Presne pred päťdesiatimi rokmi (20. 8. 1975) zaznela z éteru Československého rozhlasu smutná správa oznamujúca nešťastie letu ČSA 540 na trase Praha – Damašek – Bagdad – Teherán. Lietadlo Iljušin II-62 narazilo počas približovania sa k sýrskemu Damašku do piesočnej duny a nasledoval mohutný požiar. Na palube lietadla Československých aerolínií zahynulo 126 osôb, medzi nimi aj štyri obyvatelia Malej Idy.
Lietadlo opustilo Prahu 19. augusta 1975 o 19:35, pričom na palube sa nachádzalo 118 cestujúcich a 10 členov posádky. Po približne 3,5 hodinovom pokojnom lete bolo naplánované prvé medzipristátie v hlavnom meste Sýrie. Lietadlu velil 54-ročný pilot Ján Gajdoš, druhým pilotom bol o štyri roky mladší Stanislav Žižka. V oboch prípadoch išlo o skúsených pilotov, ktorí mali nalietaných vyše 15 000 hodín. Medzi obomi však panovali veľmi zlé vzťahy.
Vyšetrovanie nehody skomplikovalo zhorenie oboch leteckých zapisovačov, no pristávací manéver mal podľa všetkého v rukách Žižka. Veža priblíženie povolila a lietadlo ešte stihlo potvrdiť prijatie informácie o priaznivom počasí na letisku. To bolo posledné spojenie s letom 540. O štyri minúty neskôr totiž lietadlo havarovalo. Opustenú nočnú krajinu ožiarili plamene, ktoré zachvátili väčšiu časť trupu a výrazne ovplyvnili neskoršie pátranie po príčinách nehody. Vyšetrovanie ukázalo, že sa stroj dotkol zeme v celku, najprv predným podvozkom a následne zadnou časťou trupu a pravým krídlom. V plameňoch zahynulo 126 ľudí, prežili len polročné dievčatko a 30-ročný arabský študent. Obaja sedeli vzadu a po náraze vypadli z lietadla. Vyhli sa tak smrtiacim plameňom, v ktorých zahynulo 64 občanov Československa, 25 Sýrčanov, traja Poliaci a ďalej aj cestujúci z Dánska, Maďarska, Španielska a Nemecka.
Išlo o tragédiu, ktorá je doposiaľ najtragickejšou v histórii Československých aerolínií a do dnes je spájaná s množstvom špekulácií. Hovorilo sa o zostrelení, zle nastavenom výškometri či iných príčinách. Isté je, že do Bagdadu nedorazila celá rodina Juhásových z Malej Idy. Tridsaťštyriročný Ján sa ako zamestnanec československého veľvyslanectva v irackom Bagdade vracal z letnej dovolenky spoločne s 31-ročnou manželkou Teréziou a synmi Jánom (6) a Marekom (9 rokov).
Hoci už od tejto tragédie uplynulo rovných 50 rokov, v pozostalých pretrváva hlboký smútok za stratou rodinných príslušníkov.
„Je to už päťdesiat rokov, ale stále na to spomínam so slzami v očiach,“ hovorí smutným tónom Irena Lindvaiová, sesternica nebohej Terézie Juhásovej. Spoločne s manželom Ignácom boli krstnými rodičmi Janka a Mareka. Juhásovci boli naopak krstnými ich synom Jozefovi, Slavomírovi a Ignácovi. „Mali sme výborné rodinné vzťahy a pre nás všetkých to bola obrovská rana. Spomínam si, ako sme sa lúčili na letisku v Košiciach. Priali sme im šťastný let a o pár hodín prišla správa o tom, že lietadlo spadlo. Bol to neskutočný šok.“
Večer pred odletom absolvovali Juhásovci a Lindvaiovci spoločnú večeru. Ako sa následne ukázalo – poslednú.
