Myslí si to mladý Košičan, ktorý túto prácu robí už sedem rokov.
Vláčiky v detstve lákali nejedného chlapca. Košičana Jozefa Bugoša fascinujú doteraz. Už ako malý chlapec sa chcel stať rušňovodičom. Jedného dňa premenil svoj sen na skutočnosť, keď sa prihlásil do kurzu. Absolvoval prijímací pohovor, lekársku prehliadku, psychotesty a ďalšie skúšky. To zvládol ľavou zadnou, keďže železničiarstvo majú v rodine. Jeho starší brat je totiž výpravcom.
„Keď som bol mladší, tak brat mal svoje predpisy, ktoré sa učil doma. Samozrejme som si to listoval aj ja. Dočítal som sa tam nejaké múdrosti, čiže keď sme išli niekde na výlet, mal som tak 10-11 rokov, už som niektoré návestidlá aj poznal,“ zaspomínal si Jozef, ktorý je rušňovodičom už sedem rokov.
Niekoľkotonový kolos však nemohol hneď riadiť sám. Nasledovali niekoľkomesačné praktické skúšky. Rušeň má veľa zabezpečovacej techniky. Nesmierne dôležité je aj dodržiavanie stanovenej rýchlosti, aby sa vlak nevykoľajil, prípadne nevyvrátil.
„Boli sme pridelení k jednému rušňovodičovi, ktorý nás vyškolil. To bola taká praktická skúška. Trvalo to nejaké dva, tri mesiace, potom boli zase skúšky, podobné ako v Strečne, teória plus praktické skúšky. Až potom bol hotový rušňovodič, dovtedy sme boli len kandidáti,“ ozrejmil Jozef.
Nikdy nie je nuda
Ešte predtým, ako si naostro sadol do rušňa, absolvoval takzvané poznanie trate. Železničiari musia okrem toho každé tri roky zvládnuť periodické preskúšanie. Trasu, po ktorej majú cestujúcich či náklad prepraviť, musia poznať na sto percent.
„Keď som bol v brzdnom zácviku, tak som riadil ja a rušňovodič na mňa dával pozor. A keď som urobil skúšky, išiel som na poznanie trate, kde som sedel pri rušňovodičovi a len som sledoval trať. Snažil som sa ju čo najlepšie si zapamätať,“ prezradil mladý rušňovodič.
Ako ďalej uviedol, mašinu si pred jazdou musí stále poriadne poobzerať. Či je všetko v poriadku, či na ňom niečo nechýba, nie je niečo utrhnuté alebo zlomené. Potom sa robí takzvaná brzdová skúška, všetko sa skontroluje, a až tak môže ísť rušeň do stanice.
Práca rušňovodiča však nie je monotónna. Podľa Bugoša to nikdy nie je nuda, pretože na trati sa vždy niečo deje. Človek musí byť podľa jeho slov stále na milión percent sústredený. Pretože stačí len maličké zaváhanie a môže z toho vzniknúť obrovské nešťastie.
Brzdiť nezačne okamžite
Je známe, že brzdná dráha je pri vlakoch niekoľkonásobne dlhšia, ako pri aute. Záleží pri tom aj na jeho dĺžke. Napríklad taký rýchlik s trinástimi vagónmi a rušňom, ktorý ide rýchlosťou sto kilometrov za hodinu, sa môže zastaviť až po kilometri.
„Keď dám rýchlobrzdu, tak nezačne hneď vlak brzdiť. Lebo kým sa poprestavujú brzdy na vagónoch, tak to trvá. Brzdiť sa nemôže vlak od začiatku, ale od konca, lebo by to nahádzalo vagóny na rušeň. Čiže kým sa to všetko poprestavuje, tak prejdem možno aj nejakých 50 metrov. A to bez toho, aby som vôbec spomalil,“ vysvetlil rušňovodič, ktorý najčastejšie jazdí na trase Košice – Čierna nad Tisou alebo Lipany – Plaveč.
Ako ďalej prezradil, riadenie rušňa závisí aj od počasia. Keď je sucho, ide „mašinka“ pekne. Keď prší, prešmykujú jej kolesá, čiže rušňovodič musí byť vždy v strehu. Na novších vlakoch sú zas kotúčové brzdy, na ktoré keď sa nachytá sneh, brzdí pomalšie. To isté platí aj pre kratší vlak. Naopak, dlhší vlak, brzdí lepšie.
Autor: RÁDIO KOŠICE