Profesorka a literárna kritička Marta Součková: „Každý autor ide svojou cestou.“

PrešovĽudsKE

V rozhovore prezradí aj to, aká je tvorba súčasných spisovateľov.

Marta Součková je uznávanou literárnou kritičkou, redaktorkou a editorkou. V súčasnosti pôsobí ako profesorka literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Pred pádom režimu ukončila vysokoškolské štúdium v Bratislave a pôsobila ako redaktorka denníka Smena. V rozhovore pre Košice Online si zaspomínala nielen na študentské časy a zmenu režimov, ale aj na lektorát v Novom Sade.

Študovali ste v Bratislave odbor slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra. Ako si spomínate na svoje študentské časy?

„Veľmi dobre, lebo keď som študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pôsobili na nej také osobnosti ako Ján Števček, Valér Mikula, Peter Zajac, Zora Prušková, Ábel Kráľ, Šimon Ondruš, Rudolf Krajčovič, na katedre anglistiky zase Ján Vilikovský, Štefan Baštín, Jozef Olexa a mnohí iní výborní literárni vedci či lingvisti.“

Vysokoškolské štúdium ste ukončili v osemdesiatych rokoch. Bolo to ešte pred Nežnou revolúciou. Aké to bolo študovať za čias bývalého režimu?

„Skončila som ho v roku 1987, v období spoločenského uvoľnenia, v ktorom sa už natoľko neprejavovali normalizačné praktiky ako v 70. rokoch. V danom čase už napríklad Ján Števček vyučoval na medzivojnovej literatúre texty Dominika Tatarku, ktorý bol vtedy zakázaný autor, no jeho Prútené kreslá nám profesor spomínal. Na druhej strane, stále existovali isté obmedzenia, povedzme, keď sme vydávali študentský časopis, tento musel prejsť minimálne cez ideovopolitického referenta SZM. Išlo pritom o často komické cenzúrne ťahy, hoci nahradenie slova ,nebo´ lexémou ,obloha´, nám však smiešne nepripadali najmä keď sa týkali témy textov. Ja ako študentka angličtiny som na letné aktivity (body z ktorých sme potrebovali, ak sme chceli dostať ubytovanie na internáte) chodila do Varšavy alebo do Kyjeva, nie do Veľkej Británie.“

Prečo ste sa rozhodli študovať slovenský a anglický jazyk?

„Kvôli literatúre. Ja som uvažovala aj nad slovenčinou a estetikou, ale zdalo sa mi vhodnejšie či zaujímavejšie vyštudovať dve národné literatúry.“

Počas socializmu ste boli aj redaktorkou denníka Smena. Aké bolo pre vás ako redaktorku tvoriť v tom období?

„Po skončení školy som najskôr pracovala vo vydavateľstve Smena ako jazyková redaktorka, kde som čítala aj rukopisy, ktoré boli určené na mládežnícke účely. V denníku Smena som bola tiež jazykovou redaktorkou, no v tom čase bol jeho šéfredaktorom Karol Ježík, vynikajúci publicista aj človek a bola tam celá zostava redaktorov, s ktorými sa dobre pracovalo. Bolo to v období 1987 – 1988, tesne pred revolúciou, veľa som vtedy písala o literatúre a knihy na recenzovanie som si mohla vyberať, necítila som sa limitovaná.“

Prečo ste sa rozhodli presťahovať do Prešova?

„Svojím spôsobom mi začal Prešov vyhovovať, najmä kvôli tichu. Zdalo sa mi, že v Bratislave sú výraznejšie žabomyšie vojny než v Prešove. Na fakultu som nastupovala v tom najlepšom čase, po revolúcii v roku 1990, v ovzduší bolo cítiť veľkú eufóriu zo spoločenských zmien.“

Foto
Marta Součková / MS

Aké sú vaše obľúbené knihy?

„To je ťažká otázka, v odpovediach na ňu vždy nejaké vynechám. Mám rada texty Oľgy Tokarczuk,  Rudolfa Slobodu, Pavla Vilikovského, Louise Glückovej, Walta Whitmana, Iana McEwana, Ballu, Ivany Dobrakovovej, ale tiež mnoho iných.“

Ste literárnou kritičkou, učíte literatúru. Akým spôsobom zatraktívniť povinné čítanie, respektíve ako deti a mladých motivovať k čítaniu?

„Myslím si, že čítanie bolo a bude tak trochu elitnou záležitosťou, umeleckú literatúru malo vždy rado málo ľudí. Je to prirodzené, lebo podobne ako nemôže každý behať maratón alebo zlyžovať veľké kopce, tak sa aj čitateľmi nestávame všetci. Nie je mi však jedno, keď sa stretávam s nezáujmom študentov na odbore, kde by sa čítať malo. Usilujem sa preto (najmä ponovembrovú) literatúru zatraktívniť aj prostredníctvom rozličných tvorivých aktivít, napríklad imitáciou cudzích textov, ich dopracovaním, písaním podľa hudby či výtvarného diela atď. Niekedy mi nejde do hlavy, ako je možné, že výsledky týchto aktivít sú oveľa lepšie ako interpretácie diel, azda preto, že dané cvičenia píšu študenti doma, v pokoji a dobrovoľne. Možno toto je jednou z ciest, ako učiť literatúru, vymýšľať si kreatívne cvičenia. Tiež sa mi osvedčilo, keď na fakulte prezentujeme súčasných spisovateľov, ktorí ,naživo´ zaujmú študentov oveľa viac, ako keď im o nich len rozprávam. Ak by som ale nerobila informačné vstupy pred prezentáciami, tak by na ne tiež veľa ľudí neprišlo. Prvým predpokladom je podľa mňa učiteľ, ktorého baví literatúra, nie je demotivovaný a vie o nej aj rozprávať, potom sa o umenie začnú zaujímať aj študenti.“

Ako hodnotíte tvorbu súčasných spisovateľov?

