Málokto by pred niekoľkými rokmi predpovedal, že v Európe sa odohrá taký vojenský konflikt, ktorý zažívame dnes, kde dve európske krajiny stoja proti sebe. Pritom ide o susedné krajiny, ktorých obyvatelia majú k sebe veľmi blízko. Avšak už Héliodóros z Emessy v 2 st. pred Kr. vystihol podstatu vojny: „Vojna zotročuje, mier dáva slobodu. Vojna znamená vôľu tyrana, mier je výrazom kráľovského zmýšľania.“ A tak pokiaľ budú vo svete vládcovia so sklonmi k tyranii, ani pokoj nebude. Slovákov sa táto udalosť veľmi dotkla, veľa Ukrajincov hľadá u nás útočištia a i v tomto prípade možno konštatovať, že Slováci sú si s Ukrajincami veľmi blízki. Podkarpatská Rus, dnes súčasť západnej Ukrajiny, bola takmer tisícročie v rovnakom štátnom celku ako Slováci a s jej obyvateľmi nás v minulosti nedelili žiadne hranice.
Podkarpatská Rus je historický názov územia, ktoré sa z prevažnej časti rozkladá na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, čiastočne na území dnešného Prešovského a Košického kraja na Slovensku, malou časťou tiež na území Poľska a župy Maramureș v Rumunsku. Územie, ktorého rozloha nepresahuje 13-tisíc kilometrov štvorcových, patrilo v 20. storočí do niekoľkých štátnych útvarov a malo v každom z nich odlišné postavenie.
Do roku 1918/1919 bola rovnako ako územie dnešného Slovenska súčasťou Uhorska, od roku 1919 toto územie patrilo k Československej republike až do jej rozpadu 14. marca 1939. 15. marca 1939 krátko existovalo ako samostatný suverénny štát, ale ešte v ten deň prišlo o svoju samostatnosť a bolo obsadené horthyovským Maďarskom a tento stav trval do jesene 1944. V období od jesene 1944 do 29. júla, respektíve do 6. januára 1946 de iure patrilo oslobodenému Československu, ale de facto Sovietskemu zväzu. 6. januára 1946 sa Podkarpatská Rus stala súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR), a tým zároveň aj súčasťou ZSSR. Dnes patrí k Ukrajinskej republike.
Osídľovanie strednej Európy slovanskými kmeňmi bolo ukončené na prelome 6. a 7. storočia. Postupne bolo územie Podkarpatskej Rusi ovládané niekoľkých kmeňmi až do príchodu maďarských kmeňov, ktoré postupne túto oblasť začali ovládať. Celé podhorie Karpát bolo do konca 11. storočia začlenené do Uhorského kráľovstva. Jeho osídlenie bolo už do tej miery kompaktné, že došlo k organizácii komitátneho (župného) zriadenia i na Podkarpatskej Rusi a na prelome 12. a 13. storočia bol založený v západnej časti krajiny komitát Ung. Podkarpatská Rus tak bola rovnako ako územie dnešného Slovenska na takmer tisíc rokov súčasťou Uhorska.
V polovici 19. storočia sa objavilo niekoľko snáh zlepšiť postavenie Podkarpatskej Rusi v rámci mnohonárodnostného Uhorska, rusínski politici požadovali hlavne kultúrnu a cirkevnú autonómiu. Po prvej svetovej vojne môžeme sledovať postupný vznik nových štátov, ktoré sa začali formovať na troskách Rakúsko-Uhorska. Koncom vojny nič nenasvedčovalo tomu, že vznikne nový štátny útvar spojením Čechov, Slovákov a Rusínov. V priebehu vojny zosilnelo hnutie za národné oslobodenie Podkarpatskej Rusi a súčasne boli zvolené viaceré národné rady, ktoré sa volili na hromadných ľudových stretnutiach. Medzi najznámejšie patrili národné rady v Užhorode, Chuste, Jasine a v Prešove.
Nejednotnosť názorov spojených s otáznou budúcnosťou Podkarpatskej Rusi bola zrejmá. Od svojho založenia boli národné rady pod veľkým tlakom najmä zo strany Maďarov a tamojšej vlády Karólyiho, ktorý sa snažil pôsobiť nielen na Rusínov, ale aj na ostatné nemaďarské národy s cieľom, aby mu pomohli prebudovať bývalé Uhorsko na spoločný štát na federatívnom základe. Karólyi rátal s tým, že aj územie Podkarpatskej Rusi bude súčasťou novovytvorenej Maďarskej republiky. Ľudové zhromaždenie v Užhorode sa vyslovilo za celistvosť uhorského štátu a členovia novovytvorenej Uhroruskej národnej rady odsúhlasili začlenenie Podkarpatskej Rusi do tvoriacej sa Maďarskej republiky, avšak s podmienkou zaručenia autonómie pre Podkarpatsko. Táto koncepcia však po priamych rokovaniach s maďarskými predstaviteľmi nemala úspech. Nepresnosť vymedzenia hraníc, pád maďarskej vlády a vyhlásenie Maďarskej republiky rád v marci 1919 spôsobili odklon od orientácie na Maďarsko.
