Počuli ste už o jokgu? Ak je vaša odpoveď nie, tak sa vám nečudujeme. O špeciálnej kórejskej verzii u nás známejšieho nohejbalu toho veľa nevedela ani slovenská reprezentácia, ktorá absolvovala historicky prvé majstrovstvá sveta v kolíske tohto športu.
Výprava v zložení Patrik Perun (tréner), Igor a Marek Hulínovci, Tomáš Dulava, Jakub Siladi, Martin Kozár a Gabriela Viňanská (vedúca výpravy) nasadala do lietadla iba so základnými znalosťami pravidiel, pričom pred samotným šampionátom absolvovala jediný jokgu tréning. Domov sa napriek tomu vrátila s jedinou prehrou a bronzovými medailami.
„Bronz je pre nás veľký úspech. Pred šampionátom sme verili v piate až ôsme miesto. Chlapci však vyťažili maximum zo svojich nohejbalových skúseností a medailu berieme všetkými desiatimi,“ skonštatoval po návrate z ďalekej Ázie tréner Patrik Perun. Ako jedným dychom pridal, znalosti Slovákov o jokgu boli pred štartom samotného šampionátu veľmi obmedzené. „Pravdupovediac sme nevedeli, do čoho ideme. Vedeli sme, že v štátoch ako Thajsko, Laos či Nepál sa nohejbal v istej forme hrá, ale netušili sme, na akej úrovni. Pripravovali sme sa na kórejské pravidlá, ktoré sú špecifické. Nemali sme čas na špeciálnu prípravu a ťažili sme z toho, čo trénujeme celý život. Nemohli sme blokovať či hrať hruďou a prvýkrát sme hrali vo štvorici. Boli to veľké novinky, ale zvládli sme to. “
Jokgu sa v porovnaní s nohejbalom hrá na menšom ihrisku, s menšou loptou, na oboch stranách sú až štyria hráči a nesmie sa blokovať na sieti. V hre sa využíva telo od kolena nadol a od brady nahor. Tieto pravidlá mali pochopiteľne najlepšie vžité domáci Kórejčania, ktorí získali zlato. Slováci utrpeli jedinú prehru v semifinále s tradičnými rivalmi z Českej republiky.
„Čechov som považoval za favoritov, pretože som vedel o ich nominácii a vybrali hráčov, ktorým takýto štýl nohejbalu sedí. Ich výkony ma teda neprekvapili. Obzvlášť, keď to trénovali pol roka a my sme našu účasť potvrdili tesne pred šampionátom. Zdolali nás zaslúžene,“ priznal mnohonásobný majster sveta a Európy v nohejbale. Ani silní Česi však napokon nestačili na domácich hráčov. „Bolo vidieť, že tieto pravidlá majú Kórejci vžité. Hrali to akrobaticky, používali nožničky a ani výborní Česi na nich nenašli recept. Je to jednoducho ich šport a boli suverénne najlepší.“
Medailový úspech zaskočil aj samotných hráčov. „Nikto z nás nečakal bronz. O jokgu sme toho veľa nevedeli, ale snažili sme sa bojovať a vyhrať čo sa dá. Pred odchodom do Kórei sme mali iba jeden tréning a nepoznali sme súperov. Medaila je teda veľkým úspechom. Bola to zaujímavá konfrontácia s úplne iným štýlom nohejbalu,“ vyslovil sa Marek Hulín, ktorého doplnil jeho brat Igor. „Je to veľký úspech. Pre nás nečakaný. O jokgu sme toho veľa nevedeli a napokon sme prehrali jediný zápas. Sme teda veľmi spokojní a určite sme si to užilli. V Kórei ide o veľmi populárny šport. V hale bolo veľa divákov a zápasy prenášali prostredníctvom televízie a internetu.“
Zisk bronzu bol spojený aj s finančnou prémiou, ktorá na prvý pohľad vyráža dych. Na pódiu si totiž prebrali šek na 2 milióny wonov.
„V prepočte je to bohužiaľ iba nejakých 1400 eur a milionári teda nie sme,“ rozosmial sa kapitán reprezentácie, podľa ktorého sa peniaze rozkotúľajú rýchlo. „Niečo z prémie určite poputuje na konto našej asociácie a zvyšok rozdelí tréner.“
Viac ako peniaze si však Slováci cenia zážitky z exotickej krajiny.
„Sprvoti sme sa tam cítili ako obri. Kórejčania boli menší, ale na našom hoteli bol ubytovaný aj basketbalový tím. Vtedy som zistil, že tam nie som najvyšší,“ pousmial sa Igor Hulín, ktorý nedá dopustiť na kórejskú kuchyňu. „Ochutnali sme ich tradičné jedlá, pričom preferujú ryby. Do všetkého dávajú štipľavé veci, ale strava bola pestrá. Všetko bolo naozaj výborné a nemôžem povedať jedno negatívum.“
„Jedlo bolo skvelé,“ nadviazal Marek Hulín. „Hlavne suši tam bolo skvelé a na toto budem spomínať veľmi rád. Pekné však boli aj ich tradičné kórejské domy a bolo príjemné spoznať inú kultúru. Naučili nás aj pár kórejských slov.“
Aj podľa trénera Patrika Peruna išlo o veľký cestovateľský zážitok. „Bývali sme vo vnútrozemí a všetko tam bolo také vymreté. Keď sme sa išli prejsť cyklocestou do miestneho parku, tak sme tam takmer nikoho nestretli. Všetci boli pozatváraní doma a vonku nevyliezali. Neboli tam ani smetné koše a všetko to bolo pre nás zaujímavé. Rušnejšie to bolo počas návštevy Soulu,“ uviedol kormidelník naše výpravy, ktorý si rovnako ako jeho zverenci pochvaľoval kórejskú stravu. „Bola fantastická. Pomerne štipľavá, ale naozaj výborná. Po návrate domov si od manželky zaželám ryžu, škeble a krevety.“
Dejisko samotného šampionátu v jokgu bolo pomerne blízko k hraniciam so Severnou Kóreou. V tejto súvislosti nedávno zarezonoval útek amerického vojaka.
„Od nás nikto neunikol a neviem kto z nás by mal takýto zámer,“ rozosmial sa P. Perun. „Severná Kórea bola blízko, ale nič negatívne tam nebolo cítiť. Práve naopak, Kórejci boli neskutočne milí. Ich heslom bolo jokgu do celého sveta a organizátor nám venoval štyri sady dresov, lopty i všetky veci potrebné k tejto hre.“
V tejto súvislosti sa nedá neopýtať na perspektívu tejto verzie nohejbalu v Európe.
„Sám som sa nad tým zamýšľal. V tejto chvíli to vyzerá tak, že takéto majstrovstvá by vedeli v Európe usporiadať iba Česi. Pre nás je to spestrenie a asi to bude tak, že každé dva roky budeme mať naše majstrovstvá sveta a medzitým sa budú konať v Kórei šampionáty v jokgu,“ naznačil predstavy do budúcnosti reprezentačný tréner. Jokgu rozhodne nezatracuje a s hráčmi ho určite potrénuje aj v rámci sústredení národného tímu. „Bude to také dobré spestrenie. Je to však niečo iné a musíme si o tom pohovoriť aj s vedením zväzu. Osobne si však myslím, že by sme sa mali šampionátov jokgu zúčastňovať aj v budúcnosti. Pre nás je to totiž aj cesta k popularizácii nášho nohejbalu. V Kórei sme totiž napríklad odohrali proti Čechom exhibičný zápas podľa našich pravidiel,“ uzavrel Patrik Perun.