Pes ako jeden z najznámejších predstaviteľov zvieracej ríše sa vyskytoval aj v Košiciach v 16. – 19. storočí. Plnil v podstate rovnaké úlohy ako dnes: na jednej strane strážca dvora, majetku a domáci miláčik, na strane druhej verný pomocník pri poľovačkách. Aj v týchto časoch sa vyskytovalo viacero túlavých psov, prítomnosť ktorých bola v uliciach mesta skôr príťažou, keďže boli nosičmi chorôb a takisto z ich strany hrozilo napadnutie obyvateľov mesta. V pramenných materiáloch sa okrem slovenskej podoby pomenovania – pes, stretávame aj s latinskou – canis, nemeckou – hund a maďarskou – kutya.
Pes bol napriek vyššie spomenutým pozitívam vnímaný skôr ako nečisté zviera, a to platilo obzvlášť pri urážkach a nadávkach. Konfliktné situácie, pri ktorých tieto nadávky padali, možno zaznamenať v krčmách, na trhu, pri rôznych zhromaždeniach ľudu alebo naopak v súkromí, často pri susedských sporoch.
V roku 1793 sa krajčírsky tovariš Ignác Kulp dopustil blasfémie (bohorúhačstva), keď v dome svojho majstra Jána Pocsátka pod vplyvom alkoholu nazval krucifix s Kristom slovami „toto je ten pes, pri ktorom ja nezostanem“. Vyšetrovanie sa naťahovalo a po výpovediach svedkov bol previnilec napokon pre nedostatok dôkazov oslobodený. V roku 1781 bol košický mešťan Pavol Sztolártsik vyšetrovaný kvôli tomu, že na richtára Jozefa Klesztinského nadával slovami: „Do teho liszeho psza nye poydem, siczke szu Psy Polaczy“ a vicenotára Vincenta Bodenlosza pohanil: „Ten csarni pes, hunczfut sag ja nye dral zdechleho konya anyi psza“. Napriek všetkým týmto dehonestáciám na adresu mestskej vrchnosti bol nakoniec s prísľubom polepšenia sa oslobodený.
Častou nadávkou bol nemecký výraz hundsfutt, teda psia riť, ktorý sa v rôznych poslovenčených podobách ako hunczvutt, hundsvut, neskoršie huncút vyskytoval hojne a bol dôvodom viacerých súdnych konaní. Kontakt so psom však napríklad v 16. storočí znamenal aj určitú potupu. V roku 1574 takáto strata cti hrozila jednému mäsiarovi po tom, ako pred mäsiarskymi krámami (stánky mäsiarov v strede mesta) ubil palicou na smrť jedného psa. Po výpovedi pred mestskou radou sa napokon rozhodlo, že si udrží svoju česť a zostáva na svojom mieste aj v cechu, aj v meste.
Odchytávanie túlavých zvierat, často psov a ich odpratávanie z mestských ulíc mal na starosti kat, v novších obdobiach šarha. V účtovnej knihe z roku 1533 sa uvádza, že mestský kat poberal od mesta za jeden kus odchyteného zvieraťa (najčastejšie psa) dva denáre. Často v priebehu jedného týždňa takto odchytil aj okolo 30 – 40 psov. Keďže táto činnosť patrila medzi nebezpečné, nariadilo sa, aby kat disponoval zbraňou, ktorou by sa v prípade potreby mohol obrániť pred útokmi zvierat alebo ich vedel z nariadenia mesta utratiť. Z roku 1577 pochádza nariadenie umožňujúce katovi nosiť zbraň na obranu pred zverou.
O tom, že tieto zvieratá mohli predstavovať nebezpečenstvo pre obyvateľov mesta, svedčí prípad z roku 1611, kedy vo výbehu pre psov, ktorý spravoval kat, došlo k napadnutiu syna Pavla Eszengyartha malým psom. Pomocník kata sa pokúšal chlapca vytrhnúť psovi, bol však takisto pohryzený. Táto udalosť nám poukazuje na existenciu priestoru alebo výbehu pre psov, ktorý sa nachádzal buď niekde v blízkosti katovho domu na jeho pozemku, alebo mimo hradieb na predmestí. Ako pravdepodobnejšia sa však javí prvá možnosť, keďže bolo zrejme nutné, aby mal kat takýto priestor pod kontrolou a dohľadom. Niekde mimo opevneného mesta, za hradbami sa však nachádzalo miesto, kde kat odchytených alebo mŕtvych psov a iné zvieratá v prípade potreby likvidoval a zakopával.
