Poeta Laureatus – Ján Bocatius

Bocatius bol pôvodom Lužický Srb, pochádzal z protestantskej obchodníckej rodiny, narodil sa v obci Wetzschau a vzdelanie získaval v Sasku a neskôr na univerzite vo Wittenbergu. Po ukončení štúdia pricestoval do Uhorska, kde pôsobil ako pedagóg, verejný činiteľ a básnik. Istý čas strávil v Banskej Bystrici, na Spiši a v Prešove, odkiaľ prichádza v roku 1599 do Košíc. Tu spočiatku zastával funkciu rektora mestskej školy a ako veľavážený člen mestskej rady sa v roku 1603 stáva košickým richtárom. Richtár – mešťanosta bola v tom čase najvyššia funkcia v rámci mesta.

Bocatius už v prvých rokoch svojou pedagogickou činnosťou pozdvihol kultúrny život v mestách, kde pôsobil a vďaka pokrokovým učebným metódam a šírením zásad humanistickej výchovy si získal veľké uznanie. Aj ako básnik bol cenený nielen doma (od panovníka Rudolfa II. dostal titul poeta laureatus caesareus), ale i v zahraničí a udržiaval styky s českými a nemeckými humanistickými spisovateľmi.

V roku 1604 sedmohradské knieža Bocskay obsadil Košice v rámci Protihabsburského povstania. O rok neskôr bol ním Bocatius poverený diplomatickou cestou, na ktorej bol však zajatý a následne uväznený v Prahe. Práve týmto najťažším rokom svojho života sa Bocatius venoval vo svojom diele Olympias Carceraria, ktoré je dodnes Košičanom málo známe, a tak si ho trocha priblížime.

Bocatius v ňom opisuje svoje päťročné väzenie v Bielej veži na hrade v Prahe, ako i okolnosti a udalosti, ktoré predchádzali jeho zatknutiu a tiež i spôsob, akým utiekol z väzenia a navrátil sa do Košíc. Pôvodne toto dielo mal vydať i knižne, ale napriek Bocatiovmu zámeru nikdy k tomu nedošlo. Zachoval sa nám len jediný prepis rukopisu Olympias Carceraria, ktorý je uložený vo Verejnej a univerzitnej knižnici v Ženeve. Nezachoval sa originál jeho rukopisu, ale prepis, ktorý vyhotovili štyria pisári. To, že dielo nevyšlo knižne, spôsobila pravdepodobne komplikovaná situácia v krajine a Bocatius sa mohol obávať, že kniha spôsobí veľký rozruch, ktorý by zapríčinil jeho ďalšie prenasledovanie.

Dielo bolo po stáročia „stratené,“ až kým sa nerozšírila správa, že Dr. Nagy Barna, učiteľ teológie, našiel v 60. rokoch 20. storočia v Ženeve zápis o väznení Bocatia. Mal ho v pláne vydať, ale jeho predčasné úmrtie mu v tom zabránilo. Do hrobu si vzal i miesto, kde sa Olympias nachádza. Našťastie sa Király László vybral po stopách pátrania Dr. Barnu a znovu objavil dielo. Pre priaznivcov histórie vydal v roku 1984 maďarský bocatiológ Ferencz Csonka maďarský preklad pod názvom „Öt év börtonben“. 

Na prvých listoch sa spomína dôvod a ciele, ktoré viedli k už vopred náročnému a nebezpečnému poslaniu, na ktoré bol Ján Bocatius poverený. O tejto ceste sa rozhodlo ešte na zasadnutí snemu v Krupine 24. novembra 1605. Nakoľko Bocatius pochádzal z Lužicka, vyznal sa v tamojších pomeroch a ovládal nemecký jazyk, bol to práve on, ktorý dostal neľahkú a nebezpečnú úlohu vybrať sa s listom za troma panovníkmi Nemeckého impéria (Pfalského, Saského a Brandenburgského) a informovať ich o Bocskayovom obsadení Košíc a získať si panovníkov na jeho stranu. Spolu s ním sa vybral ako jeho sluha i pisár, ktorý sa plánoval usadiť vo Wittenbergu, aby tam pokračoval v štúdiu.

