Košičanka Mirka Kurjanová sa naučila plnohodnotne žiť s nádorom na mozgu. A napísala o tom knihu

Ak si myslíš, že to dokážeš – máš pravdu. Ak si myslíš, že to nedokážeš, tiež máš pravdu. (Henry Ford). Naša myseľ nemá žiadne hranice, okrem tých, ktoré jej sami dáme. (Napoleon Hill)

Máte už knihu vytlačenú?

Áno, dala som vytlačiť sto kusov. Myslela som si, že ju ľudia nebudú až tak chcieť, no vyzerá to tak, že bude málo.

Prečo ste sa rozhodli ju napísať?

Aby som ľuďom dala nádej, motiváciu a silu. Nádej mi pomohla prežiť. Myslím si, že je lepšie žiť v nádeji a mať víziu zdravia, ako sa cítiť bezmocný. Chcem pomôcť aj iným ľuďom, ak sa náhodou nachádzajú v situácii, v akej som bola pred niekoľkými rokmi ja. 

Čo sa vtedy udialo?

Pred jedenástimi rokmi sa u mňa objavili prvé symptómy choroby. Žili sme vtedy s manželom a synom v Anglicku. Prestala som cítiť ľavú ruku a ľavú časť pier, tým to začalo. Skončila som v nemocnici, tam som dostala prvý epileptický záchvat. Potom to už so mnou išlo dolu vodou. Časom sa pridružovali ďalšie a ďalšie symptómy. Lekári zistili, že mám nádor na mozgu. O mesiac som išla na biopsiu, zistilo sa, že ide o astrocytóm stupňa 2 až 3. Je to typ gliómu, zhubného mozgového nádoru, jeho veľkosť bola 3,6 centimetra. 

Mala som vtedy čerstvých 27 rokov a dvojročného synčeka Adama, ktorý bol pre mňa všetkým. Lekári tvrdili, že tumor je nevyoperovateľný, operácia by mohla spôsobiť ochrnutie. Odporučili mi konvenčnú liečbu. Rádioterapiou a chemoterapiou. Slušne som ju odmietla. Aj napriek tomu, že väčšina ľudí okolo mňa, rodina a priatelia, sa ma snažili presvedčiť, že bude najlepšie ísť na chemo a rádioterapiu, niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že nie, že je tam aj iná možnosť. Počúvala som svoju intuíciu. 

V ľavej ruke som držala misku s cereáliami a zrazu boli rozsypané na gauči bez toho, aby som vedela, že mi spadli. Nebola som ani schopná ihneď zareagovať. To bol ten šokujúci moment, kedy som si uvedomila, že so mnou naozaj niečo nie je v poriadku. Ani neviem prečo, ale hanbila som sa pred manželom a mojimi rodičmi, ktorí tam práve boli na návšteve. Nechápala som, čo sa to vlastne so mnou deje.    

Aká bola prognóza vášho ochorenia?

Podľa lekárov dva až päť rokov. Ak podstúpim konvenčnú liečbu. Bola som presvedčená, že to nestojí za tú bolesť a všetko to, cez čo som videla, že prechádzali ostatní pacienti. Povedala som si jednoducho, že skúsim niečo iné. 

Čo bola vaša alternatíva. Kedy prišiel moment, že ste sa pre ňu rozhodli?

Zo začiatku som si vôbec nebola istá, čo mám skúsiť. Keďže som veriaca, modlila som sa, aby som dostala nejaké znamenie, niečo, čo by mi pomohlo rozhodnúť sa medzi konvenčnou a inou liečbou. V jeden deň prišiel manžel z práce na letisku a prinieslo mi papier. Bolo na ňom napísané, čo všetko by som mohla ako alternatívnu liečbu vyskúšať. Dala mu ho pani, ktorá zmeškala let a on jej pomohol nájsť ďalší. Keď jej rozprával o mne, povedala mu, že mi môže pomôcť. Napísala, čo by som mohla skúsiť a aké knihy si mám prečítať. 

V čom spočívala tá liečba?

Odporučila mi reflexológiu, terapiu zameriavajúcu sa na stláčanie bodov na chodidlách, čím sa telo dostáva do rovnováhy. Je to tradičná, stará čínska metóda, používaná tisíce rokov. Takže som to začala najprv študovať, potom praktizovať na sebe a začalo to fungovať. Nemala som už také časté bolesti hlavy, prestali sa mi tak často objavovať aj epileptické záchvaty. Začala som veriť, že na tom niečo bude. 

Takže chemoterapiu a rádioterapiu ste nikdy nepodstúpili? Užívali ste nejaké lieky?

Nie, nikdy. Zo začiatku som brala lieky proti epilepsii, ktoré aj tak veľmi nezaberali. Postupne som ich však vysadila. 

