Koncom roka sme si pripomenuli tragickú udalosť spätú aj s naším mestom, i keď sa odohrala v Budapešti. 27. decembra 1944 maďarské oddiely šípových krížov, „nílašov“ vyvlečú štyri zadržané osoby židovského pôvodu a katechétku k nábrežiu Dunaja, kde ich surovo popravia a telá vhodia do Dunaja. Katechétkou je Sára Salkaházi, rodáčka z Košíc, ktorá pred zastrelením pokľakne a obrátená k svojim vrahom prežehná sa veľkým krížom. Vyzlečená donaha, pozväzovaná drôtmi, padá po výstreloch do hlbín ľadového Dunaja. Táto udalosť ukončila životný príbeh Sáry Salkaházi, ktorá počas vojny obetovala svoj život za prenasledovaných a neskôr bola vyhlásená za blahoslavenú.
Sára pochádzala z azda najznámejšej košickej hotelierskej rodiny Schalkházovcov. Jej otcom bol Leopold Schalkház mladší, syn Leopolda st., ktorý dal na južnom konci Hlavnej ulice postaviť slávny košický hotel Schalkház. Postavený bol v roku 1873, na mieste ktorého dnes stojí hotel Hilton. Samotná Sára sa narodila priamo v bytových priestoroch hotela, kde jej rodina žila.
Na svet prišla 11. mája 1899 a krátko po narodení, vo veku jej dvoch rokov, jej otec umiera, čo iste malo veľký vplyv na jej životný osud. Matka Klotilda pochádzala z Grazu a aj keď sa rodičom narodilo päť detí, prvé tri umreli v skorom veku. Sára spoločne so starším bratom vyrastala ako väčšina košických detí strednej triedy tých čias. Po základnej škole nastúpila na strednú školu u sestier Uršulínok v Košiciach a potom pokračovala v štúdiu na učiteľskej škole.
Po skončení školy sa aj venovala profesii učiteľky. Avšak po skončení prvej svetovej vojny boli Maďari, ktorí ostali v novom štátnom útvare, v Československu, v neľahkej situácii. Touto zmenou trpeli a život v Košiciach bol čoraz ťažší. Mnohí boli internovaní, viaceré maďarské noviny boli zakázané a príslušníci intelektuálnej elity vyhnaní. Sára spolu so svojimi učiteľskými kolegami bola nútená zložiť prísahu vernosti štátu. Keďže to odmietla, musela sa vzdať profesie učiteľky, ktorú však nepovažovala za svoje pravé povolanie. Najprv sa zamestnala ako úradníčka v rodinnom hoteli. Ale všetky udalosti po skončení vojny viedli Sáru k tomu, aby sa vyučila remeslu a vybrala si kníhviazačstvo. Začiatkom roka 1919 získala novinársku licenciu a jej prvý článok vyšiel vo Večerných novinách. Onedlho nato sa stala redaktorkou na plný úväzok. Ako nezávislá, slobodomyseľná žena sa s radosťou ujala tohto povolania. Popri žurnalistike sa venovala aj knihárskej práci. Napriek tomu, že bola urodzená slečna, nehanbila sa predstierať, že je robotníčka a nahliadla do neľahkého údelu, každodenného života i drobných radostí pracujúcich žien. Vstúpila aj do maďarskej Kresťansko-socialistickej strany, aby pomáhala chudobným deťom a ujala sa aj funkcie redaktora straníckych novín.
„Nezávislosť, cigarety, kaviarne, túlanie sa po svete bez manželstva, ruky vo vreckách, čerstvá večera v malej krčme, cigánska hudba...“ písala vo svojom denníku.
Ako spisovateľka bola veľmi produktívna a vydala aj vlastnú zbierku poviedok s názvom Čierna flauta v roku 1926. Všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že táto rebelujúca, bystrá, vzdelaná žena bola na ceste stať sa slávnou novinárkou či spisovateľkou.
