Poľsko-slovenská hranica si pamätá masovú pašerácku romantiku, prísnych aj úplatných colníkov, vstup do Európskej únie aj nedávne pandemické zákazy. Začiatkom februára cez ňu za lacnými potravinami a benzínom začali znova prúdiť stovky Slovákov z prihraničných regiónov.
Slovensko a Poľsko rozdeľuje aj spája viac ako 300-kilometrová hranica. Jej väčšia časť je na východe. Za sto rokov existencie prežila takmer všetko. V minulom režime, od 50. rokov minulého storočia, bola prísne strážená.
Pamätá si socialistickú masovú pašerácku romantiku, prísnych aj úplatných colníkov, poľskú Solidaritu, československú Nežnú revolúciu, vstup do Európskej únie a Shengenu, aj nedávne (a ktovie či nie aj budúce) pandemické zákazy prechodu z jednej na druhú stranu. A späť.
Cez hranice plné československých a poľských uniforiem prúdili ešte v 80. a 90. rokoch minulého storočia tisícky malých poľských fiatiek, slovenských embéčiek, trabantov a škodoviek. Naložených výhodne vykšeftovaným tovarom z jednej i druhej strany.
Pamätníci vedia, čo všetko sa dalo napchať do malej poľskej fiatky, autíčka s typovým označením Fiat 126 prezývaného maľuch. V Poľsku sa toto ľudové vozítko vyrábalo takmer tridsať rokov, od roku 1972 až do roku 2000.
Z čierneho socialistického trhu bohatli v tých časoch priekupníci aj colníci. V kurze boli typické poľské karamelové cukríky krovky, pivo, cigarety, vodka, elektronika, audiokazety, videorekordéry, športové vetrovky a topánky, kožené bundy, rifľové košele, džínsy, slnečné okuliare, ale aj tvrdá mena dolárov a nemeckých mariek.
Hranica bola to, čo spájalo oba slovanské národy, ich jazyky, dobrodružstvá a životy v bývalom východnom bloku, ďaleko za železnou oponou. Keď sa zájazdový autobus priblížil k štátnej hranici, napätie sa dalo krájať.
Prekračovanie hranice bolo plné emócií. Osud ľudí prevážajúcich do Poľska detskú krupicu, futbalové lopty, tenisky či pivo a z Poľska do Československa kožené bundy, videorekordéry, audiokazety či slnečné okuliare, bol v rukách uniformovaných polobohov. Pohraničníkov a colníkov.
Stávalo sa aj to, že ak poľskí colníci našli alkohol, tak ho nezabavili, aj keď im to zákon nariaďoval. Prikázali do neho doliať čaj. Takýto alkohol sa už nedal predať ďalej, no výlet bol o to veselší.
Vyskytovali sa aj nepríjemnejšie situácie. Napríklad, keď československí colníci kvôli ukrytému kontingentu ľuďom vytláčali zubné pasty z túb. Alebo vykrútili hlavu detskej bábike a snažili sa precízne prehľadať všetky možné útroby a dutiny.
Začiatkom februára tohto roku cez slovensko-poľskú hranicu začali znova za lacnými potravinami a benzínom prúdiť stovky Slovákov z prihraničných regiónov. Poľská vláda od 1. februára, v snahe o spomalenie inflácie, dočasne zrušila daň z pridanej hodnoty (DPH) na potraviny a znížila DPH na pohonné hmoty.
Od 1. februára začala v Poľsku platiť nulová DPH na potraviny. DPH na benzín a naftu klesla z 23 na 8 percent, čo znížilo ceny motorových palív v prepočte o 15 centov na liter. Dočasné zníženie DPH by malo platiť šesť mesiacov.
Na väčšinu potravín s výnimkou luxusných tovarov platila v Poľsku predtým DPH vo výške 5 percent, teraz je na pol roka sadzba znížená na nulu. Poľská vláda dočasným znížením DPH zareagovala na prudké zrýchlenie inflácie, no poľský rozpočet to zaťaží sumou 1,54 miliardy eur.
Ako uviedol poľský premiér Mateusz Morawiecki, cieľom opatrení je zmierniť vplyv vysokej inflácie na finančnú situáciu poľských domácností. V prihraničných regiónoch na severe a severovýchode Slovenska opatrenia pozitívne ovplyvnia aj rozpočet slovenských domácností.
Prvý februárový týždeň to na väčších aj menších hraničných priechodoch na severovýchode vyzeralo dosť dramaticky, no ošiaľ z poľských potravín a benzínu v týchto dňoch pomaly ustáva. Pozreli sme sa teda niekoľko kilometrov za poľské hranice, čo po dvoch týždňoch na zníženie cien hovoria poľskí maloobchodníci.
