Na sklonku existencie rakúsko-uhorskej monarchie koncom 19. a začiatkom 20. storočia vznikli tri plány mesta Košice, ktoré sa od predošlého, tzv. Homolkovho plánu z roku 1869 líšia stručnosťou a jednoduchším stvárnením výtvarného riešenia. Ich súčasťou je rozsiahla legenda v maďarskom jazyku zobrazujúca mnoho nových objektov, ktoré predošlé plány nezobrazovali. Tieto plány boli súčasťou knižných publikácií, nevyšli teda samostatne, pričom ich autormi boli mestský inžinier či odborné inštitúcie.
Prvý z týchto plánov ako súčasť tzv. Pallas Nagy Lexikona pochádza z roku 1895 a vytlačený bol v tlačiarni Účastinná spoločnosť Pallas v Budapešti. Nákres vyhotovil inžinier Adolf Soukup v mierke 1:25000. Zobrazuje samotné mesto aj s predmestiami, tokom rieky Hornád a železnicou. Legenda obsahuje 67 položiek dôležitých objektov spoločenského, kultúrneho a hospodárskeho charakteru, z ktorých si predstavíme aspoň niektoré.
Popri najvýznamnejších objektoch, ako sú Dóm sv. Alžbety, mestská radnica či divadlo, v centre mesta nachádzame viacero vojenských objektov. Košice ako garnizónne mesto zastrešovalo niekoľko kasární a budov slúžiacich pre potreby armády, kde slúžili vojaci z celej monarchie. Pod číslom 12 vidíme Nové honvédske kasárne pre pechotu, teda Uj honvéd gyalogsági kaszárnya a v ich susedstve, zo severnej strany Zbrojničnej ulice, pod číslom 13 samotnú budovu Zbrojnice – Fegyverház so Štábom a pechotnými kasárňami – Tӧrzs epület és gyalogsági kaszárnya. Pod číslom 14 sú zasa Veľké kasárne – Nagy kaszárnya, dnes budova SPŠ Dopravnej.
Jedna zo zaujímavých vojenských lokalít bola situovaná za riekou Hornád pod kopcom Furča. Bol to vojenský šiatrový tábor – Sátortábor, ktorý tvorili drevené baraky slúžiace na ubytovanie vojakov. Na Námestí Františka Jozefa, dnes Námestie Maratónu mieru a v jeho blízkosti sú situované Maďarská kráľovská stavebná škola – Magyar király epitészeti iskola, dnešná Strojnícka priemyslovka a oproti nej sa nachádza Tabaková továreň – Dohánygyár. Táto pôsobila od začiatku 50. rokov 19. storočia a stala sa dôležitým zamestnávateľom nielen obyvateľov Košíc.
Hospodárske objekty sú zastúpené Plynárňou – Légszeszgyár, ktorá je na pláne evidovaná pod číslom 27, od roku 1869 ležiacou pri Prešovskej ceste hneď za železničnou traťou, neďaleko železničnej stanice vyrástla Strojáreň so zlievárňou – Gépgyár és vasӧnt, neskoršia Fleischerova strojáreň a na Moldavskej ceste v druhej polovici 19. storočia vznikla Tehelňa –Téglagyár, pod číslom 66, ktorá sa v roku 1944 smutne „preslávila“ ako miesto sústredenia košických obyvateľov židovského pôvodu pred ich deportáciami do koncentračných táborov.
Juhozápadná časť mesta v okolí Moldavskej cesty bola sídlom dvoch známych košických pivovarov – Sergyár, spojeného pivovaru Bayer a Bauernebl, ležiaceho na Floriánskej ulici a Lepeschovho pivovaru na spomínanej Moldavskej ceste. Oba, na pláne označené číslami 51 a 52, potom patrili pod spoločný podnik Konštantína Bauernebla a preslávili sa výborným svetlým a tmavým pivom. V juhovýchodnej časti mesta, neďaleko železnice stála parketáreň – parketgyár Viliama Dunkela. Už od konca 19. storočia to bol jeden z najvýznamnejších podnikov s týmto sortimentom v Košiciach.
Druhý z plánov vydal len o rok neskôr Zemepisný inštitút v Budapešti, vytlačila ho účastinná spoločnosť Apollo a jeho autorom bol Manó Kogutowicz. Taktiež disponuje rozsiahlou legendou a od predošlého plánu sa odlišuje tým, že je tu podrobnejšie opísaná uličná sieť.
Inak je až na výnimky totožný s plánom z roku 1895. V južnej časti mesta, pod číslom 72 je situovaná Franckova továreň na kávoviny – Franck féle gyártelep, ktorá bola od začiatku 90. rokov 19. storočia významným producentom kávovín a čokolády. Takisto sú označené školy rozličného charakteru. Pod číslom 56 môžeme vidieť Židovskú základnú školu – Izraelita elemi iskola nachádzajúcu sa za Židovskou modlitebňou – Izraelita imaház na dnešnej Moyzesovej ulici či Základnú obecnú školu – Kӧzsegi elemi iskola na Kováčskej ulici, na pláne uvedenom pod číslom 29.
Na rozdiel od predošlého plánu sú tu zobrazené aj chotárne názvy v blízkom okolí mesta – Šafránová záhrada – Safrány kert, na dolnom predmestí, známa už od konca stredoveku, Stračie údolie – Szarka vӧlgy, na konci dnešnej Floriánskej ulice, v 18. storočí vychýrené miesto košických prostitútok a pri Moldavskej ceste – Szepsi út zasa vidieť lokalitu cigánsky Tábor. Na opačnej strane mesta, pri železnici, severne od železničnej stanice, je situovaná Csomordanka, pozemok pomenovaný po jednom z košických mešťanov.
Tretí z plánov pochádza z roku 1909 a pod názvom Plán slobodného kráľovského mesta Košice bol vydaný takisto v Zemepisnom inštitúte v Budapešti, tlač uskutočnilo košické kníhkupectvo a papiernictvo Antona Adolfa Vitéza.
Plán obsahuje legendu čítajúcu až 88 položiek a oproti predošlým plánom na námestí Františka Jozefa pribudli Hornouhorské múzeum – Felsӧmagyarországi múzeum a Základná obecná škola – Kӧzsegi elemi iskola. Oproti múzeu postavili v roku 1908 budovu Vojenského veliteľstva – Hadtest parancsnokság, tzv. budova Divízie, dnes sídlo Košického samosprávneho kraja. Na Hlavnej ulici pri vyústení Bielej ulice vznikol v roku 1899 Andrássyho palác – gróf Andrássy féle palota, koncom 19. storočia zasa pri styku Mlynskej ulice s Mlynským náhonom vznikol Jakabov palác, staviteľom ktorého bol významný košický podnikateľ a staviteľ Peter Jakab.
Na dnešnej Moyzesovej ulici – Rákoczi kӧrút vidíme Dojčenský ústav – Bába kepzӧ, Obchodnú školu – Kereskedelmi iskola, na konci dnešnej Komenského ulice vznikol Nápravný ústav pre mladistvých – Javitó intézet. Viacero objektov je totožných s predošlými plánmi, nebudeme si ich teda predstavovať osobitne.
Všetky tri spomínané plány zobrazujú mesto Košice v určitej fáze vývoja a prezentujú jeho podobu, uličnú sieť a významné budovy na prelome 19. a začiatkom 20. storočia. Dotvárajú tak obraz Košíc ako centra východnej časti dnešného územia Slovenska na sklonku existencie rakúsko-uhorskej monarchie.
PhDr. Richard Papáč
Východoslovenské múzeum v Košiciach