Keď unikátnu priemyselnú stavbu v štýle tatranských viliek po 40-ročnom chátraní vysekali z lesa a v roku 2012 vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku, paradoxne ju postihla ešte väčšia devastácia. Potom ju obstavali nákupnými centrami a pokúsili sa ju predať cez internetový bazár. Vydržala všetko. Dnes ju čaká rekonštrukcia.
Júl 2001. Kórejský vodca Kim Čong-il cestuje vlakom do Moskvy, Medzinárodný súdny tribunál v Haagu práve začal proces so Slobodanom Miloševičom a na Slovensku vznikla samospráva ôsmich krajských žúp – vyšších územných celkov.
Partia chlapcov z Ľubotíc pri Prešove pozná zakázaný lesík a jeho okolie na opačnej strane cesty veľmi dobre. Dá sa tam dostať priamo z benzínovej pumpy. Alebo popri priemyselnom areáli o niekoľko stoviek metrov ďalej, normálne po ceste. To by ale bola veľká obchádzka. Navyše, plot je tam potrebné komplikovane preliezať.
Okolo benzínky je to ľahšie a rýchlejšie. Schádzajú sa tu každý deň. Dierou v plote skrytou v hustých kríkoch prejdú v sobotu podvečer okolo plechovej tabule s nápisom: VSTUP ZAKÁZANÝ. Keď dorazia k zámočku, ako ho volajú, je už skoro tma. Cez sklenenú tabuľovú výplň veľkých dverí, jeden druhému na pleciach, skontrolujú, či je vzduch čistý.
Potom vylezú vedľa na rímsu rozbitého okna. Z jej opačnej strany ticho zoskočia na keramickú dlažbu veľkej haly na prízemí. Desaťročný Adam popri schodíkoch do podzemia prebehne k oknám oproti a pozerá na dom za zámočkom.
„Ticho, možno sú už tam!“ Chlapci so zatajeným dychom sledujú dvere a okná rozpadávajúceho sa správcovského domu oproti. Nič sa však nedeje. Najstarší a najväčší z nich, Peter, vytiahne z vrecka cigaretu a zapáli si. „Nie sú, prichádzajú až v noci, keď je úplná tma. Jeden má aj psa, videl som ho. A možno to nie sú žiadni bezdomovci,“ hovorí.
Preskočí oknom naspäť vonku pred zámoček a vedľajším vchodom vybehne po travertínovom schodisku až úplne hore, na druhé poschodie. Ostatní bežia za ním. Chvíľu sa tlačia pri okrúhlom okne pod strechou so železným štvorcom v strede. Pozerajú na koruny stromov pred zámočkom. Nad ich dedinou a ďalej nad Prešovom zapadá slnko. Peter dá cigarety aj ostatným.
Posadajú si na dubové trámy v podkroví. Tu ich bezdomovci tak ľahko neprekvapia. Teraz je to ich zámoček a ich dobrodružstvo. To je isté. Čo bude o desať alebo o dvadsať rokov netušia. To už budú všetci preč.
Pamiatka znovu nájdená
„Ešte v 90. rokoch minulého storočia, minimálne v domčeku vedľa vodárne, tam bývali a žili ľudia,“ hovorí o dvadsať rokov neskôr pamiatkar Dominik Sabol. V roku 2011 v Krajskom pamiatkovom úrade Prešov spracoval a podal návrh, aby budovu vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Stala sa ňou v roku 2012.
„Je to veľmi netradičná, v tomto regióne unikátna stavba. Podobné stavby sa najbližšie nachádzajú až v Tatrách,“ vysvetľuje pamiatkar.
„Áno, je to relatívne čerstvá kultúrna pamiatka. V minulosti patrila mestu a vodárňam, teraz to vlastnia developeri. Myslím, že im ani tak nešlo o vodáreň, skôr o okolité pozemky. Kým bola budova zarastená v lese, nikomu neprekážala. Takmer nikto o nej nevedel,“ vysvetľuje Sabol.