Hraničný priechod Becherov – Konieczna, dvadsať kilometrov severne od Bardejova, patrí k menším cestným priechodom. Napriek tomu nás tesne za slovenskou hraničnou návestnou tabuľou, na mieste, kde niekedy stáli colné budovy, zmenárne peňazí a stánky obchodníkov s lacným alkoholom, zastaví uniformovaná hliadka finančnej správy.
„Dobrý deň pán vodič, idete nakupovať?“ pýta sa finančný policajt, keď stiahnem okno.
„Možno nejaké potraviny. A naftu do nádrže,“ odpovedám.
„Tu máte leták, informujeme vodičov. Ak budete brať aj do kanistra, povolených je 10 litrov na auto. Dovidenia a pekný deň,“ dodáva a odchádza zastaviť poľskú dodávku v protismere.
Pozerám na A5-kový farebný letáčik. Ide hlavne o pohonné hmoty. V šiestich odstavcoch je stručne vysvetlené, že v Poľsku môžete natankovať plnú nádrž, plus 10 litrov do kanistra. Ak vás financi zastavia s väčším množstvom, musíte z neho zaplatiť spotrebnú daň. Prípadne vám ho môžu zabaviť a dať pokutu. V blokovom konaní až do výšky 165 eur.
Majiteľ dodávky vystupuje a otvára zadný nákladový priestor. Obaja finanční policajti chvíľu pozerajú do útrob auta, potom kývnu šoférovi, že je všetko v poriadku a odchádzajú na parkovisko k svojmu autu.
V Malopoľskom vojvodstve (obdoba našich krajov) pokračujem severozápadným smerom k malému mestečku Grybow. Hneď po piatich kilometroch zastavím za prihraničnou dedinkou Zdynia. Pri malom drevenom stánku s potravinami pri hlavnej ceste sa lámanou poľštinou pýtam, či tu od začiatku februára bolo nakupovať veľa Slovákov.
„Minulý týždeň celkom dosť, tento už menej. Ale k nám Slováci chodia stále, viete, sme pri hraniciach,“ odpovedá majiteľka, ktorá tu miniatúrne potraviny prevádzkuje už desiaty rok. Na to, že sú to Potraviny, po poľsky Sklep Spozywci, tu má pani všetko.
Od potravín, cez drogériu až po noviny a časopisy. Darmo, obchodovať a podnikať vedeli a vedia Poliaci stále lepšie ako na druhej strane hranice. Slováci už tridsať rokov iba krútia hlavami, ako a vďaka čomu sa im to môže na každom rohu a so všetkým tým tovarom vyplácať. „No to trzeba sprobowac!“ – „Kto neskúsi, nedozvie sa,“ odpovedajú im poľskí kolegovia.
Pol kilometra za prvým obchodíkom odbočím na semaforoch medzi dedinami (čo je ďalšia poľská dopravná špecialitka) doľava a o pár minút už prechádzam popri zamrznutej vodnej nádrže Klimkówka.
Za ďalšou obcou Ropa, pomenovanou podľa výdatných žriediel ropy v okolí, zastavujem na červenej čerpacej stanici Orlen. Za 35 litrov nafty zaplatím 187,60 poľských zlotých, čo je 44,42 eur, teda 1,26 eura za liter dieselu. O 15 centov menej ako za poľskou hranicou.
Škoda, že som nemal prázdnu nádrž, ušetril by som dvakrát toľko, ale aj 5 ušetrených eur poteší. No keď sa slečny za kasou pýtam, či tu v posledných dňoch tankuje veľa Slovákov, iba pokrčí ramenami. Nevie, nejakí vraj chodia, ale že by ich bolo veľa, sa jej veľmi nezdá.
Po pol hodinke jazdy od hranice dorazím do 12-tisícového Grybowa. Okrem toho, že toto juhopoľské mestečko má najstrmšie námestie v strednej Európe, mu dominuje nádherný tehlový Kostol svätej Kataríny. Keď z cesty spozorujem lokálny supermarket Delikatesy Centrum, neváham. Zastavím na malom parkovisku rovno pred ním.
Poliaci sú majstri v umiestňovaní neuveriteľne veľkého sortimentu (a zároveň množstva) tovaru na čo najmenšej ploche. Dokážu prehľadne usporiadať tisíce položiek s rôznymi cenovkami doslova na jednotkách centimetrov štvorcových predajnej plochy. Aby mohli ponúknuť čo najširšie spektrum produktov – podľa ich starého obchodného hesla: Sto ľudí, sto chutí – využijú každý voľný milimeter štvorcový aj kubický.
