Dennis Hong je profesorom robotiky, ktorý sa snaží študentov učiť čo najkreatívnejšími spôsobmi. V rozhovore nám povedal, čo je najdôležitejšou súčasťou pri tvorbe nových konceptov aj to, kde vidí robotiku o niekoľko rokov.
V kreatívnom laboratóriu, kde vyrábate so študentmi robotov, ich navádzate k tomu, aby svojich robotov rozbili. Čo sa skrýva za touto filozofiou?
Na prvý pohľad to znie nelogicky, všakže? Keď výskumné laboratórium príde s novým robotom, existuje z neho len jeden prototyp, za týmto prototypom sú tisíce dolárov vo výskume a súčiastkach. Samozrejme, že sa snažíte s robotom operovať čo najopatrnejšie, aby sa mu nič nestalo. V našom laboratóriu to robíme trochu inak. Vždy podnecujem svojich študentov k tomu, aby svojich robotov donútili ísť rýchlejšie, aby dokázali zdvíhať ťažšie bremená, čo môže viesť k bláznivým pokusom, ale ak sa tomu robotovi nič nestane, nič sa z toho nenaučíme. Verím tomu, že inovácie prichádzajú, len ak ideme za hranice svojich možností. Ak robíš len to, čo už niekto spravil, nepodarí sa ti spraviť nič nové. Snažím sa mojich študentov motivovať k tomu, aby sa nebáli zlyhania. Jasné, že zlyhanie nie je pozitívne, musíme sa z neho ale vedieť naučiť. Ak niekto nikdy nezlyhal, znamená to, že nikdy neprijal skutočne veľkú výzvu.
Pri toľkých rozbitých robotoch musíte mať vo vašom laboratóriu množstvo náhradných dielov.
Samozrejme, tvoríme robotov rôznych tvarov a veľkostí. Na jednej strane máme desať metrov vysokého robota, na druhej strane maličkých robotov. Niektorí majú nohy, iní sa hýbu na kolieskach. Keďže nie sme firma, ktorá vyrába produkty, môžeme si dovoliť vyrobiť niečo, čo nebude fungovať. Ak to nefunguje, je to strata času a peňazí? Nie, je to príležitosť zistiť, ako to nefunguje a skúsime to postaviť inak. Mám videá mnohých robotov, ktorých sme postavili, ale ak by ste ich chceli vidieť naživo, už by sa to asi nedalo, pretože sme ich rozobrali a postavili z nich niečo iné. To najcennejšie v našom laboratóriu nie je robot, ani práce, ktoré publikujeme, ale naši študenti. Chcem, aby mala budúca generácia množstvo skvelých učiteľov, ktorí budú pre robotiku zapálení tak ako ja.
Vaše laboratórium je povestné priateľskou náladou, ktorú je vidieť aj vo vašich videách. Dá sa vyučovať tak komplikovaná veda ako robotika hravou formou?
Všetci moji študenti ma rešpektujú, ale ak ste vystresovaní zo svojho šéfa, brzdí vás to v kreativite. Kreativita najlepšie funguje, ak si svoju prácu užívame, takže sa snažím vytvoriť čo najviac rodinné a priateľské prostredie.
Vaše laboratórium sa zúčastňuje viacerých súťaží, ktoré nie sú širokej verejnosti úplne známe. O čo v takýchto súťažiach ide?
Keďže sme výskumné laboratórium, zaujímajú nás hlavne súťaže vo vyvíjaní nových technológií. Napríklad DARPA Urban Challenge, ktorý je súťažou autonómnych áut a DARPA Robotic Challenge, v ktorom proti sebe súťažia roboti záchranári. Náš obľúbený je Robo-Cup, čo je vlastne futbalový turnaj medzi robotmi. Ide ale o robotov, ktorí nie sú ovládaní ľuďmi a všetky situácie vyhodnocujú len na základe umelej inteligencie. Naším cieľom je, aby v roku 2050 dokázali roboti hrať futbal tak dobre, ako skutoční ľudia.
Čaká nás v najbližších rokoch revolúcia v tom, čo všetko roboty dokážu? Môžeme očakávať robotov, ktorí budú robiť napríklad jednoduché domáce práce?
Pre autonómneho robota sú oveľa väčšou výzvou ako hrať futbal. Máme ambície posúvať možnosti robotov. Hlavným dôvodom, prečo ľudia potrebujú robotov, je to, aby nerobili prácu, ktorú sa im nechce robiť alebo prácu, ktorá je príliš nebezpečná na to, aby ju robili ľudia. Myslím, že niektoré veci by mali robiť len ľudia, pretože nás napĺňajú a robíme ich s precíznosťou. Ak sa vám ale niečo nechce robiť a viete tú prácu presunúť na robota, budúcnosť vám túto možnosť dá.
Autor: KOŠICE ONLINE