Ako ste pokračovali v liečbe?

Myslím si, že ďalším zlomovým momentom bolo, keď som o sebe prestala uvažovať ako o obeti. Všetci mi hovorili, aká je to zložitá a ťažká diagnóza. Že sa to časom bude iba zhoršovať a nádor bude zväčšovať. Povedala som si, že ak zmením myslenie, že sa môže zmeniť aj niečo iné. Napríklad, že ma choroba nebude obmedzovať.

Začali ste o chorobe premýšľať inak?

Začala som veriť, že mám ísť touto cestou. Dúfala som, verila, že to zvládnem aj bez konvenčnej liečby. Dnes viem, že choroba je niečo, čo nám môže dať druhú šancu. Môžeme ju brať ako výzvu, príležitosť urobiť v živote zásadné zmeny.

Veľa ľudí sa obracia na lekárov len s tým, aby im dali nejaké lieky a niečo s nimi urobili, aby mohli ísť znovu ďalej. Iba málo z nich sa snaží nad tým všetkým pozastaviť a opýtať sa: Čo som doteraz robil nesprávne a mohlo to k mojej chorobe pomôcť? Ja som túto zodpovednosť za seba prevzala. Uvedomila si, že možno existovalo niečo, čo som si svoju chorobu, aj keď nechtiac, v hlave vytvorila. 

Rakovina sa v našej spoločnosti ešte aj v súčasnosti spája s predstavou nevyliečiteľnosti, trápenia a neodvratnej smrti. Dokázať prijať realitu onkologického ochorenia je postupný proces, ktorý si vyžaduje silu, odvahu, čas a uvedomenie si viacerých vecí. Prečo som dostala rakovinu? Prečo ja, keď som mladá, nefajčím, nestravujem sa úplne najhoršie? To boli otázky, ktoré som sa pýtala nielen seba, ale aj lekárov. Ani jeden z nich mi nevedel spoľahlivo odpovedať.      

Po roku a pol štúdia ste sa dokonca stali certifikovanou reflexnou terapeutkou.

Bola som stále viac a viac hladná po informáciách. Snažila som sa zistiť, čo viac mi ešte môže pomôcť. Každých 3 až 6 mesiacov som chodila na vyšetrenia, ktoré ukazovali, že tumor rastie. Aj keď symptómy už neboli také zlé ako na začiatku, nádor sa zväčšoval. Začala som sa zaujímať o výživu a stravovanie. Snažila som sa eliminovať všetko to, čo by mohlo k chorobe prispievať. Zo stravy som vylúčila spracovaný cukor, postupne aj mäso a všetky klasické kravské mliečne výrobky, okrem kyslých. Popri tom som ešte stále, pokiaľ som mohla, pracovala na letisku. 

Malo to efekt?

Veľký. Cítila som obrovský rozdiel. Zrazu som mala veľa energie a symptómy ďalej ustupovali. No a potom, keď sa môj zdravotný stav výrazne zlepšil, som sa rozhodla, že chcem mať druhé dieťa. Otehotnela som aj napriek nesúhlasu lekárov a, chvalabohu, sa mi narodila zdravá dcérka. 

Ako prebiehalo tehotenstvo?

V dvadsiatom týždni som mala problémy, pretože som sa vôbec nešetrila. Znova som chodila skoro ráno do práce, trpela som nedostatkom spánku. Raz v noci som dostala silný epileptický záchvat. Nepamätala som si nič z toho, ani nasledujúce dva týždne potom, ako ma hospitalizovali. Silné epileptické záchvaty, ktoré sa v nemocnici opakovali, mi poškodili mozog natoľko, že som nebola schopná vykonávať ani najzákladnejšie úkony ako udržať moč, sama sa najesť, umyť, prezliecť, rozprávať. 

Pamätám si kňaza, ktorý ma prišiel vyspovedať, možno mi prišiel dať aj posledné pomazanie, keďže som už niekoľko dní nebola schopná normálne vnímať svet okolo seba a komunikovať. Bola som proste mimo, odkázaná na kompletnú starostlivosť zdravotných sestier a lekárov. Nevedela som, čo sa so mnou deje. Modlil sa nado mnou. Aj keď som nebola schopná mu odpovedať, vnímala som ho. Na druhý deň po jeho návšteve som prišla znova k sebe. Po necelých dvoch týždňoch som opäť začala normálne komunikovať s okolím. Akoby sa nič nestalo. 

Najsilnejšia a aj najzvláštnejšia skúsenosť počas dvojtýždňovej hospitalizácie bola, keď sa moja duša zrazu ocitla v akejsi zvláštnej sfére. Zhora som sa pozerala na môjho manžela a syna a bola som neskutočne šťastná, že ich vidím. Nebola som fyzicky s nimi, ale vtedy som pochopila pre mňa veľmi významnú vec. Nemôžeme si privlastňovať nič a nikoho. Všetko na tomto svete je nám dané len na určitý čas.  