Bocatius vyrazil 29. decembra 1605 z Košíc cez Prešov do Bardejova, kde sa k nim pridal tamojší mešťanosta Schussler Miklós. Už od začiatku sprevádzala Bocatia a jeho pomocníkov smola, keď mali kolíziu kočiara v Poľsku. Navyše, nič netušiaceho Bocatia začal prenasledovať šľachtic zo Sliezska, istý Antal Schlieff. K prenasledovaniu sa Shlieff odhodlal, keď mu sám Bocatius deň pred odchodom z Košíc vyzradil dôvod jeho putovania. Schlieff vo vidine veľkej odmeny za udanie Bocatia panovníkovi Rudolfovi II. bol schopný urobiť všetko.

Putovanie Bocatia smerovalo cez Bardejov, poľské mesto Nercse, Prahu, do nemeckého Nürnbergu, kde sa rozhodol pre trojdňový odpočinok. Ďalej sa vydal k rieke Nechar a loďou sa plavil až došiel do Heidelburgu. Tam bol nútený prezradiť svoje meno a práve tu ho Schlieff vystopoval. Ubytoval sa v rovnakom hoteli ako Bocatius a od jeho dvoch sluhov sa postupne povyzvedal tie najdôležitejšie informácie. Schlieffovi sa podarilo od tamojšieho panovníka vypýtať si povolenie na uväznenie, ktoré mu zabezpečovala listina od cisára. Senát mesta Heidelberg po tom, čo zhliadol poverovaciu listinu od cisára, dal príkaz na okamžité zatknutie Bocatia. V tejto listine sa priamo spomína, že ak mesto pomôže cisárovi a vydá tohto „previnilca,“ bude vyradené z čiernej listiny a získa cisárovu milosť a spolu s mestom i jej zemepán – čiže knieža z Braunschweigu.

Pri najbližšom príchode do mesta sa na Bocatia vyhrnula skupinka ozbrojencov a prekvapeného a nič netušiaceho Bocatia zatkla. Písal sa 22. február 1606, neuplynuli ani dva mesiace, odkedy sa vybral z Košíc. Z Nemecka ho previezli do Prahy, kde bol krátko väznený na Malej strane a následne umiestnený v Bielej veži na Pražskom hrade, kde sa stáva na dlhých päť rokov väzňom, ktorý v neľahkých podmienkach strávil tie najťažšie momenty svojho života.

Po šiestich týždňoch strávených v Prahe za ním do cely prichádzajú od cisára traja vyslanci, ktorí okrem toho, že ho pripravia o posledné veci, kladú mu viacero otázok a neustále obviňujú, že on cudzinec, ktorý dostal šľachtický titul od kráľa, sa nehanebne postavil na stranu rebelujúcich Maďarov. Celý rok 1606 Bocatius strávil bez informácií nielen o situácii, aká vládla v krajine, ale aj o svojej rodine.

Čakala na neho ďalšia tvrdá skúška, keď za ním dorazil Belgiojosa Barbiano, kapitán Uhorska, ktorý bol pri tom, keď Bocatius mu bol nútený vydať kľúče od mesta a ktorý bol hlavný nepriateľ samého Bocskaya. Pri vypočúvaní, ktoré viedol Barbiano, bol Bocatius zákerne mučený tými najrôznejšími spôsobmi, akými v stredoveku boli nasilu vypočúvaní podozriví vinníci alebo osoby obvinené z trestných činov. Neustále sa ho vypytovali na to, kto stál za zrodom spriahania (povstania), aké boli dôvody vzniku. Následky mučenia sa Bocatiom tiahli ešte niekoľko dní po tom, čo Belgiojoso odišiel. Bocatius bol natoľko ranený, že v bolestiach kričal, reval, až sa sťažovali obyvatelia neďalekých domov. Po štyroch dňoch, ktoré strávil v mučivých bolestiach, poslali za Bocatiom lekára. Trvalo ďalšie štyri mesiace, kým sa Bocatius dal ako-tak dokopy a opäť zosilnel. Bocatiusa zastihla ďalšia rana, keď sa dozvedel o smrti jedného z jeho dvoch synov, ktorý podľahol nákaze moru. Vo svojom diele opisuje svoje hladovanie i svoju väzenskú celu, v ktorej strávil tak dlhé obdobie.