„Terka sa ma pýtala, či prídem ráno na letisko. Vybavila mi dokonca auto a na letisku mi venovala prsteň, takú jednoduchú obrúčku. Nešlo o nič drahé či vzácne, ale vravela mi, že keď sa na tú obrúčku pozriem, tak si mám na ňu spomenúť. Neviem či to bolo nejaké znamenie osudu, ale keď som sa vrátila domov, tak prsteňa nebolo. Netuším, kde mi mohol vypadnúť, ale už som ho nenašla. Vravela som si, že to nevadí, veď myslieť na nich budem aj tak.“ Ráno však zaznela v rozhlase desivá správa. Podľa Ignáca Lindvaia si všetci sprvoti mysleli, že to musí byť nejaký iný let. Do poslednej chvíle živili nádej, že ich príbuzní sú nažive. Neskôr sa však táto nádej rozplynula. „V tom čase existovali kadejaká verzie. Hovorilo sa, že lietadlo zostrelili, nadávalo sa na komunistov, mali tam byť nezhody medzi pilotmi. Nikdy sa to poriadne nevyšetrilo a pravdu sa už asi nedozvieme. Isté je, že na to doplatili životmi desiatky ľudí.“
Pozostatky Juhásovcov sa vrátili domov v zacínovaných rakvách. „Nedali sa otvoriť. My vlastne nevieme, či sú tu pochovaní oni. Niečo v tých truhlách bolo, pretože váhu to malo. Či tam však bol popol, alebo piesok, to sme zistiť nemohli,“ povzdychol si Ignác Lindvai, ktorý bol iba o rok starší ako zosnulý Ján. Práca na ďalekom východe bola výsledkom jeho rýchleho kariérneho napredovania. „Začínal ako žandár a postupne sa vypracoval na skúšobného komisára pre vodičské licencie a napokon sa stal veľvyslancom Československa. Na tú dobu to bola veľká funkcia a spomínam si, ako nám stále po návrate zo služobných pobytov nosil rifle a deťom krásne hračky. Na tú dobu to boli veľmi cenné veci. Dodnes si uchovávame na stene gobelín, ktorý nám raz venovali. Mali sme naozaj výborné vzťahy a našim deťom sme boli navzájom krstnými rodičmi. Nemohol som na nich povedať zlé slovo. V živote je to však tak, že dobrí ľudia odchádzajú ako prví,“ zosmutnel príbuzný Jána Juhása, ktorý si spomína aj na pohreb, ktorý sprevádzal smútok celej obce. „Prišli sem nejaké šarže z Prahy i z Košíc a viem, že vtedy prispeli na pohreb. Nejaké odškodné sa však nekonalo. O tej tragédii sa celkovo veľmi nehovorilo. Teraz si ju pripomínajú v Čechách, ale u nás je to prakticky zabudnutá udalosť. Pre nás je to však stále traumatizujúce.“
„Hrobku majú hneď za kostolom a vždy sa tam zastavíme a spomíname. Boli to mladí ľudia a hlavne tie malé deti. Celý život mali pred sebou a je až neuveriteľné, že je to už 50 rokov. Na takých dobrých ľudí sa nedá zabudnúť,“ podotkla potláčajúc plač Irena Lindvaiová.
Na svojich zosnulých rodinných príslušníkov si dobre pamätá aj známy ultramaratónec Slavomír Lindvai.
„V tom čase som síce mal iba päť rokov, no v pamäti mi ostalo veľa spomienok. Krstní rodičia mi vtedy nosili krásne hračky, na tú dobu boli cenné napríklad krásne „angličáky“. Ešte viac som si cenil nežné pohladenia od krstného a krstnej,“ zalovil v pamäti krstný syn manželov Juhásovcov. Na svojho bratranca Janka má dokonca trvalú spomienku, ktorej predchádzalo prerušenie svadobného procesu. „Počas osudného leta pred ich odletom sme boli spoločne na svadbe našich príbuzných. Prebiehalo to vonku, ľudia tancovali pri muzike a bol tam jeden veľký kotol, v ktorom sa varili dobroty. Ako neposlušné deti sme s Janíčkom nastokli prázdne fľaše z octu, nastokli sme ich na palice a nechali sme topiť plast v plameňoch. Keď už bola fľaša roztopená, tak mi Janík neúmyselne nakvapkal horúci plast na rúčku. Začal som nahlas plakať, hudba prestala hrať a všetci ma ratovali. Pán Dučai zo susednej dediny okamžite namiešal vaječné bielka a tými mi natieral ranu. Jazva na ruke mi však ostala do dnes a na Janíka mám teda aj takúto večnú pamiatku,“ ukázal nám Slavomír Lindvai neodstrániteľnú spomienku na detskú hru s bratrancom.
Pri príležitosti päťdesiateho výročia tragédie objednali Lindvaiovci v miestnom kostole päť omší a svojich rodákov si plánuje uctiť aj obec Malá Ida.
„Táto tragédia bola v našej obci spomínaná stále,“ povedala nám starostka obce Jana Kallová. „Osobne som starostkou Malej Idy jedenásť rokov, ale udalosti toho nešťastia mám dobre naštudované a môžem teda zodpovedne povedať, že to bola obrovská strata. Stratili sme štyroch obyvateľov, strašná bola hlavne strata dvoch malých detí. Tohtoročné päťdesiate výročie si pripomenieme spoločne s poslancami priamo pri ich hrobe, kde odnesieme smútočný veniec.“
