Talentovaný Erik Jasaň sa okrem iného venuje aj tvorbe krátkometrážnych filmov. Jeho snímka s názvom Spokojné manželstvo už dosiahla prvé medzinárodné úspechy.
Ste študentom filmovej školy. