Predseda KBS a košický arcibiskup Bernard Bober: Treba žiť ľudskosť

Ak sa môžeme vrátiť o niekoľko rokov späť a nahliadnuť do vašej rodiny, ako si spomínate na Vianoce v detstve?

Vždy si opakujem prvé Vianoce, na ktoré sa pamätám. V rodine boli pekné Vianoce. Boli sme traja chlapci. Mali sme aj sestru, ale pol roka po narodení zomrela, takže traja chlapci sme skúšali jeden na druhom trpezlivosť a silu. Keď sa približovali Vianoce, samozrejme, že sme boli takí zbožnejší, pretože aj keď Ježiško bol chudobnejší, ale každý chcel byť dobrý. Nechcem povedať, že každý sekal dobrotu, ale snažil sa. Rodičia nám to vždy pripomínali, že Ježiško istotne nikomu z nás nič neprinesie, pokiaľ nebudeme dobre vychádzať. Boli to jednoduché impulzy, ja som ich tak vnímal a myslím, že aj bratia to tak vnímali, že je čas, keď sa máme stíšiť, keď máme byť lepší, pretože Boh je naozaj všade prítomný a keď prišiel medzi nás ako človek, tak tá jednoduchá detská viera hovorila o tom, že aj my máme byť dobré deti. Každý z rodičov sa usiluje mať dobré deti, vychovať ich dobre a aj keď už budú dospelé, tak chcú, aby deti zostali dobrými a aby tá dobrota ich potom sprevádzala. Myslím, že najkrajšia reklama pre rodičov je vždy dobrý syn, dobrá dcéra. Keďže Boží syn bol jednorodený a ten bol najlepší, tak to je pre nás vzor.

Vianoce tvorí celá rodina, potom tá kulisa – stromček, výzdoba. My sme v mojom detstve nosievali slamu do izby, tam, kde bol stromček a štedrá večera. Na Štedrý večer otec priniesol slamu a potom sme ju poroznášali po celej izbe a takto sme si pripomenuli maštaľku a príchod Ježiša Krista. Atmosféra Vianoc bola celkom iná, každý sedel za stolom, ruky mal mať na stole, pomodlili sme sa, otec povinšoval každému z nás a pripravil atmosféru štedrej večere. Ako chlapci sme zachovali pokojný čas, ale len vtedy, lebo už sme pozerali pod stromček, čo tam je. Chodievali sme spievať pod okná.

Moje Vianoce v detstve si každý rok pripomínam. Kedykoľvek som so svojimi bratmi, tak to isté hovoríme, keď sa navštevujeme počas Vianoc. Ďakujem Bohu za takýto štedrý život, za rodičov, za svojich bratov a za tých, ktorí boli v mojom detstve živou kulisou, to sú spolužiaci, nielen z ročníka, ale z dedín a na to sa naozaj nedá zabudnúť. To je tak akosi vtlačené do životnej kazety, ktorá nevymizne, pokiaľ človeku bude fungovať rozum, tak sa toto nevytratí. Toto sú krásne chvíle, na ktoré vždy akosi nielen spomínam, ale aj čerpám síl.

Vianoce sú pre väčšinu z nás časom pokoja a oddychu a pre zasvätených náročným pracovným obdobím. Ako prežívate Vianoce vo vašej službe, najprv kňaza, teraz arcibiskupa?

Sobota a nedeľa sú pre nás kňazov vždy také, že sústreďujeme pozornosť na ľudí, ktorí potrebujú nejaké služby. Tak to bolo aj počas kňazského času po vysviacke. Sobota bola rezervovaná na prípravu na nedeľu, na sobáš, krsty, rôzne náuky. Na Vianoce ku mne chodieval brat s rodinou, takže o tie obyčajné ľudské veci som mal postarané. Keď som bol prvý rok na fare, mal som pri sebe rodičov, takže aj rodičia mi robili zázemie. Potom sa to nejako vytrácalo, rodičia postupne odišli z tohto sveta, ale brat chodieval permanentne na veľké sviatky, zvlášť na Vianoce. O všetko sa mi postarala širšia rodina.

