Požiare predstavovali hrozbu pre jestvovanie spoločenstva ľudí žijúcich vo vnútri mesta, ale aj v jeho najbližšom okolí. Ohrozovali životy a zdravie obyvateľov, poškodzovali a ničili ich majetok a narúšali ekonomicko-sociálne väzby mestskej komunity. Množstvo budov a domov postavených z dreva sa ľahko stávalo obeťou plameňov. Dôležitú úlohu v negatívnom slova zmysle zohrávala nepozornosť obyvateľov a mnohokrát slabé bezpečnostné opatrenia, výnimkou neboli ani podpaľačské útoky adresované konkrétnej osobe alebo celému mestu. Ako vypovedajú pramene a taktiež dobová literatúra, v 16. storočí vypuklo v Košiciach osem požiarov menšieho či väčšieho rozsahu.
Prvý písomne zaznamenaný požiar vypukol na Turíce v máji 1531 v biskupskom dome asi kvôli neopatrnému zaobchádzaniu s ohňom. Zhorelo pri ňom viac ako 60 domov spolu s Dolnou bránou a slovenským kostolom, pričom ušetrený zostal kostol (pravdepodobne dnešný Dóm sv. Alžbety) a škola. Bližšie okolnosti ani prípadné obete na životoch nepoznáme, podobne v prípade vyšetrovania nevieme zaznamenať ani možné uznanie viny voči páchateľom a následné sankcie.
V 16. storočí sa ale odohral asi najväčší požiar v histórii mesta, ktorý vypukol na Veľkú noc 13. apríla 1556. Krátko po požiari adresovala košická mestská rada panovníkovi Ferdinandovi I. žiadosť o podporu, vďaka ktorej možno rekonštruovať aspoň približne čas vypuknutia požiaru, lokalitu a tiež súkromné či verejné objekty a budovy, ktoré padli za obeť ohňu. Požiar vypukol o desiatej hodine večer v dome mestského notára Mateja Schayczlicha. Postihol celé mesto a v krátkom čase zničil v meste „farský kostol svätej Alžbety, spolu s vežou sv. Michala, kláštor blahoslavenej panny Márie – kláštor dominikánov, kláštor sv. Mikuláša – kláštor františkánov, mestskú radnicu, niekoľko strojov, ktoré všetky boli na kolesách, množstvo pušiek, dolnú mestskú bránu, niekoľko veží, časť stavieb na dolnom múre (hradbe), vonkajší múr vybudovaný z dreva a bielej hrnčiarskej hliny, všetky zvony na námestí, ulice Hnilnú a Mäsiarsku, zhoreli aj časti dolného predmestia, pričom z celého mesta zostalo len 128 domov.“
Za zmienku, ktorá potvrdzuje závažnosť situácie, v akej sa mesto ocitlo po požiari, môžeme uviesť záver žiadosti, kde sa píše: „kto by chcel dobrovoľne jednotlivé domy spáliť, nikdy by nemohol vynaložiť väčšie úsilie.“ Panovník Košičanom sčasti vyhovel a odpustil im dane v lehote 8 rokov, okrem toho im bola odpustená nová daň vo výške 1000 zlatých, ktorú mienili poskytnúť mužom, ktorí aktívne hasili požiar. V čase vypuknutia a likvidácie požiaru však v meste vypukli nepokoje a rabovanie, ktoré sa stalo predmetom vyšetrovania. Týkalo sa hlavne vojakov a mešťanov, pričom niekoľko vinníkov bolo potrestaných.
Mestské účtovné knihy za rok 1556 poskytujú informácie o stavebnom materiáli a iných náležitostiach, ktoré bolo mesto nútené zakúpiť z dôvodu obnovy budov a majetku. Týkalo sa to predovšetkým šindľov, latiek, klincov, časť materiálu zabezpečilo mesto Bardejov, keď darovalo 2000 šindľov. Účtovné záznamy informujú aj o zabezpečení stravy pre robotníkov, tesár, ktorý pracoval na obnove radnice, dostal bravčové mäso v hodnote 4 zlaté a 50 denárov a majstri kolári pracujúci na obnove Dómu sv. Alžbety dostali spolu 207 zlatých.
Zaťažkávaciu skúšku pre mestské financie možno vidieť práve v účtovných knihách. V sobotu po svätom Valentínovi vo februári uvedeného roku výdavky mesta tvorili sumu 77 zlatých a 68 denárov, v sobotu po svätom Jurajovi koncom apríla, teda niekoľko dní po požiari, to bolo až 190 zlatých a 46 denárov. Vo výdavkoch nie sú uvedené len náklady na stavebný materiál, ale aj bežné platy mestských zamestnancov (mestský pokladník, strážcovia hradieb, vojaci, trhový sudca, kat, mestský sluha, trubač a pod.) tak, ako boli vyplácané v dobe pred požiarom a aj po ňom. Tento požiar poznamenal mesto aj v rámci sociálnych a ekonomických vzťahov, keďže bolo zničených viacero dielní, verejných a súkromných budov a časť obyvateľov z mesta odišla. Takto po požiari odišli aj príslušníci rádu Dominikánov, ktorým vyhorel takmer celý kostol.
PhDr. Richard Papáč