Ján Štovka je profesionálnym fotografom pôsobiacim v metropole Šariša. Jeho mladosť sa však spája s hudbou. V rozhovore prezradil, že aj napriek úspechom vo svete fotografie na hudbu nezanevrel.
Vyštudovali ste hudbu na univerzite v Prešove, no dnes je z vás medzinárodne uznávaný fotograf. Čo stojí za rozhodnutím venovať sa fotografii?
„Hudba ma naplnila do miery, do ktorej ma mohla naplniť, ale hľadal som nejaké iné spôsoby samouplatnenia v živote, a tak som sa rozhodol pre štúdium fotografie v Prahe.“
Pamätáte si, aké boli začiatky vášho štúdia?
„Po škole, Prešovskej univerzite, som odišiel do Prahy a tam som sa začal venovať fotografii, študovať u významných českých fotografov, čo mi otvorilo nové obzory, nové možnosti a nové poznatky k tomu, že človek musí študovať každú vec, ktorej sa venuje, aby sa jej mohol venovať naplno.“
Prečo ste nezostali žiť v českej metropole?
„Prahu mám rád, Praha je krásne mesto, mám na to krásne spomienky, ale tu som doma. Nikdy som o tom nerozmýšľal, že by som odtiaľ odišiel.“
Spájajú sa začiatky vašej kariéry aj s fotením na udalostiach, ako napríklad svadby alebo oslavy?
„Nezačal som, ako začínajú dnešní fotografi s tými svadobnými. Tomu sa veľmi vyhýbam dodnes, sú tam iné odbory, ktoré ma zaujali, a to portrétna, krajinárska alebo komerčná fotografia, ktorej sa venujem najviac a spolu s divadelnou fotografiou je to také moje gro.“
Po ukončení štúdia v Prahe vás prijali do Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky, kde ste sa dostali na základe svojej práce. Považujete to za svoj prvý úspech?
„Vtedy sa dá povedať, že začala moja dráha profesionálneho fotografa, kde to naozaj nebolo už len o tom, že to človek robí len z nejakej pasie, zábavy, ale že už sa tým začína aj nejakým spôsobom živiť. To sa potom nabaľovalo a tie ponuky a kadejaké práce, ktoré prichádzali, už prichádzali samé na základe referencií, svetových súťaží a podobne.“
Čo pre vás znamenajú súťaže? Je pre vás po toľkých úspechoch dôležité, aby vás niekto hodnotil?
„Súťaž je pre mňa, aj vždy bola, nejakou reflexiou tvorby, lebo ako inak sa človek dozvie, či je jeho práca dobrá, či spĺňa medzinárodné kritériá? Aby to nezostalo iba tak, ako to vidíme v nejakých talentových súťažiach, kde príde človek na pódium, postaví sa, povie, že vie spievať, porota sa ho spýta, že kto mu to povedal, tak, že všetci. Kto všetci, tak mama, kamaráti, otvorí ústa a je prúser. Takže ja som sa viac-menej na tie súťaže dal iba preto, aby mi nehovorili kamaráti a Facebook či sú moje fotky dobré, ale v podstate nejaká anonymná porota, ktorá možno netuší, kde je Prešov, kde je Slovensko, kto je Štovka...Tam sú výpovednou hodnotou iba fotografie a všetky súťaže sú viac-menej anonymné.“
Čo považujete doposiaľ za váš najväčší úspech?
„Určite získanie titulu MQEP, ktorý udeľuje Európska asociácia profesionálnych fotografov, ktorá je združená v celosvetovej. Je to v podstate najvyšší možný titul pre profesionálneho fotografa, ktorý je možné v Európe získať s tým, že je cenený a akceptovaný aj v celom svete. To bolo pre mňa asi najviac. Nebolo to jednoduché, človek sa musel prepracovať viacerými kolami s tlačenými fotografiami, žiadne digitálne a tie fotografie hodnotili aj hodnotia fotografi z celej Európy. Fotografie takto hodnotím už aj ja ako držiteľ tohto titulu.“
Keďže ide o najvyšší titul v Európe, dá sa ešte dosiahnuť viac?
„V Európe už ani nie, ale dá sa dosiahnuť v rámci nejakých top svetových súťaží. Sú súťaže, ktorých sa zúčastňujem a darí sa mi. Každý rok niečo prinesie, nejaké to víťazstvo, nejaké zaujímavé ceny za fotografie. V podstate ide iba o to, aby tie fotky fungovali vo svete, aby neostávali v počítači u mňa doma, ale aby boli v rôznych galériách, weboch, publikáciách...Tie moje fotografie boli publikované snáď okrem Antarktídy všade.“
Ktoré projekty z vašej bohatej zbierky boli pre vás niečím iné, zaujímavé?
