Dovolenky Slovákov v tomto roku sa budú zameriavať hlavne na tie slovenské „destinácie“. Nepochybne aj okolie Košíc ponúka veľa zaujímavých miest, kde je príjemne stráviť voľný čas a ktoré zároveň dýchajú zaujímavou históriou.
My si dnes priblížime menej známu históriu pánskych sídiel v malebnej obci Budimír. V prvej časti by sme sa zamerali na obdobie do 16. storočia s tým, že si priblížime aj viaceré dôležité udalosti v regióne, ktoré súviseli s výstavbou a vlastníctvom najstaršieho kaštiela v obci.
I keď podľa názoru niektorých historikov Budimír v podobe slovenskej osady existoval už pred 11. storočím, rukolapný dôkaz v podobe písomnej zmienky o obci máme až z konca 13. storočia. Najstaršia známa zmienka o Budimíre, ktorý bol od stredoveku súčasťou Šarišskej župy, sa nachádza v listine, v ktorej sa spomína deľba majetku Abovcov – konkrétne majetku Petra z Drienova medzi jeho piatich synov.
Datovanie listiny je problematické, originál listiny je datovaný k 8. septembru 1280. Tento rok datovania je však podľa niektorých odborníkov chybný a prikláňajú sa k názoru, že listina bola vyhotovená 8. septembra 1289. Z tejto listiny sa dozvedáme, že Petrov syn Ján dostal do držby Veľký a Malý Budimír (maior Bodomer a minor Bodomer). Spočiatku tak existovali dve samostatné susediace usadlosti, ktoré splynuli do jednej niekedy v priebehu druhej polovici 15. storočia.
V tom čase však pôsobil Ján Jiskra so svojím vojskom na východnom Slovensku. I napriek relatívne pokojnému obdobiu v rokoch 1454 – 1457 je zmienka, že Jiskra raz porušil obdobie prímeria, a to keď násilne obsadil Budimír. Dôvod, prečo obsadil práve túto obec, nie je jasný, ale môžeme sa domnievať, že to bolo kvôli strategickej polohe a tiež existujúcemu panskému sídlu neznámej architektúry a stavebných konštrukcií, ktorá mohla slúžiť i ako jeho dočasné sídlo. V roku 1456 ho vyzýva sám kráľ, aby Budimír vrátil pôvodným majiteľom.
Pri množstve zachovaných listín z 15. storočia viažucich sa k majetkovým sporom, ktorých predmetom bol i Budimír, sa ani raz nespomínala tamojšia kúria. Pritom v 16. storočí bola už predmetom donácií ako i častých sporov medzi šľachticmi. To svedčí o tom, že tá pôvodná (pravdepodobne drevená) nebola natoľko dôležitá, keďže nebola ešte opevnená a neposkytovala dostatočne bezpečie. Aj keď je nepochybné, že pre budimírsku vetvu bola kúria ich sídlom v 14. storočí. Neskôr v 15. storočí po vymretí drienovskej vetvy a zdedením ich majetkov sa Budimírovci zdržiavali v iných kaštieľoch, bezpečnejších a honosnejších.
V roku 1496 bol Ján z Černeku (alias Tárczay) zo Šariškých Sokoloviec (Tótselymes) za veľké zásluhy odmenený kráľom Vladislavom II. Jagelovským majetkami v Šarišskej župe. V tomto roku bol vovedený i k majetku v Budimíre. A práve na prelome 15. a 16. storočia možno datovať postavenie kamenného kaštiela, ktorý v priebehu 16. storočia zohral významnú úlohu ako sídlo viacerých významných šľachtických rodov.
Kaštieľ bol pravdepodobne postavený na mieste staršieho šľachtického sídla, ktoré sa zatiaľ nepodarilo identifikovať, najskôr z iniciatívy nového spomenutého majiteľa Tárczayho, ktorý koncom 15. storočia zastával funkciu župana Zemplínskej župy a v roku 1505 bol povýšený do grófskeho stavu.
Po smrti Ján Tárczaya máme doklad, že jeho vdova Sára (dcéra Domonkosa Bethlena a Margit Ábramfi) v roku 1513 dáva do zálohu (prenájmu) časť svojich majetkov za 2000 florénov biskupovi z Päťkostolia (Pécs) Jurajovi Szatmárymu. Medzi spomenutými majetkami bola i časť Budimíra s tamojšou kúriou a mlynom. V tejto listine z roku 1513 sa nachádza i najstaršia známa písomná zmienka o kaštieli:
„...nachádzajúcich sa v Šarišskej stolici. Tiež dom a šľachtická kúria v spomenutej obci Budimír, ale aj mlyna na rieke, zvanej Torysa ... Na území tejto obce Budimír .. je postavený a stojí vyššie spomenutý dom a šľachtická kúria...“
Ján Tárczay mal so svojou manželkou Sárou sedem detí. Kaštieľ prešiel na dcéru Katarínu, ktorá sa vydala za Michala Podmaniczkého a s ktorým mala dcéru a dvoch synov (Katarína, Rafael a Ján III.). Po osudnej bitke pri Moháči (1526) sa vlastnícke pomery majetkov v Šarišskej župe skomplikovali.