V roku 1702 mu bolo nariadené, aby ich neviezol cez mestské brány. Dôvodom mohol byť zvýšený pohyb osôb cez frekventované miesto vchodu a východu z mesta. Na tento účel používal železnú pešiu bráničku v hradbách, ktorá sa spomína v roku 1728, kedy bolo katovi nariadené ju používať pri vyvezení zvierat von z mesta. Od mesta vtedy dostal pušný prach v hodnote dvoch uhorských zlatých. V roku 1765 ohrozovali časť mesta dva, pravdepodobne besné psy, ktoré chovali tunajší mäsiari, ktorým sa nariadilo ich v nočnom čase nepúšťať von. V prípade porušenia nariadenia ich mal odchytiť kat a na predmestí mali byť tieto psy zastrelené. V roku 1816 v súvislosti s konštituovaním mestskej polície mesto vydalo vlastné Policajné predpisy a nariadenia. Body č. 30 a 31 nariaďovali všetkým obyvateľom, ktorí majú psy, aby ich na noc zatvárali a nepúšťali na ulicu. Ak sa tak stalo, pes mal mať na šiji náhubok, pričom každý pes, ktorý náhubok nemal, mohol byť považovaný za túlavého. Psy, ktoré nemali majiteľov alebo boli chytené, mali byť utratené. Vzhľadom na predošlé napadnutia ľudí besnými psami sa zakazovalo chovať viac ako dvoch psov predovšetkým takým osobám, ktoré nemali možnosť ich patrične zabezpečiť.
Všetky náležitosti týkajúce sa odchytu psov podliehali odmeňovaniu v rámci jednotlivých úkonov dôležitých z hľadiska charakteru a spôsobu. Konkrétnejší pohľad na cenové relácie za jednotlivé úkony približujú pracovné dohody s katmi. V roku 1746 sa v takejto dohode mesta a nového kata Gregora Gursského píše, že má dostať za každé zviera odchytené v dome alebo na požiadanie 12 denárov a za mláďa do jedného roka 18 denárov. Nie je mu dovolené likvidovať mäsiarske a poľovnícke psy, tiež však iné psy označené ako pudlíky alebo mopslíky. Taktiež má z verejných ulíc odpratávať mršiny týchto zvierat.
V druhej polovici 18. storočia bol kat zbavený tejto povinnosti a jeho dovtedajšiu náplň práce preberá šarha (canicida), ktorý v rámci vtedajšej spoločnosti patril takisto na jej okraj. Šarhovská služba v Košiciach pretrvala do začiatku 20. storočia. Záverom jeden úsmevný prípad, ktorého spúšťačom bol pes a ktorý sa odohral v roku 1821 v kaviarni v budove vtedajšej Reduty (dnes tam stojí Národné divadlo). Po skončení panského bálu konaného počas fašiangov hrali dvaja páni biliard, pričom prišiel k nim, nevedno odkiaľ, jeden pes, ktorý tam pri stole vykonal potrebu. Doslova sa píše: „w ten čas se geden pes pry tim gistim Billiardu wibridzel“. Na odpratanie nečistoty zavolali tunajšieho sluhu Tomáša Zaleza, ktorý to vyčistil, avšak spomínaný pes vykonal potrebu aj druhýkrát, čo sluha opäť vyčistil. Keď sa to stalo po tretí raz, sluha sa zahnal na psa metlou slovami: „Marš von“, na čo ho však jeden z pánov udrel palicou a nazval ho huncútom. Prípad sa dostal pred súd, ktorý rozhodol, že spomínaný pán Fridrich Rosa, košický mešťan a vyšívač, je povinný zaplatiť mestu pokutu 40 zlatých, bolestné sluhovi a uhradiť súdne trovy.
Autor: PhDr. Richard Papáč