Zmenil sa po pôrode nejako váš zdravotný stav?

Vyšetrenie po narodení ukázalo, že tumor sa znova zväčšil. Znova som zmenila stravu, vysadila to, čo mi škodilo. Bola som doma s dcérkou a snažila som sa spomaliť. V roku 2014, necelý rok po pôrode, som bola na ďalšom vyšetrení. Ukázalo sa, že tumor už nerastie, a to mi dalo veľkú motiváciu.

Nakoplo ma to skúsiť ešte niečo iné, čo by mohlo prispieť k tomu, aby sa mi ešte viac polepšilo. Odvtedy nádor prestal rásť a je to tak doteraz. Niektorí lekári sa čudovali. Hovorili, že nie je možné, aby sa tumor taký dlhý čas vôbec nemenil. Ale stretla som aj takých, ktorí mi dávali za pravdu.

Po štrnástich rokoch v Anglicku ste sa rozhodli vrátiť na Slovensko. Prečo?

Nebol to môj nápad, rozhodol sa tak môj manžel. Možno aj preto, že sme na všetko boli sami, zvyšok rodiny bol na Slovensku. A tak som sa dobrovoľne nasilu v roku 2018 vrátila do Košíc.

Aký bol návrat?

Bol to pre mňa veľký vnútorný konflikt. Trvalo mi asi dva roky, kým som si nejako zvykla. Obaja sme však z Anglicka odchádzali už s tým, že sme na Slovensku mali prácu. Nejaký čas som pracovala v supermarkete. Znova prišiel stres, nedostatok spánku a zhoršenie životosprávy.

Vytvoril sa mi z toho opuch na mozgu a dostala som ďalší epileptický záchvat. Znova som na dva týždne skončila v nemocnici a opäť si z toho veľa nepamätám. Rast nádoru sa, našťastie, ani po tejto hospitalizácii nepotvrdil. Bola som potom dlhšie na PN-ke a rozhodla som sa, že sa už do práce v supermarkete nevrátim.

Neskôr som si našla prácu poštovej doručovateľky, no ani táto práca ma vôbec nenapĺňala. V tom čase som už začínala písať knihu. Aj keď som v živote, aj v práci všetko bez problémov zvládala. Nebrala som žiadne lieky a nemala žiadne symptómy. Stále som sa cítila osamotená, želala som si, aby sa niečo zmenilo. Po dvoch rokoch, bolo to minulý rok v apríli, som znova dostala epilaptický záchvat a opäť ma hospitalizovali.

Čo si o tom všetkom po jedenástich rokoch myslíte?

K reflexoterapii a výživovej terapii som ešte pridala jógu a meditáciu. S odstupom času som zistila, že som mala od detstva zle naprogramované myšlienky. Ako dieťa som mala viac negatívnych skúseností a veľmi som sa podceňovala. To mi nejako ostalo v podvedomí. Dnes viem, že aj keď som mala naviac, nikdy som sa nepokúšala niečo viac dokázať.

A čo bolo po toľkých rokoch tiež veľmi dôležité – prijať samu seba takú, aká som. Pochopila som, že sa musím akceptovať s tým, čo mám, taká, aká som. To mi dalo väčšiu slobodu a stres potom opadol. Rozhodla som sa, že to v sebe nebudem dusiť a hlavne, že dokončím knihu, ktorá, ako som dúfala, pomôže aj ostatným.

Ako sa cítite dnes? 

V úvode knihy popisujem šestnásť symptómov, ktoré sa u mňa všetky vytratili. Ľudia, s ktorými sa stretávam, mi často neveria, že mám takú vážnu diagnózu a pritom sa s nimi normálne rozprávam, nie je na mne nič poznať. Choroba už nekontroluje môj život, ale nemôžem ísť sama proti sebe. Na určité veci si musím dávať pozor. Naposledy som bola na vyšetrení koncom leta, nebola tam žiadna zmena, nádor mal stále rovnakú veľkosť. Na ďalšie vyšetrenie ma lekár objednal o rok. 

Lekári na mňa boli často naštvaní, vyčítali mi, že som jediná, kto s takouto diagnózou nepodstúpil konvenčnú liečbu. Hovorila som im, že aj jediná bez najekých následkov. Po poslednej hospitalizácii som si jednoducho povedala, že naspäť už nepôjdem a že budem robiť to, čo ma baví. Venovať sa rodine a výživovému poradenstvu. Myslím si, že postupom času by som ho mohla robiť naplno. A idem si za svojim.