Ostali len spomienky, pre mňa osobne aj na Lucku Vondráčkovú, na ktorej autogramiáde ma takmer udupali. Mala som vtedy málo rokov aj centimetrov, ale veľkú sestru, ktorá ma vzala do magického moderného Tesca.
Myslím, že si celkom rýchlo vieme vybaviť ten pocit, keď ste v zime vbehli do dverí a ovalil vás teplý vzduch, obrovská rohožka, špecifická vôňa prachu z eskalátorov a kvetinárstva. Alebo siahajú vaše spomienky ďalej a v duchu zajedáte šalát v lahôdkach na najvyššom poschodí?
Priznávam, aj keď ma táto budova nijako špeciálne neberie, nepredpokladala som taký verejný záujem a diskusiu o tom, čo s ňou bude. Tesco na Hlavnej skončilo, ale ani zďaleka to nie je iba o „Tesco“ ako takom. Ide o budovu, ľudí to delí na tých, ktorým je už teraz doslova clivo a na tých, ktorý nechápu, čo také výnimočné táto budova ukrývala.
15. apríl 2018, teda presne pred týždňom, to bol deň, počas ktorého ste tu mohli poslednýkrát nakúpiť. Na sociálnych sieťach sa k tomu zorganizoval event. Ja som po ceste do kina videla dve pani, ktoré sa zhovárali, že tam už nič nie je… Ale jeden pán s taškou im poradil, že v potravinách je ešte celkom dobrý výber. Tak utekali. A potom sa presunuli do kina Úsmev. A tam som sa vybrala aj ja.
Nebolo nás veľa, ale bolo to zaujímavé. Občianske združenie Spolka sa rozhodlo pripraviť prednášku a diskusiu, ktorých cieľom bolo otvoriť otázku významu, hodnoty a kvality jeho architektúry.
„Asi našej generácii špeciálne prídu tieto stavby ako niečo výnimočné. Sme kolektív architektiek a sociologičiek a vnímam to, že je to dôležité ako časť toho verejného priestoru a nemalo by sa to stratiť. Impulzom boli práve všetky tie články k tomu, začala som sa tomu venovať, zisťovať, čo sa preto dá urobiť a v akom je to stave,“ vysvetlila dôvody mladá energická architekta Viktória Mravčáková z organizácie Spolka.
Fajn, máme tu skupinu mladých Košičanov, ktorým nie je ľahostajné prostredie, v ktorom žijú, tak zorganizovali diskusiu, na ktorej sa zúčastnili všetky strany, nový investor, aj odborníci a verejnosť. Diskutujúci sa snažili v rámci času a možností rozlusknúť, čo je na budove vlastne cenné a dôležité a akým spôsobom ju môžeme zachovať pre budúcnosť, tak aby plnila účel a zároveň bola zachovaná jej podstata.
„Päťdesiat rokov sa na niečo pozeráme a hoci sa to mnohým ľuďom nepáči a je to stavba, ktorú niektorí nenávidia, ale iní milujú, tak sa to nejako zapísalo do toho obrazu mesta. Myslím si, že je skvelé, že sa o tom začína hovoriť a dúfam, že to bude pokračovať aj pri ďalších stavbách, povedzme pri Dargove alebo Dome obuvi. Môžu mať podobný príbeh a nevieme, čo s nimi bude ďalej,“ dodala Mravčáková.
Priznávam, aj keď nejaký ten prehľad o našom meste, histórii, umení a architektúre mám, nevedela som, že ide o dielo českej architektky Růženy Žertovej a sochárky Jany Bartošovej-Vilhanovej, ktorého fasádu poznáme, myslím, všetci. Ako spomenul aj architekt Petr Klíma, nachádza sa na mentálnej mape každého obyvateľa.
Inak, Petr Klíma, to je vám taký „namakaný týpek,“ ktorý tomu rozumie celkom dobre. Je autorom projektu Kotvy máje o českých obchodných domoch z rokov 1965–1975. Obchodné domy ho zaujali pred desiatimi rokmi a boli predmetom jeho diplomovej práce, bývalý Prior mal dokonale prelúskaný.