Hovorí, že pamiatkari sa snažia pre ochranu vždy uprednostniť najviac ohrozené objekty. Keď zistili, že noví majitelia pozemkov majú s areálom developerské zámery, snažili sa vodáreň vyhlásiť za pamiatku čím skôr.
„Konali sme rýchlo a podarilo sa. O pár mesiacov sa les odkryl a stavbu už každý videl. Zrazu sa o vodáreň začali zaujímať ľudia. Prešovčania, turisti, bezdomovci, médiá. Spočiatku nikto nevedel, čo to je za vilku. O budove sa začalo intenzívne diskutovať v médiách aj na sociálnych sieťach. Istý čas bola aj strážená,“ vysvetľuje pamiatkar, čo sa dialo po odkúpení pozemkov a vyrúbaní okolitého lesa.
V zovretí obchodov
Bohužiaľ, pred výstavbou okolitých nákupných centier prišlo obdobie, keď budovu strážiť prestali. Čoskoro ju začali navštevovať bezdomovci, asociáli a výtržníci. Dnes ju tesne obklopujú obchodné domy a nákupné centrá. Kaufland, Lidl, Retail park Ľubotice a obchodné centrum Accept.
„Odkedy je vodáreň viditeľná, jej stav sa výrazne zhoršil. Ľudia tam dokonca začali chodiť fotiť rôzne umelecké veci – svadby, módu a podobne. Pamiatka je dodnes komukoľvek a kedykoľvek prístupná. Vlastníkov sme niekoľkokrát vyzývali, aby s tým niečo robili,“ hovorí Dominik Sabol.
„Ešte pred dvoma rokmi mala budova dvere, okná aj podlahy. Všetko. Za posledné obdobie však došlo k takej devastácii, že dnes tam z toho už nie je takmer nič. Majitelia tvrdili, že stráženie je pre nich veľmi nákladné a oplotenie veľký význam nemá,“ vysvetľuje.
Vlastníci nakoniec začiatkom roka 2020 podali žiadosť o obnovu. Pamiatkari im stanovili podmienky, ktoré musia pri rekonštrukcii dodržať.
„Musia zachovať fasády, tvar strechy a jednotlivé chránené architektonické prvky, ktoré tam sú. Tie, ktoré sa budú obnovovať, musia byť nahradené identickými. Zároveň musí byť obnovený aj pôvodný nápis na južnej fasáde: Eperjes szabad királyi város vízműve (Prešovský kráľovský mestský vodovod),“ hovorí Sabol.
Pamiatkovo chránená je dnes iba budova a jej architektúra, nie celý areál. V jej okolí boli studne a v suterénoch fungovala prečerpávacia a vodárenská technológia. Tá zanikla ešte v 50. rokoch minulého storočia.
„Z dokumentov sa dochovali iba dve historické fotografie a stručný projekt prestavby vodárne z 30. rokov 20. storočia. Znázorňuje vodný zdroj, z ktorého potrubie tlačilo vodu do veže, aby mohla byť gravitačne distribuovaná do celého mesta. Ani z toho ale nie je jasné, aká technológia bola v pôvodnej mestskej vodárni použitá,“ dodáva pamiatkar.
Čudný pokus o predaj
Prešovská kráľovská vodáreň prežila za svojich 115 rokov doslova všetko. Vojny, krízy, epidémie, spoločenské režimy aj nájazdy vandalov, bezdomovcov a developerov.
Nikto by ale nečakal to, čo sa jej stalo pred rokom, osem rokov po jej vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku. Na inzertnom internetovom portáli Bazoš sa ju jeden z majiteľov začiatkom augusta 2020 pokúsil nezákonne predať.
Predaj pamiatky dokonca propagoval bezprostrednou blízkosťou obchodných domov s prístupom z každého smeru cez svetelnú križovatku. Inzerát na internetovom bazári prekvapil hlavne preto, že majitelia roky deklarovali zámer budovu obnoviť a zároveň o tom rokovali s pamiatkarmi.
