Pohrebný cech založili v Kurime pri Bardejove pred 330 rokmi. Funguje dodnes. Ako prežil tri storočia a prečo sme smrť a smútok z ľudského spoločenstva vytesnili? Porozprávali sme sa s mladším majstrom cechového bratstva Andrejom Martičkom.
„Niekedy k nám môžete prísť na pohreb alebo po sviatkoch na cechové stretnutie,“ ochotne ma pozýva Andrej Martiček (59) počas letného rozhovoru o pohrebnom cechu v jeho dome uprostred šarišskej Kurimy.
Pohreby s diktafónom v ruke a foťákom na krku pre istotu vynechám. O štyri mesiace navštívim Kurimu znova. Sedemdesiat chlapov stojí podvečer na Troch kráľov pri spoločnom prestretom stole. Tri storočia sa takto schádzali ich pra-pradedovia, pradedovia a dedovia.
Dnes prišli na 330. stretnutie pohrebného cechu oni. Začínajú odriekať modlitbu bratstva k ich patrónovi, svätému Antonovi Paduánskemu. Najprv ticho a nesmelo. Po chvíli sa hlasy dokonale vyladia. Zosilnejú a spoja do basového tónu magickej chlapskej pokory:
„… Aj tento rok si nám pomáhal v čase, keď sme sa usilovali vykonať posledné služby i modlitby za našich zosnulých bratov a sestry, ktorí nás predišli do večnosti, pričom sme zároveň utešovali ich zarmútených príbuzných. Pomáhal si nám, hoci sme boli často hriešni ...“
Ako vznikol pohrebný cech?
Kurima mala historicky právo konať jarmoky. Napríklad židovská obec tu bola založená skôr ako v Bardejove. S tým súvisel obchod a remeselná výroba. Obec bola v minulosti jedným z dvoch centier Makovického panstva.
Mali sme tu veľa remeselných cechov. Kožušnícky, obuvnícky, cimermanský (tesársky), stolársky, šusterský, kováčsky. Cechy mali okrem iného povinnosť pochovávať svojich členov a postarať sa o rodinu zosnulého. Aby to mohli plniť, v roku 1690 sa tri z nich – cimermanský, stolársky a šusterský spojili a vytvorili špeciálny pohrebný cech. Ten jediný prežil a funguje dodnes. Už 330 rokov.
Makovické panstvo vzniklo vyčlenením z kráľovského panstva – domínia Šariš, v súvislosti s výstavbou hradu Zborov. Stal sa jeho sídlom a jeho vlastníci majiteľmi panstva. Od 14. do polovice 19. storočia tvorilo panstvo Makovica obrovský majetkový komplex. Na juhozápade bola jeho hranicou rieka Topľa a majetok mesta Bardejov, na východe potok Chotčianka pri Stropkove. Na severe siahalo až po poľské hranice. V Makovickom panstve boli dve mestečká – Zborov a Kurima, a 59 dedín, ktoré mali 1336 usadlostí.
Hovoríme o jednom z najstarších cechov na Slovensku. O najstaršom funkčnom cechu v krajine vôbec. Zmenila sa nejako jeho funkcia za tri storočia?
Podmienky a prostredie nášho fungovania sa zmenili dosť. Niekedy sme sa o mŕtveho museli postarať kompletne. Odkedy poslednýkrát vydýchol až po uloženie do matky zeme. Takto si to ešte pamätám ja.
Prišli chlapi, nebožtíka umyli, oholili, obliekli. Upravili a položili ho do rakvy, potom ho odniesli do kostola, kde bol obrad. Truhlu niesli aj z kostola na cintorín a uložili ju do zeme. Pozostalí nemali s nebohým žiadnu starosť.
Teraz mŕtvych doma obliekame len výnimočne. Ľudia už doma neumierajú. Aj keď niekto doma zomrie, volá sa sanitka. Mŕtveho odvezie do nemocnice, tam ho poobliekajú. My dnes telo maximálne trochu upravíme, ak sa pri prevoze späť nejako poruší. Niekedy viac, niekedy menej.
Starali ste sa len o nebohých, ktorí boli členmi cechu alebo aj o ostatných obyvateľov dediny?
Starali a staráme sa aj o iných zomrelých v obci, ktorých rodiny platia poplatok. Niekedy to bolo 50 korún, teraz sa platia 2 eurá. Dnes je naša hlavná úloha byť pri mŕtvom od uloženia v obecnom dome smútku až do uloženia rakvy do zeme. V iných obciach to robí rodina, známi alebo pohrebné služby.