„Ja som bol až fascinovaný tým, aké kvalitné tie domy z veľkej časti sú. Obchodný dom Prior, pôvodne Hornád vstúpil na Hlavnú veľmi kontextuálne. Růžena Žertová, pre ktorú to bol prvý dom, ho navrhla s veľkým ohľadom na to okolie, vstúpila tam veľmi citlivo tou fasádou. Ten dom je pomerne hmotný a ona v spolupráci s Janou Bartošovou-Vilhanovou sochárkou a výtvarníčkou tým obkladom, tvarovkami, rozohrala fasádu, takže ten objem sa stráca. Nie je taký výrazný v tom mestskom kontexte,“ vysvetlil.
Ako dodáva, je dôležité ako obchodný dom vyzerá, ale aj ako sa zaradil do mesta, akú rolu v ňom hral. Čo táto budova znamená pre Košičanov? Hlavne spomienky a prvý kontakt s niečím moderným.
„Je to história, je to súčasť Hlavnej ulice, určite svojim spôsobom aj orientačný bod. Samozrejme, pre centrum mesta a pre ľudí, ktorí v ňom bývajú je to aj nákupné miesto. Ale vývoj a život sa zastaviť nedá, dôležité je však zachovať určité služby, ráz, aby to naďalej ostalo súčasťou Hlavnej ulice a nepôsobilo to ako nejaký rušivý element,“ vyznala sa jedna z návštevníkov diskusie. Pripája sa aj asi tridsaťročný Košičan.
„Mám k tomu aj taký citový vzťah, moja mama tam pracovala do deväťdesiateho štvrtého roku, takže som tam strávil aj čas detstva,“ hovorí.
Na minulotýždňovej diskusii padla aj otázka, čo bude s budovou ďalej, či sa napríklad zmení účel jej využitia. Za nového majiteľa si do kresla diskutujúceho sadol Matúš Choma zo spoločnosti AZOR, s.r.o. V úvode niekoľkokrát zdôraznil, že na budove mu záleží a on sám je Košičan, ktorý tu tiež niekedy chodil do legendárnych lahôdok.
„Účel sa meniť nebude. To znamená, že v princípe si tam ľudia nájdu tie isté služby a obchody ako za posledných dvadsať a viac rokov. Čo sa ale zmení je vzhľad tých priestorov, čo znamená, že ak doteraz pôsobil tento dom jednoliato a prevádzkovaný bol jednou spoločnosťou, tak po novom tam budú vytvorené priestory, ktoré budú prevádzkovať maloobchodníci,“ objasnil Choma.
Zástupca investora dodal, že chýbať by nemala lekáreň, drogéria, potraviny či reštauračné priestory. Rovnako vraj zachovajú kancelárske priestory. Novinkou by však mali byť parkovacie miesta. A to bol moment, pri ktorom už letela nejedna ruka hore. Táto téma skrátka rozvášnila aj Košičanov, ktorí sa na diskusiu prišli pozrieť a mali hneď niekoľko otázok.
„Úplnou novinkou sú parkovacie miesta, ktoré dnes tá budova neposkytuje. Tie zriadime na prvom podzemnom podlažnom poschodí,“ doplnil Choma.
Košičanka Katarína Šimončičová nečakala a pýtala sa, či naozaj, v dnešnej dobe, keď sa všetky európské mestá snažia autá z mesta vytlačiť, sa ich oni snažia do mesta vrátiť.
„Všimnite si, čo je na Štefánikovej, kde je merač SHMÚ. Každú hodinu sú tu prekročené prachové častice. Vťahovať do centra mesta ďalšie autá, kde je naozaj takéto nezdravé životné prostredie, neviem si predstaviť, kam to pustia? Tu na chodník? Nejakým komínom hore? To sa nedá odfiltrovať,“ hovorí Šimončičová.
Ako to teda bude pýtam sa dodatočne po diskusii investora, je to stopercentne isté, že tam bude parkovisko?
„Stopercentné to bude, keď budeme mať právoplatné stavebné povolenie. Čo sa týka nápadu, ten je stopercentný. Čo znamená, že ak nám to úrady dovolia, to parkovisko tam jednoznačne zriadime,“ objasnil mi Choma.
Za silný moment diskusie považujem fakt, že sa niekoľkokrát zopakovala otázka, prečo nikde nie sú nejaké vizualizácie, webová stránka s dostupnými informáciami a zverejnené projekty. Rovnako však nejaká komunikácia s verejnosťou.
