Sprvoti sa stretávali s množstvom problémov a pochybovačmi, ktorí ich vnímali ako ďalšieho z developerov, ktorý plánuje zabrať atraktívny zelený priestor a premeniť ho na radovú zástavbu. Dvanásť rokov úsilia však obyvateľov obce Sokoľ presvedčilo, že záujem manželov Spišákových o vybudovanie jedinečného jazdeckého areálu je skutočný. Už túto sobotu sa o tom budú môcť presvedčiť všetci milovníci konského športu a drezúry obzvlášť.
V areáli Equipolis pred Sokoľom sa totiž 11. júna od deviatej hodiny uskutočnia tretie a finálové preteky drezúrneho seriálu Cassovia Dressage Cup.
„Ide v podstate o jediné drezúrne preteky svojho druhu na východe Slovenska. Diváci sa môžu tešiť na všetky výkonnostné kategórie, od tých najľahších až po grand prix,“ hovorí majiteľ areálu Ján Spišák.
Okrem samotných pretekov pripravujú organizátori aj sprievodný program a detskí návštevníci si budú môcť zajazdiť na poníkoch. Nepôjde však o nejaké cirkusové jazdy v kruhu, ale pekné prechádzky po rozsiahlom areáli. Ten je totiž zásluhou vytrvalého úsilia Spišákovcov rozsiahly a vybudovaný v súlade s modernými požiadavkami jazdeckého športu.
„Areál je postavený tak, že sa tu dajú robiť prakticky všetky jazdecké odvetvia, azda s výnimkou dostihov. Disponujeme vnútornou halou s rozmermi 20x60 metrov, vonku máme krásne výbehy a využívame i pekné okolité lesy. Snažíme sa poskytovať priestor pre začiatočníkov i pokročilým. Toto je naša prvá sezóna organizácie pretekov, v lete pripravujeme tábory. Chceme to postupne rozvíjať a pridávať aktivity podľa toho, o čo bude záujem. Prvé dve kolá Cassovia Dressage Cupu však dopadli nad očakávania dobre a chválili nás účastníci i rozhodcovia. Máme teda na čom budovať. Osobne ma veľmi teší, že po každých pretekoch vnímame záujem zo strany detí,“ prezentuje pán Spišák prvé skúsenosti Equipolisu, ktorého korene siahajú až do roku 2009.
„Vtedy sme prišli s myšlienkou postaviť takýto areál. O tri roky neskôr sme sa dostali k papierovačkám a v roku 2014 sme začali konečne s výstavbou. V roku 2018 sme to stavebne dokončili, ale kolaudácia prebehla až v novembri 2021. Celá táto snaha teda trvala dlhých dvanásť rokov a keď sme areál konečne otvorili, tak bol tvrdý lockdown. Preteky Cassovia Dressage Cupu sú preto v podstate prvou oficiálnou akciou v Equipolise,“ pokračuje nadšenec koní, ktorého túžbu zrealizovať takýto projekt umocňovala úspešná manželka Paraskevi. Rodená Grékyňa je totiž úspešnou pretekárkou v drezúre a v pozícii úradujúcej majsterky Slovenska bude patriť medzi favoritov aj v rámci domácich pretekov.
„Domáce preteky sú vždy najťažšie,“ hovorí pani Spišáková. „Všetci nás poznajú, majú očakávania a počas pretekov je navyše všetko iné. Zrazu sú tu diváci, kvetináče a to je pre koňa iný stres. Zvyknutý je totiž na tréningy v prázdnej hale. Urobíme však všetko pre dobrý výsledok.“
Viacnásobná víťazka Východoslovenskej oblasti a iných domácich i zahraničných podujatí jazdí na koni od svojich štyroch rokov. Posledné tri roky sedlá jedenásťročného koníka G-Star.
„Zo začiatku bol zvyknutý na iného jazdca a sprvoti nám teda absolútne nič nefungovalo. Postupom času sme to však zosúladili,“ usmieva sa „Pari“ Spišáková, podľa ktorej predstavuje výber správneho drezúrneho koňa náročný proces. „Vyberáme si podľa rodokmeňa, no papiere nestačia. Musíme vidieť stavbu tela a zistiť, či má kôň hlavu na učenie.“
A práve učebný proces predstavuje tú hlavnú drinu. Súťažný kôň je totiž v podstate športovec, ktorý vyžaduje pravidelný tréning a starostlivosť.