Delikatesy Centrum síce patrí k tým väčším poľským supermarketíkom, ale aj napriek tomu tu môže priemerný Slovák, zvyknutý na poloprázdne anglosaské hangáre Tesca, Kauflandu, Billy a Lidlu (najmä na severovýchode Slovenska), po niekoľkých minútach dostať autentický záchvat klaustrofóbie. Navyše, v poľských lokálnych nákupných uličkách sa len ťažko s pojazdným košíkom s niekým obídete. Z toho dôvodu sú aj košíky menšie a úzke. Podobné tým, ktoré Nemci a Angličania ponúkajú vo svojich marketoch ako detské.
Sortiment množstva lokálneho tovaru ma ohromí. Do košíka chaoticky kladiem všetko, čo nepoznám a čo mi pri Brownovom pohybe s poľským košikom práve príde pod ruku. Dva balíky domácich jahodových pirohov, tri sedemdecové sklíčka poľských baltických sleďov, dva poľské pollitrové gazdovské biele jogurty, štyri fľaše miestneho pšeničného a dubového 14-percentného piva, dva litre sedliackeho mlieka, balík poľských makarónov a balík farfalle cestovín.
Ďalej krabicu poľského paradajkového džúsu, jeden 100-percentný džús z pomarančov, sklíčko sušených paradajok v oleji, domácu hydinovú paštétu, pol kila karamelových kroviek a pol kila slivkových čokoládových cukríkov veľkosti menšieho vlašského orecha. Uf. Na pokladni zasvieti 135 zlotých. Rýchlo prepočítavam aktuálnym kurzom na mobile. Cink. Rovných 30 eur.
Výsledok je, že neviem či mám byť spokojný, alebo mať výčitky. Pretože vôbec neviem, koľko by som za tri plné tašky identického tovaru (ktorý v žiadnom pripade nemôže byť identický) zaplatil na Slovensku. Ale zdá sa mi to, aspoň podľa váhy a objemu ultratenkých igelitiek, za tú cenu celkom v pohode.
Pri odchode položím pokladníčke obligátnu otázku. „Neviem, nerozoznám poľských turistov od slovenských. A teraz, keď majú všetci na tvári rúška, s vami ľudia veľmi nedebatujú,“ hovorí predavačka.
V dedinke Ropa sa ešte zastavím v inom, o čosi väčšom poľskom supermarkete s názvom Lewiatan. Rozmýšľam, či toto slovo niečo v poľštine konkrétne znamená, alebo sa majiteľ inšpiroval diabolskou morskou príšerou, na ktorej si podľa židovského Talmudu majú na konci sveta pochutnať všetci spravodliví. Bolo by to určite zaujímavé potravinové prepojenie.
V obchode idem rovno za najbližšou predavačkou a vyklopím na ňu februárové davy Slovákov bezhlavo vykupujúce ich supermarket. „Ale áno, nejakí Slováci sa tu vždy zastavia. Hlavne cez víkend. Kupujú najmä cukríky, pálenku, pivo a ryby,“ odpovedá pani v stredných rokoch a do regálu vykladá desiaty druh panenského olivového oleja.
Aha? Pálenku ešte nemám. Chvíľu pozerám na obrovský regál s liehovinami. Všimnem si, že všakovakými svetovými aj poľskými značkami s desiatkami cenoviek je na stene za pokladňami vyložený priestor približne 3x10 metrov. O chvíľu sa dostanem do veľmi nepríjemnej rozhodovacej dilemy a z Lewiatanu rýchlo utečiem.
„Tak, tak, przyjeżdżają tu po benzynę Słowacy, Węgrzy i Czesi. Ale ale większość to jest Polaków,“ (Chodia sem po benzín Slováci, Maďari aj Česi, ale najviac Poliaci), hovorí nefalšovanou malopoľštinou môj posledný respondent za pultom veľkej čerpacej stanice Husar v dedine Uście Gorlickie. Bohužiaľ, o nenásytných pohraničných dobyvateľoch zo Slovenska sa znovu nedozviem vôbec nič.
Na ceste späť, posledných desať kilometrov pred poľsko-slovenskou hranicou, je v polovici februára o šiestej večer teplota tesne nad nulou. A ukrutná hmla. Idem takmer krokom. V jednom kuse prepínam stretávacie a diaľkové svetlá a intuitívne poskakujem po brzde. Vidieť iba na pár centimetrov.
Že prejdem hranicu, viem iba podľa závejov snehu a hustého jedľového lesa na vrchole kopca, kadiaľ prechádza. Predstavujem si, že mi do cesty každú chvíľu skočí jeleň alebo diviak. Prežil som to už niekoľkrát. Tu na hranici, medzi dvoma svetmi v poľsko-slovenských Karpatoch, je možné všetko.