Pri prechádzaní dobovej tlače z decembra 1922 sme našli zaujímavý článok od autora so pseudonymom Scorpius. Aká atmosféra vládla v Košiciach? Kupovali sa darčeky? A ako sa cítili opustení mládenci? S humorným podtónom približuje autor ducha vtedajšieho predvianočného obdobia.
Chýrnik. Darčeky. Po uliciach plno sňahu, ľudia zababušení pred zimou, dámy chránia svoje nožičky a lakové topánočky neforemnými papučami, na Legionárskom námestí plno stromčekov. Tak to tam vyzerá, ani keby bola tam za jednu noc vyrástla hustá hora ihličnatých stromčekov, jedným slovom, opravdový zimný obrázok, opravdová predvianočná nálada.
Chodím večer po uliciach. Tak sa mi teraz zdá, ani keby elektrické lampy silnejším svetlom osvetľovaly okolité predmety. Iste robí to sňahom zahalená ulica, z ktorej sa ostro odrážajú svetlá z pouličných kandelábrov a výkladných oblokov. Ulica je ľudnatá. Elegantné dámy v drahých kožušinách sa prechádzajú zamrznutom trotoári, prevádzané krikom dvoriacich im židovských rytierov. Tie ulice sú nie také ako inokedy. Neviem, čím je to, ale skutočne vyzerajú tak, ani keby i ony vedely, že hľa, tu sú Vianoce a musia si dôstojnejšie, slávnostnejšie obliecť rúcho.
Rozhliadol som sa dnes večer troška pozornejšie po uliciach ako inokedy a mienil som si, že poblúdim všetky obchody, aby som napísal krátky riport o vianočné darky kupujúcom obecenstve. Predo mnou na niekoľko krokov piekli kaštany. Za veľkým čiernym kotálom v jagajúcom svetle acetylínovej lampy stálo mladé dievča. ktoré usilovne podvihovalo vrchnák a varechou drevenou miešalo kaštany. Vôňa pečených kaštanov šteklila mi od zimy červený nos, a tak radšej som odišiel z tohoto miesta. Kaštanov som si nekúpil, lebo nemal som drobné. (!)
Vkročil som do obchodu s módnymi článkami. Obchod hol preplnený kupujúcim obecenstvom a ja nadarmo som pozeral po tej stagnácii, pre ktorú sa naši obchodníci v poslednom čase tak veľmi rozplakali. Na poltni bolo rozložené spústa rozličného tovaru. Boly tam krásne košele, punčochy, remené kapsičky, nákrčníčky vo všetkých možných barvách. Za „pultňom“ stálo mladé a pekné dievčatko. Kupovalo remenú tobolku na cigarety, iste svojmu snúbencovi, snáď milencovi, alebo hádam – len oteckovi. Môj bože, vzdychol som si, že ja nemám teraz na pochytre nejakú snúbenicu, ktorá by ma na Ježiška tiež niečím prekvapila! Musel som i odtiaľ odísť, lebo kúpiť mi nechcel nikto nič, mne zase chybovaly tie drobné a len zase bezúčelne sa dívať na vyložené predmety od toho by mi iste puklo moje srdce.
Vypratal som sa tedy z obchodu a šiel som ďalej. Zastal som o pár krokov ďalej pred iným výkladným oknom, ktorý bol nádherne ozdobený zelenou chvojinou, zpoza ktorej lákavo vykukávaly štíhle a pozlátené hrdielka šampusových fliaš.
Vandroval som zase ďalej. Z každého výkladného okna lákaly ma rôzne predmety dnu do obchodu, ako keby nahlas hovorily: Kúp nás! Videl som, ako odchádzajú a prichádzajú dámy a páni s malými a veľkými balíčkami s rozžiarenými tvárami. Návežné hodiny na katedrále ukazovaly čas večere. Sadol som si na električku, aby som zabudnul na krátky čas, že stojíme pred Vianocami, že nám Ježiško doniesol – nič. Avšak marné bolo i tu moje úsilie, lebo v električke sedeli páni a dámy s – balíčkami.
Stojíme pred Vianocami, pred milým večerom vianočného stromčeku, s tým vedomím, že nám mládencom opusteným veru ani ten dobrý Ježiško nedonesie – nič.
Uverejnené v Slovenskom východe, 15. decembra 1922