„Samotný každodenný tréning trvá okolo 45 minút a pozostáva z uvoľňujúcej, pracovnej a upokojujúcej fázy. To, čo chce vidieť od koňa, musí vedieť v prvom rade jazdec. Kôň nečítal žiadnu knihu a nevie, čo má robiť. Musíte ho to naučiť a všetko mu vysvetliť tak, aby to pochopil. Je to dlhá cesta a koňa nemôžete trestať. Musíte mu všetko opakovať, chváliť ho a potom to pochopí. Okrem toho sa však staráme o stopercentnú kondíciu koňa. Chladíme mu šľachy, dodávame správne výživové doplnky,“ vysvetľuje Paraskevi Spišáková. Počas samotných pretekov hrá potom rolu množstvo detailov, vrátane výberu hudobného podmazu. „Hudba je dôležitá. Rytmus musí sedieť s tým, čo robí kôň. Inú hudbu dávame pri krokových zostavách, inú pri cvale a kluse. Všetko to musí vytvárať pekný celok, ktorý ocenia diváci i rozhodcovia.“
Najťažšími drezúrnymi cvikmi sú passage – vyvýšený klus a piaffe – vtedy stojí kôň akoby na mieste, no klusá ďalej. „Potom máme cvalové piruety, ktoré sa učí kôň roky. Náročné sú aj preskoky z cvalu z ľavej na pravú nohu. Naučiť sa takýto cvik trvá aj dva roky.“
Počiatky modernej histórie drezúry siahajú až do renesančného Talianska. Práve tam v roku 1532 založil šľachtic Frederico Frisone Neapolskú jazdeckú akadémiu. Nadväzovali na ňu slávne školy v Španielsku, Rakúsku či Francúzsku, pričom všade išlo o dôležitú súčasť vojenského výcviku koní.
„V rámci Rakúsko-Uhorska sme boli veľmi silným regiónom a z tohto priestoru pochádzalo najviac olympijských medailistov. Po druhej svetovej vojne však začali byť kone pre vojenské účely zbytočné a jazdenie sa bralo ako buržoázny prežitok. Nebolo to vnímané ako šport a úroveň dosť poklesla a zakrpatela. Len pre porovnanie, v Česku je registrovaných desaťkrát viac koní a to ani nehovorím o Rakúsku či Maďarsku. Tam na rozdiel od nášho územia drezúrna tradícia prežila. Tento šport preto potrebuje pozornosť,“ upozornil Ján Spišák, ktorý zdôraznil aj skutočnosť, že drezúra patrí medzi olympijské športy. „Nádherné na tom pritom je, že ide o jediný olympijský šport, v rámci ktorého súťažia ženy a muži v jednej kategórii. Ľudia ho navyše môžu robiť po celý život a tradične najúspešnejší jazdci sú až v strednom veku.“
Tieto slová potvrdzuje aj vtipný príklad z olympiády v Riu. „Najstarší jazdec na olympiáde v Brazílii mal 74 rokov a keď sa ho pýtali či pôjde aj na ďalšiu olympiádu, tak odpovedal, že nevie, pretože jeho kôň je už veľmi starý,“ smeje sa Paraskevi Spišáková, podľa ktorej je však ideálne začať s tréningovým procesom čo možno najskôr. „Koníky môžeme trénovať od ich štyroch rokov. Nemôžeme začať ťažkými cvikmi, ale pridávame postupne. To sa týka aj jazdca. Malé deti sa neboja a je pre nich ideálne začať skôr. Máme tu však aj pána, ktorý má už cez 60 rokov a s koňmi začal len pred dvomi rokmi. Drezúra nie je vekovo obmedzeným športom.“
Na Slovensku je však drezúra bohužiaľ ešte stále minoritným jazdeckým odvetvím a na východe akoby ani neexistovalo.
„Bohužiaľ je to tak a práve preto je našou snahou rozvíjať ho aj na východe Slovenska. Skokových pretekov je viacero, ale drezúrne tu chýbali. Je to pritom najnáročnejšie jazdecké odvetvie, ktoré je náročné pre pretekárov i pre divákov. Aj preto bude samotná súťaž sprevádzaná komentárom, ktorým uvedieme divákov do témy,“ vraví J. Spišák v súvislosti s víkendovým podujatím v Sokoli.
Hoci však ide o náročnú jazdeckú disciplínu, drezúrne prvky musí ovládať prakticky každý, kto začína s koňmi. „Máme tu jazdeckú školu pre deti, ktoré učíme základom jazdy aj v rámci denného prímestského tábora. Nikto nezačína jazdiť na koni skokmi. V prvom rade musíte vedieť koňa ovládať, naučiť sa na ňom cválať a klusať.“
Nadšenie ľudí z Equipolisu dáva nádej, že v ich areáli vyrastie nejeden jazdecký talent s perspektívnou budúcnosťou. Oni sami však dobre vedia, že ani Rím nepostavili za jeden deň.
„Je to beh na dlhé trate a hodnotiť budeme môcť po desiatich či dvadsiatich rokoch. Potom sa uvidí, či mala naša snaha zmysel. Našim dlhodobým cieľom je vytvoriť prostredie pre výuku a jazdu detí i starších priaznivcov koní. Sú aj ľudia, ktorí nemusia vysadnúť zakaždým na koňa, ale majú radosť aj z pobytu v ich prostredí. Ak aj našou zásluhou stúpne počet východniarov v súťažiach, tak budeme spokojní a šťastní. Toto je základný cieľ tohto centra – pomôcť ľuďom nájsť cestu ku koňom,“ uzatvára Ján Spišák.