Cirkev musí byť podľa neho v súčasnom trende.
Prešovská archieparchia má od januára nového arcibiskupa, ktorým sa stal predstavený studitského kláštora v Unive na Ukrajine Jonáš Jozef Maxim. V roku 2004 odišiel k východným susedom, kde o štyri roky zložil doživotné mníšske sľuby. V roku 2011 sa stal predstaveným filiálneho monastiera v Ľvove a v roku 2020 predstaveným Univskej lavry. V rozhovore pre Košice Online okrem iného zhodnotil prvý rok v novej službe, situáciu za našimi východnými hranicami či zaspomínal si aj na svoje Vianoce v detstve.
Ako ste zareagovali na to, keď ste sa dozvedeli, že vás pápež František vymenoval za prešovského gréckokatolíckeho arcibiskupa?
Ja som to nečakal. Bol som si istý, že také čosi ma nemôže stretnúť, pretože som bol vybraný za hlavného predstaveného na päť rokov, a to sa ako pravidlo neporušuje. Viac-menej som si bol istý, že také čosi ma nemôže stretnúť, takže som bol veľmi prekvapený.
V januári ste boli vysvätený za nového arcibiskupa. Ako hodnotíte prvý rok v novej službe?
Prvý rok v mojej službe je pre mňa úplne nový, iný, ako som si možno aj predstavoval, aj keď som mal nejaké očakávania. V porovnaní s tým, čo som predtým žil v kláštore, tak je to úplne čosi iné, ako sa hovorí v národe, z úplne iného súdka. Je veľmi pozitívny, veľmi bohatý na skúsenosti, rozhovory, stretnutia, udalosti. Sám sa ešte trochu ako keby spoznávam v tejto novej úlohe biskupa. Mnohé veci sa mi ešte odkrývajú, takže viac-menej mnohé veci sú otvorené. Aj keď je to prvý rok, ale stále je to ešte pozícia spoznávania mnohých vecí.
Máte nejaké momenty z tohto roka, ktoré vám najviac utkveli v pamäti a na ktoré radi spomínate?
Významné udalosti, ktoré sme mali, napríklad to, že som mohol slúžiť Veľkú noc – Paschu v katedrále. Potom stretnutia s kňazmi, púte, ktoré boli v lete po rôznych našich pútnických miestach. Samozrejme, Ad limina v Ríme – to je čosi nezvyčajné, výnimočné, aj synoda v Ríme, kde som bol celý mesiac. Potom množstvo ľudí, ktorých stretávam.
Predtým ste pôsobili za našimi východnými hranicami. Vieme, v akej situácii sa Ukrajina momentálne nachádza. Ako vnímate možno aj bagatelizovanie tohto konfliktu?
Ja to vnímam veľmi osobne, nakoľko som tam žil. Vojna sa začala, ja som tam bol v kláštore predstavený. Utečenci začali prichádzať. Mali sme skúsenosť, že neďaleko nás aj vybuchovali rakety či ich zostrelili, alebo ponad nás lietali. Spoznal som mnohých ľudí, ktorí už mali zomrelých otcov alebo bratov, alebo synov, vdovy, manželky, alebo deti. Potom mnohých vojakov, ktorí prišli k nám na rekonvalescenciu, ktorí priamo hovorili, čo sa deje na línii frontu. Od rôznych ľudí som mal takéto priame informácie. Sám som na fronte nebol, ale tým, že som poznal mnohých ľudí, tak som to úplne inak vnímal, ako sa to vníma z médií. Vnímal som to veľmi bytostne ako ten, ktorý som bol účastný tejto vojny, aj keď iba úplne z inej strany.
Zvlášť vnímam to, že ľud trpí. Obyčajní ľudia najviac trpia, lebo ich to postihuje. Ich muži, manželia zomierajú, tých konkrétnych ľudí, konkrétnych rodín, ktoré aj poznám. Tak trochu tragicky to vnímam, že je to veľká škoda, že takto to je. Je mi ľúto, že taký národ ako Rusko urobil túto agresiu na Ukrajinu. Rozumiem Ukrajincom, že sa snažia brániť, chrániť svoju vlasť aj svoj národ, pretože majú veľmi zlú skúsenosť s Ruskom ešte zo sovietskych časov a ešte spred prvej a druhej svetovej vojny. Pozerám na to z inej strany. Rozumiem tomu, čo sa deje. Rozumiem ich odhodlanosti chrániť si svoju krajinu, pretože im ide o ich rodinu. Oni vedia, že keď si ju teraz neuchránia, tak bude likvidovaná ich rodina, teda aj národ, aj ich nezávislosť.