„Niečo také plánujeme, zatiaľ sme to nerealizovali, nevyhnutne to ani neznamná, že to budeme realizovať. Ale máme dve ponuky od mediálnych agentúr, na realizáciu a vyhodnotenie prieskumov trhu. Určite nám to napadlo a pracujeme aj s touto variantou,“ reagoval Choma.
Funkciu vraj plánujú zachovať a budovu nikde nesťahujú. Ľudia sa však pýtali na budovu fasády. Tá je jedinečná. V rámci prednášky ju vyzdvihol aj architekt Petr Klíma, tak sa k nej vráťme aj my.
„Vnášali do toho nejakú výtvarnú kvalitu, ako napríklad fasáda. Ale zároveň si myslím, že sa zmenili tá rola obchodných domov. My už dnes nestaviame obchodné domy ako spoločnosť, ale nákupné centrá. Možno je tam aj ten sémantický rozdiel, dôraz dávame na ten predaj, na ten obchodný dom. Myslím si, že trošku to ideovo nadväzuje aj na tie obchodné domy, ktoré poznáme z konca 19. storočia z Paríža. Dnes je tá pozícia tých stavieb iná. Je pomerne utilitárna, ale dnes tí architekti majú iné možnosti ako niekedy, majú oveľa viac možností. Ale ak by sme porovnali kvalitu architektov, ktorí navrhovali obchodné domy vtedy a teraz, tak to porovnanie vyznie horšie pre tých dnešných. A to nemyslím nejako pejoratívne, je to skrátka fakt.“
Toľko jej architektonický prínos, aj to, že mnohých by jeho zmena nahnevala. Čo s nim plánuje urobiť investor?
„Tým, že sme v pamiatkovo – chránenej zóne, musíme a aj tak robíme, komunikovať s pamiatkovým úradom. Dali nám isté mantinely a inštrukcie, ako by sme sa mali správať a ako to zachovať. Určite plánujeme sa týchto pokynov držať nápadov a inštrukcií.“
Že to ľudom nie je jedno, dokazuje aj fakt, že sa do diskusie vecne zapojila aj organizácia, ktorá sa venuje otázkam kultúrnych pamiatok, architektov, verejným priestranstvám DoCoMo Slovakia:
„Principiálne si DoCoMo Slovakia váži hodnoty, ktoré reprezentuje objekt bývalého obchodného domu Prior Košice od architektky Růženy Žertovej. Jej výnimočnosť práve tkvie vo fasáde, ktorá je pútačom a dlhé roky zdobila námestie a jeho ulice. V podstate sa stala jeho súčasťou a súčasťou pamiatkovej zóny mesta Košice. V tomto prípade budeme veľmi pozorne sledovať, ako sa bude ďalej vyvíjať plán, a teda projekt developera. A boli sme veľmi radi ak by tento proces bol transparentný, verejný a demokratický, v zmysle, aby boli dodržiavané všetky štandardy najlepšieho možného riešenia,“ hovorí Martin Zajíček z DoCoMo Slovakia.
Záujem teda nemá len verejnosť ale aj odborníci.
„A v tomto smere, jedným z mnohých riešení je vypísanie architektonickej súťaže návrhov práve na riešenie detailu, ako má byť zachovaná zároveň fasáda, ale aj zmena dispozície a užívateľského rozhrania ktoré je, samozrejme, legitímnou požiadavkou nového majiteľa,“ doplnil Zajíček.
Eskalátory, na ktorých stáli mnohí z nás a naši rodičia vôbec prvýkrát v živote, lahôdky, kde vám k šalátu vedeli ponúknuť aj niečo tekuté, ako som sa po čase dozvedela. Pre niektorých bol tento obchodný dom najväčšou špajzou na Hlavnej, do ktorej si vždy po niečo odbehli a mali istotu, že to tam našli. Podľa investorov sa má spoločnosť Tesco približne do konca mesiaca odtiaľ vysťahovať. V máji by mal do priestoru vstúpiť investor. Čo teda bude, ešte len uvidíme. Tento môj článok by som však chcela ukončiť tak, ako skončila minulotýždňová diskusia. Krátkym dialógom medzi obyvateľkou a investorom.
Autorka: KIWA