Súboj o kráľovský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburským a ich podporovateľov sa prejavil i v Budimíre, keď sa v tamojšej kúrii vystriedali viacerí majitelia. Rafael a Ján III. Podmaniczky boli veľkými prívržencami Jána Zapoľského, čo sa im po neúspechu Zápoľského vypomstilo stratou majetkov.
Naopak, za priazeň Ferdinandovi sa k majetkom v Budimíre dostávajú Serédyovci. Gašpar I. Serédy ako jeho verný človek obsadil v roku 1528 hrady Likavu a Trenčín patriace Jánovi Zápoľskému. Gašpar sa stal kapitánom Horného Uhorska. Jeho brat Juraj Serédy, rovnako oddaný prívrženec Ferdinanda, násilím odobral od Podmaniczkych kúriu v Budimíre, niekedy na konci 20. rokov. Za túto utrpenú škodu sa kráľ Ján Zápoľský v roku 1531 rozhodol Podmanických odškodniť tým, že im daroval hrad Palota, ktorý odňal L. Mórovi.
Pod trvalým a húževnatým tlakom Ferdinanda, Zápoľský pomaly ustupoval, až mu ostalo iba Horné Uhorsko. Po viacerých neúspechoch sa mu za pomoci kolaborácie podarilo obsadiť strategické mesto Košice. Obranou mesta Košice bol poverený hornouhorský kapitán, spomínaný Gašpar Serédy. Za jeho neprítomnosti v meste sa však jeho zástupca Gregor Lónay a jeho dvaja podkapitáni Juraj Esztény a Martin Gechey spojili s vojskom Jána Zápoľského a 4. decembra 1536 vpustili ich vojská dolnou bránou do mesta.
Tak sa Jánovi Zápoľskému podarilo jednoducho a bez boja obsadiť mesto Košice. Za to si spojenci od Jána vyslúžili donácie. Martinovi Gecheymu boli za odmenu darované viaceré majetky v Šarišskej župe. V roku 1540 sa tak na krátku chvíľu ocitá i kaštieľ v Budimíre so svojím majetkom v rukách Martina Gecheyho, ale len na krátko. Ján Zápoľský totiž náhle zomrel v roku 1540 a podľa Varadínskej zmluvy z roku 1538 pripadla jeho časť krajiny Ferdinandovi I. Habsburskému. Krajina sa následne dostala do najintenzívnejšej vnútropolitickej perzekúcie.
Ferdinand dobýval hrady protivníkov, porazeným majetky vzal a nimi odmeňoval sebe verných. Tarczayovci z Lipan a Kamenice sa za kolaboráciu so Zápoľským museli v roku 1540 vzdať Makovického hradu ako i celého panstva. I Martin Gechey prišiel o majetky a spomínanú kúriu v Budimíre. Hneď na to Juraj Serédy, verný človek Ferdinanda I., získal donáciu od kráľa, ktorá sa týkala kaštieľa v Budimíre a tretiny z Makovického hradu.
„Donátio curie nobilitaris Budamer. Tertia partis Castri Makowycza.“
V roku 1542 sa Juraj Serédy stal sedmohradským biskupom a v roku 1550 sa stal hlavným županom Šarišskej župy a od komorníka získal do zálohy i panstvá Biely kameň a Pezinok. Juraj mal za ženu Katu Buchinskú, s ktorou mal jediného syna – Gašpara II., na ktorého prešiel kaštieľ po jeho smrti.
V listine z roku 1558 sa spomína „dom a šľachtická kúria v Budimíre bola postavená na spôsob opevnenia.“
To dosvedčuje, že išlo o významnejšiu stavbu, „postavenú na spôsob fortifikácie.“ Z uvedeného opisu sa je taktiež možné domnievať, že pod „opevnením“ sa myslela jej ideálna poloha v morfológii okolitého terénu a azda aj jeho fortifikačných úprav vo forme priekopy a spevnených valov.
Kúria bola ideálne situovaná v závere vyvýšenej terasovitej plošiny nad neveľkým rybníkom, ktoré tvorili jej prirodzenú ochranu. Zo severu a juhu ju ohraničovali potoky. Kúria tak slúžila i ako bezpečné miesto šľachticov v čase nepokojov a v čase, keď postupne okolité hrady ako Kysak, Obišovce, Bodon už boli neobývané a sčasti už i v ruinách. Jej význam dosvedčuje i fakt, že v listinách sa v tomto období spomína zvlášť popri významnom majetku – panstvo Makovica.
Manželkou Gašpara II. Serédyho bola Anna Mérey (dcéra Michala Méreyho – vicepalatína), s ktorou mal jediného potomka –dcéru Zuzanu. Po smrti Gašpara sa Anna druhýkrát vydala za Andreja Balassu (župan Novohradskej stolice). Dcéra Gašpara II. z prvého manželstva – Zuzana sa v roku 1582 vydala za bohatého poľského magnáta Jána Osztrogova (Janus duce de Osztrog de Tharnow).
Spoločne zdedili majetky Makovica a Budimírsky kaštieľ s ďalším príslušenstvom. Významná zmena vo vlastníckych vzťahoch nastala po roku 1601, keď hrad Makovica a celé panstvo kúpili Rákocziovci od Jána z Ostrogu za 80-tisíc florénov. O ďalšom osude kaštiela, susednej kúrie a zemepánov, ktorí ich vlastnili, sa dozviete v nasledujúcom článku.
Autor: HistoricKE