Deväť ľudí sa domov nikdy nevrátilo.
Chladné ráno sa 30. októbra 1978 zmenilo na jednu z najväčších tragédií v dejinách metropoly východu. V električke číslo 6 sa ráno o 7.20 hod. viezlo približne 200 ľudí. Nič netušiaci Košičania v rannej špičke cestovali do školy či práce. Električka sa od Novej nemocnice smerom k amfiteátru začala rútiť obrovskou rýchlosťou. V zákrute sa vykoľajila a na Festivalom námestí sa napokon prevrátila. Medzi cestujúcimi bol aj vtedy 18-ročný študent Ján Nemec:
„Dobehli sme so sestrou, ja som býval hore na kopci na Luníku II. V poslednú chvíľu som vbehol do električky, sestra už nestihla, tak šťastie. Bola plná električka. Strašne rýchlo sme išli z kopca. Ešte som si hovoril, že stihnem do školy, chodil som na gymnázium. Prvú zákrutu sme išli po dvoch kolesách, dopadli sme na všetky štyri. Na zastávke sme nestáli, išli sme ďalej a narazili sme do stromu. Zadný vozeň sa odtrhol, spadol nabok. Ja som bol v zadnom vozni, tam sa nič nestalo. Predný vozeň narazil do lipy, prepadla cez strechu a pod lipou ležali ľudia.“
Väčšina cestujúcich sa druhýkrát narodila. Jazda električkou sa však pre deväť ľudí stala osudnou a domov sa už nikdy nevrátili vrátane mladej vodičky, ktorej sa snažil pomôcť práve Ján Nemec:
„My sme boli traja spolužiaci, jeden spolužiak vybehol bosý, bežal domov, blízko býval. Druhý spolužiak mi povedal: „Jano, choď mi do predného vozňa po tašku.“ Tak som šiel po tašku a pod lipou ležali ľudia. Našiel som mu tašku a doniesol som mu ju. Vpredu bola vodička, ešte som ju zdvíhal, tak som ju tam položil, ešte dýchala. Dlho som tam bol, lebo sanitky nešli.“
Od tragédie dnes uplynulo 45 rokov. Informácie sa vtedy nešírili rýchlosťou svetla, ako je to v súčasnosti. Rodičia so strachom telefonovali do škôl či nemocnice.
„Bolo to komplikované, išiel som do školy. Mama volala do školy, od sestry vedela, že som stihol tú električku. Mal som šťastie, že som bol v zadnom vozni. Ja som liezol posledný zo zadného vozňa. My sme sa prevrátili nabok, ja som bol úplne naspodku a liezli sme cez okná,“ povedal Nemec.
Príčina nehody ostala zahalená rúškom tajomstva. Možno zlyhal ľudský faktor, možno brzdy. Jedno je však jasné, o život prišlo deväť ľudí vrátane štrnásťročnej študentky Janky Šestákovej, na ktorú si zaspomínala jej mama Terézia:
„Veľmi ma teší, že takto si niektorí ľudia spomenú, pretože to bola pre mňa veľká tragédia. Ja sa neviem ani dodnes spamätať. Stále na ňu myslím, stále ju mám pri sebe. Manžel bol matematik, robil riaditeľa pre československé manažérske školy, pre všetky podniky. On ju tak viedol, aj zamestnanie jej našiel, keď ukončí školu, že bude mať pripravené. Vidíte, stalo sa.“
Janka mala rada matematiku a zahraničný obchod. Strata blízkeho človeka je však aj po rokoch obrovská, čo potvrdil aj Terézia Šestáková:
„Hľadali sme ju všade po nemocniciach. Potom manželov priateľ nám v nemocnici hovorí: „Miki, čo ty tu hľadáš?“ „Hľadám si dcéru.“ „No, poď.“ Bola na zemi položená. Ja už ďalšej neviem, čo bolo, lebo mňa už len injekcie upokojovali a ďalej neviem. To bola v celej rodine jediná dcéra. V celej rodine boli všetci chlapci. Svokor učil na priemyslovke a hovoril: „Miláčik mi odišiel.“ To bolo strašné v celej rodine. Nedá sa to povedať, ani opísať sa to nedá.“
Uplynulú stredu (25.10.) si na haváriu zaspomínalo niekoľko Košičanov vrátane príbuzných obetí. Pietna spomienka sa uskutočnila na mieste, kde sa električka prevrátila. Pamätník obetiam havárie, ktorý sa nachádza pri zastávke Amfiteáter, zhotovil sochár Zbynek Nišponský – Gut. V električke sa viezla jeho neter. Napriek tomu, že stála vedľa vodičky, vyviazla bez vážnych zranení. Ostáva nám len dúfať, že podobná nehoda sa už nikdy nezopakuje.