V januári 2020 podali žiadosť o obnovu pamiatky a v máji jeden z majiteľov budovy, Dušan Gabán, pre denník Korzár povedal, že sú momentálne v projekčnej fáze a chátrajúcu budovu sa chystajú postupne zrevitalizovať.
Ako národná kultúrna pamiatka podlieha budova starej vodárne zákonnej ochrane pod kuratelou krajského pamiatkového úradu. Štát má zo zákona na pamiatku predkupné právo. Ak by ju chceli majitelia predať, musia ju najprv ponúknuť na predaj štátu.
Inzerát napokon po nejakom čase z Bazoša zmizol. Zdá sa, že unikátna stavba sa nakoniec predsa len dočká svojej obnovy. Potvrdzujú to aj slová riaditeľa prešovského pamiatkového úradu Mariána Uličného.
„Od začiatku roka 2020 u nás na pamiatkovom úrade pokračuje príprava obnovy vodárne. Aktuálne bol už schválený projekt pre stavebné povolenie. Naposledy sa ešte schvaľovali nejaké zmeny a projekt sa finalizoval. Momentálne je projekt obnovy tejto pamiatky už v stavebnom konaní,“ hovorí o aktuálnom stave procesu revitalizácie pamiatky Marián Uličný.
Stará mestská vodáreň v Ľuboticiach pri Prešove
►vodáreň sa nachádza v západnej časti obce Ľubotice, spojenej s Prešovom priemyselným areálom a nákupným centrom
►postavili ju v roku 1906 ako Prešovský kráľovský mestský vodovod v historizujúcom slohu ako poschodový dvojtrakt s nárožnou vežičkou
►charakterom pripomína tatranskú vilu, miestni ju volali Vaserlajtung
►stavala ju firma Antonín Beszey a Eugen Toth z Budapešti, plány vyhotovili Elemír Zarka a Koloman Farkaš, tiež z Budapešti
►mesto Prešov si na stavbu mestskej vodárne a vodovodu, ktorý sa staval spolu s ňou, zobralo pôžičku 500-tisíc korún
►v roku 1908 bol severne od budovy vodárne postavený aj dom pre správcu vodárne
►mestská kráľovská vodáreň fungovala do roku 1949, posledných 30 rokov chátra, dnes je v súkromnom vlastníctve a čaká ju obnova
►v jej areáli, v povodí rieky Sekčov, bolo navŕtaných 24 studní, v budove vodárne boli nainštalované čerpacie zariadenia a benzínové motory, na poschodí boli byty pre obsluhu týchto zariadení
►v roku 2012 bola budova starej vodárne vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku
►v roku 2020 sa začala riešiť jej rekonštrukcia, pôvodné technológie a technické zariadenia sa nezachovali
►po roku 1949, po výstavbe diaľkového skupinového vodovodu Vyšný Slavkov – Tichý Potok – Prešov, bola vodáreň prestavaná a fungovala ako záložný vodný zdroj pre prešovskú nemocnicu
►v 60. a 70. rokoch minulého storočia sa vodáreň ocitla v novozastavanom priemyselnom zázemí mesta, tým, že sa skryla medzi stromy zalesneného areálu, dlhé roky unikala pozornosti verejnosti
►na južnej fasáde vodárne bol dvojmetrový maďarský nápis: „Eperjes szabad királyi város vízműve“ (Prešovský kráľovský mestský vodovod)
►pod budovou a v jej okolí sa nachádzajú podzemné šachty rôznej veľkosti, dlážka na prízemí je historická, z keramických dlaždíc, do výšky 1,5 metra sú obložené aj múry na prízemí
►na prvé poschodie a do podkrovia vedie historické travertínové schodisko s kovovým dekoratívnym zábradlím
►historicky cenné sú aj okenné otvory, pôvodná dlažba a rôzne architektonické detaily – šambrány, lizény, rímsy, zdobné komínové telesá, okrasné ukončenie strechy veže, ozdobné tiahla, kotvy a podobne
►podľa fotodokumentácie z čias výstavby je zrejmé, že objekt mal strešnú krytinu z pálenej škridly typu bobrovka, neskôr bola nahradená krytinou z pozinkovaného plechu