Chýba vám Ukrajina a život v kláštore?
Pravdupovediac, nestíham si to uvedomiť, pretože tých udalostí je veľa. Keď som bol v Ríme na synode a tam bol ten mesiac trochu iný, tam bolo viac času možno aj na zamyslenie a nebol som vo víre udalostí v Prešove, tak tam som si to uvedomil, že mi to chýba. Chýba mi komunita, kláštorný život, teda spoločná modlitba, spolubratia.
Ako trávite svoj voľný čas popri všetkých povinnostiach? Aké sú vaše záľuby?
Voľného času je veľmi málo, aj keď mám stanovený jeden voľný deň v týždni, ale niekedy sa to podarí realizovať, inokedy nie. Viac-menej riešim to prechádzkami večer po Prešove okolo Torysy alebo na kalváriu, alebo po meste. Idem do prírody, ak sa dá, čosi čítam. Žiaľ, akosi som si ešte neustálil môj program. Kdesi ideme so spolubratmi, ktorí so mnou spolupracujú alebo som pri rodine, pri svojich príbuzných.
Nedávno ste si vytvorili profil na sociálnej sieti. Prečo ste sa rozhodli takto priblížiť k ľuďom?
Mal som už svoj profil ako predstavený v kláštore. Z času na čas som tam čosi publikoval, zvlášť svoje fotografie, lebo mám rád fotografiu, páči sa mi fotografovať. Nejaké fotografie, ľahký komentár, udalosti. K tomu ma povzbudili teraz moji spolupracovníci: „Vladyka, treba si vytvoriť aj nový profil vladyka Jonáš, nakoľko ste v novej úlohe,“ tak viac-menej sme to vytvorili. Zatiaľ tam v podstate ešte nič nie je. Samozrejme, aj toto je priestor, spôsob ako možno viac komunikovať s ľuďmi, ktorí sú na sociálnych sieťach. Aj cirkev musí byť v súčasnom trende. Aj toto je prostriedok, kde sa dá ohlasovať evanjelium. Mnohí ľudia, aj naši veriaci na Slovensku prakticky cez sociálne siete môžu byť evanjelizovaní, môžu sa dozvedať aj pravdu, evanjelium, kázeň, dobré duchovné slovo.
Ako si spomínate na vaše Vianoce v detstve?
Vianočný čas bol stále pekný, nakoľko som z hôr, tak stále bol sneh. Bolo to už obdobie, kedy bolo veľa snehu, detské radovánky, sánky, lyže, kde sme chodili s chlapcami, to bolo už obdobie Vianoc. Samotné Vianoce, tá večera na Viliju, ako to my voláme u nás doma, teda rodina spoločne spolu pri stole, potom na bohoslužbách v chráme. Taká posvätnosť toho obdobia, kedy všetci sme boli spolu, pomodlili sme sa, najedli sme sa, potom sme išli do chrámu. Išli sme kdesi na návštevu vinšovať v samotný deň Vilije, teda predvečera narodenia Ježiša Krista, to bolo chodenie po dedine, kde my ako chlapci sme chodili, vinšovali z domu do domu alebo aspoň po príbuzných, takže s tým to bolo spojené.
Boli prázdniny, tak ja som mal veľmi rád aj všelijaké športy, tak sme lyžovali, sánkovali sa, korčuľovali, kde sa dalo, v takých podmienkach, aké tam vtedy boli, keď sme si sami šliapali lyžiarsku trať a potom sme sa spúšťali. Bolo to veľmi pekné obdobie.
Ako trávite vianočné sviatky v súčasnosti? Ľudia oddychujú, ale zasvätení majú viac práce ako inokedy.
Budú to pre mňa prvé Vianoce v tejto novej úlohe biskupa. Samozrejme, máme liturgický poriadok, ale viac-menej budem v Prešove na bohoslužbách v katedrálnom chráme alebo v iných farnostiach. S kňazmi si potom chystáme večeru, s mojimi spolupracovníkmi, ktorí tu bývame, takže budeme mať spoločnú predvianočnú večeru na Viliju. Potom budú sviatky, bohoslužby. Chceme urobiť koledovanie v jeden večer na Štefana po liturgii.
Čo by ste popriali našim čitateľom?
Chcem popriať všetkým čitateľom, aby tieto sviatky boli hlbokým si uvedomením prítomnosti Krista, ktorý na nás nezabúda, je s nami, pozná nás, a dokonca tak sa znížil, že prišiel, aby sme sa ho mohli veľmi zblízka dotknúť, byť s ním. Toto chcem odkázať, aby radosť zo stretnutia s Kristom prenikla srdce každého jedného z nás.