„Jeden tvrdý kameň – to bola moja posteľ, vankúš i stolička. Posteňou plachtou, alebo prikrívkou: môj župan. Moje nohavice sú preplnené armádou bĺch a vší. Spievajúcimi posteľnými spoločníkmi sú muchy, bolestnými spoločníkmi pavúci, v lone mám myši. Tymiánu a mirhy je dostatok. Moja cela je tak aj miestom chládku i miestom močenia (prepáčte za moje slová!), v jednom kibly pred mojim nosom, ale ja sa za tieto veci nehanbím, lebo i svätý Pavol chce slávu Božiu vyzdvihnúť, keď spomenenul takéto veci. Nôž, klobúk, obuv mi vzali, keďže by mi mohli byť nápomocne pri úteku. Veľmi som mal rád, keď nad hornou latrinou začal pofukávať vietor, lebo tak sa niekedy zavial utieraci papier do okien, a ten i keď bol špinavý, ja som ho uchytil ako nejaký biele plátno – nechal som vysušiť a knižôčky som z nich spravil, kde som si zapisoval básne a piesne.“

V cele bol Bocatius spočiatku pripútaný v putách k stene, tieto okovy sa mu neskôr zošmykli z nôh, a tak mal Bocatius príležitosť tajne sa prechádzať voľne po svojej cele. Od spoluväzňov, ktorí boli strážení v menej prísnych podmienkach, sa neraz dostal k jedlu navyše. Neskôr dostal ako spoluväzňa Antala Rhenera, ktorého poprosil, aby sa po prepustení z väzenia vybral za jeho ženou a tiež i vtedajším palatínom Jurajom Thurzom a informoval ich o jeho stave.

Manželka strácala nádej, že by sa situácia po nástupe nového kráľa brata Rudolfa II. Mateja na trón mohla zlepšiť. Ale neprestala dúfať a sama so synom sa vybrala do Viedne, kde pokľakačky prosila Mateja o prepustenie svojho manžela, avšak neúspešne. Podarilo sa jej ale komunikovať s Bocatiom. K nemu totiž boli na učenie posielané dve deti strážcu cely, dcéra a syn, a tých učil čítať, písať a počítať. Skrz nich sa im podarilo vymieňať si vzájomne krátke a zároveň šifrované správy.

Počas celého jeho pobytu vo väzenskej cele sa viacero osôb snažilo o jeho vyslobodenie, významní šľachtici ako Bocskay, Illesházy, Forgách, ale i palatín Juraj Turzo písali panovníkovi žiadosti o prepustenie, v ktorých obhajovali Bocatiovu nevinnosť a bezdôvodné uväznenie. I napriek ich snahám Bocatius ostáva za mrežami. Najväčšiu aktivitu o vyslobodenie vyvíjala naďalej jeho žena Alžbeta. Rok 1610 sa niesol vo veľkej snahe jeho manželky o jeho oslobodenie.

Bocatius plánoval útek z väzenia a nápomocný mu bol väzeň z vedľajšej cely, ktorý mu zasielal listy jeho manželky. Neskôr využil nepozornosť strážcu a podľa vopred naplánovaného scenára sa mu podarilo utiecť. Bocatius utiekol cez okno, prostredníctvom lana (ktoré k nemu potajme poslala jeho manželka) sa mu podarilo spustiť sa z väzenského okna. Pešo sa Bocatius vybral smerom na Nemecko. Prejdúc len štyri kilometre od Prahy stretol neznámeho človeka, ktorý mu ako lekár pomohol s omrzlinami na ruke. Spolu oslovili jedného sedliaka, ktorý ich zaniesol kočom až do Meissenu. Odtiaľ sa mu podarilo dostať do Freiburgu, kde bol duchovný jeho priateľ Sommer Zakariáš. Odtiaľ pokračoval do Schweidnitz, ďalej cez Neisse do Krakova a potom cez Bardejov, Prešov až do Košíc. Uplynulo 6 týždňov, odkedy sa spustil z okna väzenia a objavil sa ako prízrak 10. januára 1611 v Košiciach. Ľudia nevyšli z údivu, v meste ho čakala jeho manželka a syn.

Bocatius sa po návrate do Košíc vrátil k svojmu učiteľskému povolaniu a ponuku stať sa opäť mešťanostom odmietol. V roku 1618 vstúpil do služieb sedmohradského kniežaťa Gabriela Bethlena, u ktorého pôsobil ako historiograf, knihovník a ako diplomat navštívil mnoho panovníckych dvorov. Zomrel počas jednej zo svojich diplomatických ciest 31. októbra 1621 v Uhorskom Brode.

Autor: HistoricKE