V Sáre ale čoraz viac dozrieval pocit, že dôležitejšia je obetavá láska k druhým a hľadala možnosti, ako pomôcť ľuďom v ťažkých situáciách. V roku 1927 sa zoznámila so Spoločnosťou sociálnych bratov, modernou katolíckou mníšskou komunitou založenou prvou maďarskou poslankyňou Margit Slachtou. Ako sa viac zoznamovala s chudobou a biedou, čoraz silnejšie začala pociťovať Božie volanie. Na jar 1928 absolvovala sociálny kurz a navštívila aj sídlo spoločnosti v Budapešti.
Prvé sľuby zložila v roku 1930 na Turíce a odvtedy medzi jej hlavné úlohy patrilo usmerňovanie charitatívnej činnosti v Košiciach a pomoc ženám pri zvyšovaní všeobecného a katolíckeho vzdelania. Prednášala a založila časopis Katolícka žena. V roku 1932 sa usadila v meste Komárno.
Tam učila 26 hodín náboženstva týždenne v 13 triedach vo viacerých školách, navštevovala rodiny v ťažkých podmienkach, iniciovala potravinovú zbierku, z ktorej zabezpečila obedy pre 500 detí. Viedla popritom obchod s knihami a suvenírmi a významne sa podieľala na organizovaní ženského hnutia na Slovensku. Založila Katolícky ženský spolok, v práci jej pomáhala grófka Lujza Esterházy – spisovateľka, prekladateľka a jedna z vedúcich osobností maďarského katolíckeho intelektuálneho hnutia v Československu. Ich cieľom bolo poskytnúť pomoc sociálne slabším ženám, a to aj prostredníctvom školení.
V roku 1937 Sára vyvinula túžbu pracovať ako misionárka. O pomoc požiadala maďarských benediktínov žijúcich v Brazílii a začal sa organizovať jej odchod. I napriek veľkej podpore zasiahol osud. Vypukla druhá svetová vojna a cestovanie sa stalo nemožným. Pokračovala tak v charitatívnej práci a zbierala dary pre tých, ktorí to potrebovali.
V roku 1941 sa Sára Salkaházi stala ústrednou vedúcou Národného združenia katolíckych pracujúcich žien a dievčat, ktoré malo 10-ročnú históriu. Riadenie organizácie, ktorá mala centrálu v Budapešti a šesť domov, k tomu aj letovisko na Balatone a vydávanie novín, dalo veľa práce. Sára Salkaházi bola ale veľmi aktívna a pracovitá a ďalej rozvíjala aj spolkovú činnosť. Za tri roky založila päť nových domov a začala s výstavbou prvej maďarskej robotníckej školy. V časoch vojny a prenasledovania prichádzali do domovov ľudia v núdzi jeden za druhým a domy rehoľníkov v Budapešti a na vidieku boli plné ľudí, ktorí sa skrývali.
Katolícky dievčenský dom na ulici Bokréta 3 v peštianskej štvrti Ferencváros pod jej vedením vydával falošné papiere a najímal prenasledovaných ľudí ako svojich zamestnancov. Koncom decembra sa v domove nelegálne zdržiavalo 30 osôb. Jedna zo sestier kongregácie nahlásila sestru Sáru. Vojaci Šípových krížov dom obsadili 27. decembra. Sára Salkaházi sa v tom čase vo vnútri nenachádzala, no čakali na ňu príslušníci Šípových krížov. Keď sa vracala a videla pred domom strážcu, mohla utiecť. Zišla však dole do pivnice domova, aby pomohla ukrývajúcim sa. Okamžite ju vojaci zatkli. Sára bez odporu nasledovala svojich katov s ružencom v rukách. Päť židovských dievčat a Sáru Salkaházi odniesli, následne mučili, zabili a ich telá potom hodili do Dunaja. Incident potvrdil aj očitý svedok, ktorý bol s nimi odsúdený na smrť, židovský kachliar, ktorý sa chvíľu pred popravou hodil do vody a vyplával.
Takto smutne skončil príbeh odvážnej Košičanky v čase, keď už celá Budapešť bola obklopená vojskami osloboditeľov a vojna bola na konci. Sára Salkaházi bola blahorečená v roku 2005. Na slávnosti sa zúčastnili tisícky ľudí a námestie pred Bazilikou svätého Štefana v Budapešti bolo preplnené.
Autor: HistoricKE