Aká je jej história?
Národné zhromaždenie 30. marca 1920 schválilo definitívnu podobu štátnej vlajky bývalého Československa a dnešnej Českej republiky. Stalo sa tak teda rok a šesť mesiacov po vzniku republiky. Marián Gladiš z Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (FF UPJŠ) v Košiciach informoval, že dovtedy sa používala historická česká zemská bielo-červená vlajka.
Ako uviedol Henrich Hrehor z Katedry histórie FF UPJŠ v Košiciach, nielen politici, odborníci, ale aj široká verejnosť si uvedomovali, že nový štát potrebuje svoju štátnu symboliku – štátny znak, štátnu vlajku, štátnu pečať a hymnu:
„V máji 1919 vydala vláda nariadenie, ktorým sa určil štátny znak pozostávajúci z červeného štítu so strieborným dvojchvostým levom – tento znak teda prevzal symboliku Českého kráľovstva. S tým súvisela aj historická česká vlajka v bielo-červenej kombinácii. Nebolo to akceptovateľné pre Moravu, Sliezsko, ale najmä pre Slovensko. Veď spoločný štát spájal dve štátotvorné etniká – Čechov a Slovákov. Rovnako bolo potrebné zohľadniť aj zmenu formy štátu – Československo sa nestalo monarchiou, formovalo sa ako republika. Nebolo teda prípustné prevziať bez zmeny dovtedy používané symboly. Na druhej strane tu bol však záujem na zachovaní istej kontinuity.“
Symboly by mali byť akceptované odbornou aj širokou verejnosťou, pričom by podľa Hrehora mali mať aj stmeľujúci účinok:
„Odborníkov zamestnávali najmä otázky okolo symbolu Slovenska a jeho stvárnenia v štátnom znaku. Bolo teda potrebné vyriešiť nielen vlajku, ale aj podobu štátneho znaku. V heraldickej praxi je bežné, že vlajka korešponduje s farbami použitými v erbe. Všetky heraldické symboly by mali byť v súlade – ak nastane výrazná zmena farieb v erbe, môže dôjsť k narušeniu želaného súladu. Pre úplnosť je treba dodať, že heraldické kovy striebro a zlato sa zobrazujú bielou a žltou farbou. Súčasne je dobré, ak podoba uvedených štátnych symbolov je súčasťou jedného zákona. Uvedené faktory prispeli k tomu, že oficiálna symbolika potrebovala istý čas na finálne dotvorenie.“
30. marca 1920 bol prijatý zákon o štátnej vlajke, štátnych znakoch a štátnej pečati. Na štátnom znaku k symbolu leva pribudol aj štítok so symbolikou dvojitého strieborného kríža na modrom trojvrší, teda symbol Slovenska.
„Pri tvorbe československej vlajky, obdobne ako pri erbe, bolo potrebné nadviazať na národnú históriu a novú spoločensko-politickú situáciu. Veľký dôraz sa kládol na jedinečnosť zobrazenia. Išlo o to, akú farbu prideliť pre Slovensko a ako ju graficky znázorniť na novej vlajke,“ vysvetlil Hrehor s tým, že otázka farebnej kombinácie vlajky bola vyriešená pravdepodobne skôr ako jej grafická podoba:
„V otázke farby veľa naznačila trikolóra Slovenskej národnej rady z roku 1848 tvorená bielou, modrou a červenou farbou. V porovnaní s historickou českou bikolórou teda pribudla modrá farba. Kombinácia týchto troch farieb ale nebola výnimočná, zvykla sa označovať ako slovanská trikolóra – a keďže iná kombinácia farieb veľmi neprichádzala do úvahy, bolo jasné, že výnimočnosť vlajke musí dodať ich usporiadanie.“
Riešením podľa historika bolo pridanie tretieho, modrého pruhu k historickej českej vlajke, pričom farby mali byť usporiadané v pruhoch (poliach), prostredné (modré) pole malo byť o dve tretiny užšie ako horné (biele) a spodné (červené) pole.
„Po vzniku republiky už ani tak nešlo o farebnú kombináciu, tá bola viac-menej jasná. Hľadala sa taká podoba vlajky, aby bola čo najviac jedinečná. Štylizácia v podobe pruhov sa ukázala nie veľmi vhodná. Pri bielo-červenej kombinácii mohlo ľahko dôjsť k zámene s rakúskou, resp. poľskou vlajkou. Pri kombinácii farieb biela-modrá-červená usporiadaných v horizontálnych alebo zvislých pruhoch taktiež hrozilo, že vlajka sa ľahko zamení s vlajkou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov či Francúzska,“ doplnil Hrehor.
Vláda v októbri 1919 spracovala návrh zákona o štátnej vlajke, do ktorého sa však pruhy nedostali. Použila sa iná heraldická figúra, a to klin. Vlajka Československej republiky na základe návrhu zákona pozostáva zo spodného červeného poľa a vrchného bieleho poľa a pri žrďovej strane je medzi nich vsunutý modrý klin. Výška (dĺžka) klina sa rovná tretine dĺžky vlajky, šírka (základňa) klina je rovnaká ako šírka vlajky, čo potvrdil aj Hrehor:
„Takto navrhnuté rozmery klina sa ukázali ako nie príliš vhodné. Výsledná podoba vlajky – prijatá 30. marca 1920 zákonom č. 252/1920 Zb. o štátnej vlajke – bola nakoniec iná ako návrh z roku 1919. Modrý klin siahal až do polovice dĺžky vlajky. Spojitosť modrého klinu so Slovenskom potvrdilo aj stanovisko ústavného výboru. V jeho stanovisku bolo explicitne uvedené, že modrý klin na vlajke ideovo symbolizuje trojvršie zo štátneho znaku. Niet teda pochýb, že modrý klin skutočne symbolizuje Slovensko.“
Česká republika si po rozpade federácie nechala česko-slovenskú vlajku, a to aj napriek dohode, že žiadna z nástupníckych krajín nebude používať štátne symboly bývalého Československa. Česko v rokoch 1990 – 1992 na národnej úrovni používalo historickú bielo-červenú českú vlajku.
„Je nesporné, že vlajka súčasnej Českej republiky je totožná s vlajkou, ktorá vznikla 30. marca 1920 pre vtedajšie Československo. A podobne ako štátny znak reprezentovala útvar, ktorý vznikol v určitom čase a priestore,“ dodal Hrehor.
Po rozpade Československa sa jeho štátne symboly nemali používať ani v jednom z nástupníckych štátov. Ako skonštatoval Hrehor, českí politici to však nerešpektovali a nechali si štátnu vlajku:
„Tak trochu sebecky si so štátnou vlajkou prisvojili aj rozhodujúci podiel na všetkom dobrom, čo Československá republika mala. Poukazovali pritom, že to bol štát, ktorý stál na Masarykovej demokracii a zdôrazňovali, že aj počas druhej svetovej vojny sa k nej hlásili najmä českí exiloví vojaci. Českí politici boli presvedčení, že české etnikum má k tejto vlajke bližšie ako slovenské, a preto majú právo si československú vlajku ponechať. Po roku 1993 v Českej republike ustúpila do úzadia aj interpretácia modrého klinu ako výhradného reprezentanta Slovenska, resp. Slovákov. Modrý klin v novej interpretácii už zastupoval vlastne aj Moravu, Sliezsko a Podkarpatskú Rus, pretože aj oni mali vo svojich erboch modrú farbu.“
Autor: KOŠICE ONLINE