach čerpania pomerne malých slovenských grantov, ktoré sú nezlučiteľné s predstavou dosahovania špičkových vedeckých výsledkov.

Bohužiaľ, stále nie sme pripravení na to, aby sme pre našich úspešných vedcov, nehovoriac o cudzincoch, pripravili pozície, v ktorých by mohli transformovať súčasné podmienky tak, aby boli kompatibilné s fungovaním úspešných akademických inštitúcií v západnej Európe. Namiesto toho pestujeme na Slovensku už dlhé roky kult akademickej podpriemernosti.

Foto
Tím slovensko-uzbeckej dinosaurologickej expedície do púšte Kyzylkum v roku 2021 / Martin Kundrát

To znie dosť tvrdo.

Áno. Ale plne si za tým stojím. Tá podpriemernosť je exaktne merateľná. Pozrite si, koľko máme profesorov a docentov, pozrite si naše univerzity a pozrite si, kde a ako otitulovaní ľudia publikujú. A hlavne, o čom publikujú. Či ich práce sú naozaj na hrane vedeckého poznania, alebo len nafukujú prázdny balón a vykazujú publikácie, na ktoré si o päť rokov už nikto nespomenie.

Či sú to práce, ktoré rezonujú tak, že Slovensko zviditeľnia na úrovni renomovaných časopisov. Síce rozprávame o špičkovosti, ale de facto ju vôbec nerobíme. Jednoducho sme sa uspokojili s podpriemernosťou. Potom logicky podpriemerných ľudí aj vychovávame.  

Kedy sa najbližšie chystáte na synchrotrón do Japonska?

Už som tam mal byť. Lenže koronakríza znova zamiešala karty. Takže dúfam, že budúci rok už opäť nabehneme do nejakého experimentálneho normálu. 

Komentáre