Pre nás kňazov je nedeľa a sviatky chvíľou na dobrý príhovor, museli sme sa pripravovať. Niekto oddychoval, niekto chodil po izbe, po dvore alebo po snehu. Ja som sa musel vždy utiahnuť a pripraviť si príhovor a vždy som na to myslel. Naša kňazská práca počas vianočných sviatkov bola taká, že sme chceli pripraviť ľuďom duchovne pekné sviatky. Predtým spoveď, potom výzdoba našich kostolov, príprava spevov, lebo predsa sú to mimoriadne sviatky, takže kantor nacvičoval so zborom, ktorý bol na tieto príležitosti, takže aj tam som zašiel. Potom tie slávenia v kostoloch, to boli tri sväté omše každú nedeľu alebo počas vianočných sviatkov, takže dalo to zabrať. Boli sme na rozdávanie a boli sme veľmi radi, keď sa nám vydarili Vianoce, príhovor alebo spev dobre vyznel. To boli naozaj také mimoriadne odmeny pre nás. Každé stretnutie bolo s úsmevom, podaním ruky a vinšovaním, takže to boli veľmi pekné chvíle.

Dvanásť rokov som bol v Kecerovciach, rok som bol v Humennom a od roku 1991 som už v Košiciach. Tie isté sviatky sme slávili takýmto kňazským spôsobom. Som veľmi rád, že som prežil tieto kňazské roky v napojení na farnosť, na ľudí, na rodinu, a to človeka akosi robilo vo vnútri i navonok šťastným. K šťastiu človek veľa nepotrebuje, to rokmi naozaj cítime, ale predovšetkým dobré vzťahy a lásku. Ak je to v rodinách a je to aj medzi nami kňazmi a veriacimi, tak myslím, že z toho človek žije, rastie a cíti, že je šťastný.

Máme za sebou náročný rok, k pandémii sa pridala aj vojna na Ukrajine. Ako hodnotíte tento rok, ktorý sa chýli ku koncu?

Netreba o tom nikoho presviedčať, že bol náročný. Pandémia spôsobila isté napätie v spoločnosti aj medzi veriacimi. Niektorí chcú veľmi prísne dodržiavať opatrenia a niektorí ich chceli mať voľnejšie. Rôzne názory, nekultúrny dialóg – ja som sa ničím nedal urážať, to je pochopiteľné, ale tie odkazy, niekedy filozofovanie a presviedčanie, že čo sme to za katolíci, čo sme to za biskupi, keď všetko dovoľujeme. Mnohí ľudia strácali súdnosť, pretože bolo potrebné chrániť svoje životy, zdravie iných ľudí a tu bolo potrebné prijať určité princípy. Či tie zásady a opatrenia, ktoré štát na nás uplatňoval, boli adekvátne, ja som nad tým nerozmýšľal, pretože na tom bojisku počas pandémie bola aj smrť, a preto som si uvedomoval, že radšej žiť ako zomrieť. Preto som nielen sebe, ale aj každému prial, aby počas pandémie nemusel z tohto bojiska odísť ako porazený, že by odišiel z tohto sveta. Mnohí ľudia mali z tej choroby aj následky, a to som tiež nechcel pripustiť.

Ten čas bol veľmi náročný, ale nesedeli sme, pretože napríklad naši kňazi sa vynašli a ponúkli svoje služby v nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach, a to nielen s duchovnými službami, ale aj tými bežnými, ktoré zdravotníci a lekári potrebovali. Pomocný personál bolo potrebné doplniť, takže sme sa ponúkli a vytvorili sme krásne spoločenstvá, vzťahy s lekármi, zdravotnými sestrami, pracovníkmi v zdravotníctve. Zblížili sme sa s tým prostredím, s lekármi. Zamenili sme reverendu za laické oblečenie, boli sme pri chorých, znášali sme toto všetko, presviedčali sme ľudí, že má zmysel bojovať. To bolo veľmi pekné gesto zo strany cirkvi aj našich kňazov.