Kurima má viac ako tisíc obyvateľov. Máte veľa pohrebov?
Od 10 do 16 za rok. Chvalabohu ich u nás veľa nie je.
„Jako spolek pohrabni jeho hlavnim ukonem je umarte cela do matki žeme doprovadzic. Čľenove su povini svojich umrelich čľenoch pochovac aj ich pohrabu še učastnic a umarteho až ku hrobu vinejsc a do hrobu spuščic.“
Kto cech spravuje?
Máme staršieho a mladšieho cechmajstra, zapisovateľa a zástavníka, ten nesie pohrebnú zástavu. Ja som ten mladší cechmajster. Starší je väčšinou dôchodca, aby bol zastihnuteľný doma. Keď niekto zomrie, obvolám a zabezpečím minimálne štyroch fyzicky zdatných chlapov, ktorí sú potrební k truhle.
Starší cechu sa stará o úpravy okolo rakvy v dome smútku v priebehu poslednej rozlúčky a na pohrebe. Mladší zabezpečuje ľudí. Pozostalých potom privítame aj na kare a urobíme zbierku na omšu pre nebohého. Cech má svoju vlajku, kroniku aj pečať. Jeho pôvodné stanovy máme spísané v starej šarišštine aj v slovenčine.
Okrem pohrebov sa všetci stretávate 6. januára.
Tradične na Troch Kráľov máme slávnostné výročné stretnutie cechu, valné zhromaždenie. Posledné roky sme to zmenili na 5. januára, lebo chlapi už väčšinou odchádzajú za prácou do Čiech a do zahraničia.
Čo prejednávate?
Prednesieme finančnú správu, spievame a modlíme sa. Pijeme prevarené víno, podáva sa guľáš. Inak je to celkom zaujímavé. Aj dnes máme viac ako 60 členov, všetci si tykáme a oslovujeme sa: „Bratu!“. Niekedy mohol na výročné stretnutie chodiť iba ženatý chlap, hlava rodiny. Dnes sme už od tohto pravidla upustili, povolili sme to už aj slobodným mužom.
Zažili ste s cechom aj bizarné situácie?
Určite ich bolo pri pochovávaní za tri storočia dosť. Mne osobne pred niekoľkými rokmi jeden kňaz povedal, že je to tajomstvo, ale že on sa mŕtvych bojí. Rakvu sme teda pri omši museli otočiť opačne, aby nebožtíkovi nevidel do tváre. No nebohý má byť podľa cirkevných zvyklostí otočený ku krížu, aby bol spasený.
Za tie roky sme si naozaj museli zvyknúť na všeličo. Mali sme tu rôzne prípady. Niekedy máte obavy, taký zlý pocit. Napríklad, ak sa niekto obesí, ako to telo bude v rakve vyzerať. Ale vtedy sa väčšinou rakva zakryje.
„Pri pochovaňu čľena aj spolkovi prápor – zástava ma še brac co je povinojscov zastavnika. Po odbaveňu pohrabu čľena čľenove še maju zučastnic u cechmajstra, žebi tam odbavili malu modlidbu za umarteho.“
Hlásia sa k vám do cechu aj mladí?
Ešte hej, ale už s tým pomaly začína byť problém. Niekedy máme problém, aby sme dali dohromady aj štyroch chlapov k rakve na pohreb. Mladí majú zábrany.
A nielen mladí, aj muži v stredných rokoch majú problém byť blízko a pozerať na mŕtveho. Aj keď im vysvetľujem, že zatvorenú rakvu s nebožtíkom je potrebné iba vyniesť z domu smútku na cintorín a že mŕtveho ani neuvidia.
Boja sa mŕtvych?
Neviem. Je to dnes také čudné. Aj kňazi hovoria, že sme smrť a smútok z ľudského spoločenského života úplne vytesnili. Spoločnosť nás odnaučila smútiť. Niekedy ľudia nosili smútok a smútočné šaty aj rok. Dnes je to veľmi rýchle a krátke. Všetko trvá dohromady dva, tri dni.
Keď vám niekto zomrie, v práci vám dajú dva dni voľno a potom chcú človeka naspäť. Celého, zdravého a funkčného. Ako keby mu ani nikto nezomrel. Nemáme čas ten žiaľ stráviť a prežiť. A to je smutné, pretože je to veľmi dôležitá vec.