„Napríklad projekt Harley-Davidson Symphony Orchestra, kde som fotil reálnych Harleyákov v pozícii ako hráčov symfonického orchestra s nástrojmi. Predtým to bol projekt All the world´s a stage, ktorý vlastne vychádzal zo Shakespearovho citátu: „Celý svet je divadlo,“ ktorý bol mimoriadne úspešný a vlastne aj za tento projekt som získal titul MQEP. Nadväzne na to bol projekt, pokračovanie Shakespearovho citátu, a to bolo: „Celý svet je divadlo a všetci muži a ženy sú v ňom iba hercami,“ čiže na to som nadviazal.“
Vo svojej zbierke máte komerčné fotky, avšak máte za sebou aj množstvo charitatívnych projektov. K jedným z posledných patrí aj kalendár, kde ste fotili ľudí bez domova v divadelných kostýmoch. Aké je to spolupracovať s takými ľuďmi? Beriete to ako poslanie?
„Mám prácu, ktorou sa živím, to sú takzvané chlebovky fotografie, aby bolo na chleba. A potom sú fotografie, ktoré robím iba preto, aby som to, čo som od niekoho dostal, ďalej odovzdal. Je to vec, ktorá ma veľmi baví a momentálne máme rozrobenú spoluprácu s jedným občianskym združením, vlastne je to denný stacionár, ktorý sa stará o ľudí s mentálnym a telesným postihnutím. Urobili sme krásne fotografie pred Vianocami, ktoré ešte nie sú vonku, ale čoskoro budú. Máme rozbehnutú spoluprácu s nimi, takže viac-menej sa teším takýmto projektom.“
Okrem toho, že ste uznávaným fotografom, ste aj pedagógom na ZUŠ v Lipanoch. Stíhate sa popri svojej rozbehnutej kariére venovať aj mladým huslistom?
„Je to také, aby človek nevypadol z tej hudby úplne. Aby teda nezahodil tých 25 alebo 30 rokov cvičenia. Ak máš nacvičiť nejaké veci, tak je to drina, drina a drina...To znamená, že to mám len tak zahodiť? Tie informácie, ktoré mám, chcem ďalej odovzdávať deťom. Proste učiť ich hrať. Hudba je už neoddeliteľnou súčasťou môjho života, čiže zahodiť ju by bol nezmysel.“
Pred troma rokmi ste si dokonca vyšli aj na turné so skupinou Heľenine oči. Chýbali vám pódiá?
„Maťko (spevák skupiny Heľenine oči – pozn. redakcie) sa ma opýtal, či by som nešiel s nimi na turné hrať husle, tak sme spolu s Macou Cmorajovou a skupinou Heľenine oči vytvorili takú akustik tour, volalo sa to Štúr túr a bolo to zaujímavé. Tie koncerty sú fajn, ale tie presuny a tie rozbaľovačky a zbaľovačky...Tak toto bolo pre mňa veľmi náročné. Ponúk je dosť na to, aby som hral, ale buď som lenivý, alebo sa mi veľmi nechce, ale vyberám si teda, že kde pôjdem hrať.“
Aj keď ste uznávaným fotografom a muzikantom, ste otcom aj manželom. Je čas s rodinou pre vás dôležitý?
„Rodina je pre mňa, samozrejme, na prvom mieste. My cestujeme s karavanom po celom Slovensku, po celom svete. Boli sme už dvakrát s malým v zahraničí pri mori, čiže ten karavan je pre nás prostriedok, aby sme toho nášho malého tigra Janíka vychovávali v nejakom spolužití s prírodou. Aby nesedel za počítačom v detstve, aby mal detstvo, ktoré sme možno mali my ako deti, kedy sme väčšinu času trávili v prírode a športom, čiže toto je pre mňa dôležité.“
Takže cestovanie je pre vás najväčším koníčkom?
„Jednoznačne. Ja som pochodil dosť značnú časť sveta aj skrz folklór, v ktorom som hrával. No také top krajiny, ktoré som navštívil a rád by som sa tam vrátil, boli napríklad Srí Lanka, kde som bol už dvakrát a je to taký neobjavený raj na zemi, ešte s čistými ľuďmi, nie je to také komerčné. Pre fotografa je určite fascinujúca krajina Nórsko, kde som strávil mesiac s karavanom. Naozaj si tam človek zastaví kde chce, kde sa mu páči, tak je každých 10 kilometrov čosi úžasné, kde sa dá pozerať a čo sa dá obdivovať.“
Prečo teda takýto ostrieľaný fotograf neodišiel z východného Slovenska?
„Ja som taký lokálpatriot, som v podstate rodený Humenčan, čiže Zemplínčan, vyrástol som v Prešove, na Šariši, čiže už viac sa cítim Prešovčan, ale viac-menej som východniar celým srdcom. Čiže načo by som odchádzal? Čo je krajšie ako tu? Nič. Máme tu hory, máme tu pralesy, máme tu divú prírodu, máme tu Domašu, máme tu v podstate všetko. Je tu čo pozerať, je tu čo fotiť. Za celý rok sme naozaj prešli okolo 8-tisíc kilometrov po Prešovskom kraji s karavanom a je tu naozaj čo pozerať, čo fotiť, my máme čo ponúknuť, len treba chodiť a pozerať.“
Autor: NIKOLA HOMIŠANOVÁ