Vzhľadom na veľkú podporu obyvateľstva ukrajinskej národnosti vyzerala reálnejšie koncepcia začlenenia Podkarpatska do jednotnej Ukrajiny, ktorú podporoval E. Nevyckij. 17. novembra 1918 bola v Chuste na podporu tejto koncepcie vyhlásená Ukrajinská národná rada. Možnosť začlenenia Podkarpatska do Ukrajiny stroskotala po obsadení Ukrajiny boľševickou červenou armádou v roku 1919 a po tom, ako mierová konferencia v Paríži neuznala jej samostatnosť.
Ruská národná rada (neskôr premenovaná na Karpatoruskú národnú radu) sídliaca v Prešove preferovala pripojenie Podkatpatskej Rusi k Rusku. V priebehu roku 1918 sa začali črtať vízie ohľadom politického vzťahu k ruskému režimu, v ktorom mala Podkarpatská Rus veľa získať ako nárazníkový štát. Hlavnými zástancami tohto projektu boli okrem Ruskej národnej rady i menšia časť rusínskych emigrantov pôsobiacich v Spojených štátoch amerických. Z tohoto spojenia však vyplynuli aj vážne obavy. V mocnom cárskom Rusku mohla byť pre túto oblasť dosadená bezvýznamná a skorumpovaná vláda, ku ktorej mal cár veľmi ďaleko a problémy a starostlivosť o týchto ľudí by ostali na okraji záujmu Ruska. Projekt začlenenia Podkarpatska do Ruska sa neskôr ukázal nereálny, rovnako ako vznik samostatného štátu, ktorým mala byť samostatná hucuľská republika. Do úvahy pripadalo aj pripojenie sa k Poľsku. Ťažkosti tu spôsobovala ale panoráma pohoria, ktoré tieto krajiny oddeľuje.
Z týchto dôvodov zostalo najreálnejšie riešenie štátne spojenie s budujúcou sa Československou republikou. Zlomovým momentom spolupráce Čechov, Slovákov a Rusínov bolo rokovanie Kongresu utláčaných národov, ktorý sa konal koncom októbra 1918 vo Philadelphii. Na kongrese Americká národná rada Uhro-Rusínov predložila memorandum, v ktorom boli požiadavky na pripojenie územia Podkarpatskej Rusi ako autonómnej jednotky k československému štátu. 12. novembra 1918 Americká národná rada uhorských Rusínov na sneme v Scrantone súhlasila s týmto plánom. Úsilie Grigorija Žatkoviča, predsedu Americkej národnej rady, bolo zakončené obojstranným súhlasom, ktorý bol potvrdený na sneme.
Potom, čo československé vojská oblasť v roku 1919 obsadili, odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Československu. Začlenenie Podkarpatskej Rusi do Československej republiky bolo právne upravené vo viacerých dokumentoch. Okrem dokumentu podpísaného na sneme v Scrantone išlo o mierové zmluvy, ktoré boli podpísané 10. septembra 1919 v Saint-Germain. Mierová zmluva medzi mocnosťami spojenými a združenými a Rakúskom zakotvila, že Rakúsko rovnako ako mocnosti spojené a združené uznáva úplnú nezávislosť československého štátu, ktorý zahŕňa aj autonómne územie Rusínov na juh od Karpát.
Začlenené územie predstavovalo 12 617 kilometrov štvorcových so 487 obcami a 585 500 obyvateľmi, z ktorých bolo 372 500 Rusínov. Tieto zmeny boli zo strany Maďarska garantované až Trianonskou mierovou zmluvou podpísanou 4. júna 1920. Do ČSR avšak nebol zaradený rusínsky región severných svahov Karpát, tzv. Lemkovina, a to aj napriek želaniu rusínskej reprezentácie. Dôvodom boli územné nároky Poľska a keďže československá vláda po spore o Tešínsko nechcela vyvolať ďalší diplomatický konflikt, súhlasili s nárokom Poľska.
Druhou zmluvou bola tzv. menšia saintgermainská mierová zmluva, ktorú uzatvorili vedúce mocnosti spojené a združené s Československom. V článku 10 tejto zmluvy sa Československá republika zaviazala, že zriadi územie Rusínov, v hraniciach určených touto zmluvou, v rámci štátu československého ako samosprávnu jednotku, ktorá bude vybavená najvyššou mierou samosprávy zlučiteľnou s jednotnosťou štátu československého.
Československo sa tiež zaviazalo prijať také opatrenia, ktorými sa mal vytvoriť samosprávny snem Podkarpatska so zákonodarnou pôsobnosťou vo veciach jazykových, náboženských, a v otázke miestnej správy, pričom hlavou územia by bol guvernér zodpovedný snemu. Najdôležitejšou časťou oboch mierových zmlúv bola realizácia autonómie. Pod autonómiou treba v tomto období chápať istý stupeň politickej a kultúrnej autonómie a politickej slobody, pričom na území Podkarpatska mali byť rešpektované národné, jazykové a náboženské práva menšín bez rozdielu národnosti a rasy.
Možno konštatovať, že za prvej republiky zaznamenala Podkarpatská Rus veľký rozvoj. Pozdvihla sa predovšetkým kultúra a národnostné povedomie Rusínov. V roku 1938 sa na základe viedenskej arbitráže ocitla Podkarpatská Rus v Maďarsku a začala sa písať nová kapitola dejín tejto oblasti.
„Neviem, ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene.“
Albert Einstein nemecko-americký fyzik a zakladateľ teórie relativity 1879 – 1955
Autor: HistoricKE