„V súčasnosti vychádza také množstvo kníh, aké nebolo publikované nikdy predtým, čitatelia si majú z čoho vyberať. Nedá sa však povedať, že súčasní spisovatelia píšu lepšie ako autori pred nimi. V osemdesiatych rokoch vychádzalo okolo 40 próz ročne, v posledných rokoch je to viac ako 200. Súčasná literatúra je pluralitná, bez generácií a skupín, je v nej množstvo individuálnych poetík, každý autor ide svojou cestou. Čitateľ si tak môže knihy vybrať nielen podľa kvality, ale aj podľa svojho vkusu, či chce čítať magický realizmus, postmodernu, hyperrealizmus, naturalizmus alebo iný smer.“

Foto
Marta Součková je porotkyňou vo viacerých súťažiach / Boris Pretnar

Niekoľko rokov ste pôsobili aj na univerzite v Novom Sade. V čom je rozdiel medzi tamojšími študentmi a tými slovenskými?

„Mala som to šťastie, že som učila študentov, ktorých rodným jazykom je slovenčina, takže som im nemusela sprostredkovávať základy jazyka, ale prednášala som takisto ako na Prešovskej univerzite alebo kdekoľvek inde na Slovensku. Základný rozdiel medzi našimi a vojvodinskými študentmi vyplýva z odlišného systému vysokého školstva v Srbsku a na Slovensku. V Srbsku sa platí za štúdium, a tak sú študenti viac motivovaní, aby zložili skúšku na prvý raz. Vysokých škôl nie je v Srbsku veľa, takže sa na ne ešte stále hlásia najmä študenti z gymnázií, nie je automaticky prijatý každý, bez prijímacích pohovorov, s akýmikoľvek známkami a vedomosťami ako u nás. Netvrdím, že moji novosadskí študenti boli múdrejší ako prešovskí, ale počas štyroch rokov v Srbsku som zo skúšky nevyhodila nikoho, aj preto, že sa na ňu pripravili väčšinou svedomitejšie ako ich slovenskí kolegovia.“

Aký bol návrat na Prešovskú univerzitu?

„Odchádzala som z Prešova do značnej miery vyhorená a demotivovaná zmenami v školstve, ktoré sa udiali v novom miléniu. Ak boli deväťdesiate roky pre mňa radostné a učilo, aj publikovalo sa mi vtedy veľmi dobre, tak sa postupne zvyšovali kvantitatívne nároky na publikačné výkony pedagógov, ale paradoxne sa znížili nároky na študentov. Mám šťastie, že učím na mediálnych štúdiách, kde ešte sú prijímacie pohovory a kde je občas radosť pracovať.“

Čo robíte vo svojom voľnom čase?

„Psychicky náročné zamestnanie sa usilujem vyrovnať fyzickými aktivitami, cvičím ashtangu, ktorá mi dáva veľa energie, keď môžem, plávam a lyžujem. Som hyperaktívny človek, pohybom vyvažujem rozličné stresy. Výučba na vysokej škole má tú výhodu, že ak splníte isté normy, máte nárok na prácu doma. Ja však priam notoricky nestíham termíny, aj preto, že dnes už čítam i píšem pomalšie ako kedysi, verím, že tiež viac rozmýšľam.“

Čo všetko vás čaká v tomto roku?

„Práve so situáciou v školstve súvisí, že sa čím ďalej, tým viac realizujem aj mimo akademického priestoru, doslova si ho nahrádzam prostredníctvom iných ako pedagogických aktivít. Dlhoročne porotcujem a lektorujem súťaž Medziriadky, na sústredení ktorej sa stretávam so skupinou ľudí, ktorí sú podobne naladení ako ja, vždy sa na nich teším. Celkom rada tiež porotcujem v iných vysokoškolských súťažiach typu Akademický Prešov alebo Ars Šafarikiana. Celkom mi vyhovuje aj Detská univerzita, kde sa hlásia talentované deti, a to aj na moje tvorivé písanie. V poslednom čase ma zaujíma editovanie umeleckých rukopisov, ktoré, aspoň v to verím, vylepšujem. Nejde o jazykové korektúry, ale o škrtanie z textov, ich ,čistenie´, samozrejme, po konzultáciách s autorom. Tento rok som dostala šesťtýždňové štipendium z Vyšehradského fondu do Krakova. Dúfam, že si tak sústredenejšie sadnem k písaniu vlastnej monografie, lebo v poslednom čase mám pocit, že viac editujem cudzie texty do zborníkov, ktoré pripravujem na našom inštitúte alebo do časopisu Fraktál, kde pracujem ako redaktorka literárnokritickej rubriky, než tvorím svoje vlastné.“

 

Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ

Komentáre