Od februára je tu vojna na Ukrajine a hneď sme išli na hraničné priechody a boli sme tam, pomáhali sme, dokonca sme organizovali či už na železničnej stanici, alebo v našich zariadeniach v meste prostredie na prvé prijatie týchto ľudí a ponúkli sme to najzákladnejšie, či už teplo, čaj, alebo ubytovanie na krátky čas, rozhovor. Boli to ľudia, ktorí boli vystrašení, nevedeli, kam idú, na ako dlho. Boli to ľudia, ktorí sa museli rozdeliť, jedna časť na Ukrajine, predovšetkým muži, otcovia tam museli ostať kvôli vojne a matky s deťmi, starými ľuďmi tu prichádzali. Nebolo to ľahké obdobie. My sme len vytvárali prostredie pre odídencov, ale pohľad na týchto ľudí niekedy naozaj akosi na jednej strane rozcitlivel, ale aj mrazil. Ak by som bol na ich mieste, ako by som obstál? Ako by som to prežíval? Aké prijatie by som dostal?

To sú veci, ktoré sú za nami, ale cirkev nebola bokom a pomáhala. Dokonca aj teraz na farskom úrade alebo v našom kňazskom seminári máme rodiny, ktorým sa venujeme, pretože už tu dlhšie ostali a nemajú sa kam vrátiť. Naša charita urobila aj centrum prijatia a integrácie. Toto obdobie bolo náročné, ten rok bol taký skúšobný, ako sa hovorí, skúška správnosti, či som správnym človekom, správnym kňazom, správnym veriacim. Je potrebné takéto svedectvo vydávať v akomkoľvek čase budeme žiť. Žiť treba ľudskosť a svoju vieru ukázať v praktickom živote.

Čo by ste popriali našim čitateľom k vianočným sviatkom a do nového roka?

Vianoce sú najkrajšie sviatky, pretože ide o rodinu, o Božiu rodinu, ktorá si našla miesto tu medzi nami pred 2000 rokmi. Ide o sviatky rodiny, o narodenie Ježiša Krista. Je to jeho historický príchod medzi nás. Ako veriaci veľmi dobre vieme, že on sa tu vtelil a nevtelil sa iba do ľudského tela, ale aj do sviatostného spôsobu svojej prítomnosti. My Krista tu vždy máme, kedykoľvek slávime svätú omšu, že ho zvoláme do spôsobov chleba a vína a tam vyznávame vieru, že takýmto spôsobom pripomína svoj prvý príchod, svoj príchod v tomto čase, ale zároveň si pripomíname aj jeho príchod na konci sveta, keď príde v sláve ako Kráľ neba i zeme, ako ten, ktorý je Vykupiteľ, ako ten, ktorý chce zavŕšiť Božie dielo v plnom rozsahu.

Všetkým rodinám, manželom, deťom, farnostiam, biskupstvám, všetkým našim zasväteným ľuďom na Slovensku, ale aj v zahraničí, nech kresťanským spôsobom slávia tieto sviatky narodenia Božieho syna Ježiša Krista, príchodu medzi nás. Nech majú radosť z toho, že Boh je prítomný v našom živote, či prežívame dobrý, alebo náročný čas. Prajem všetkým deťom šťastné detstvo, všetkým rodinám šťastie, pohodu po tieto dni, a hlavne nádej, lebo aj to, čo niekedy sa zdá, že je ťažké a nepremožiteľné, vždy sa dá s dobrou ochotou aj príspevkom iných ľudí a zvlášť aj s Božím požehnaním prežívať a prekonať. Požehnané vianočné sviatky všetkým, v dobrom zdraví, v pokoji, láske a v Božej milosti. Nech sa Boh cíti ako medzi svojimi a my nezabúdajme, že máme byť všetci svoji.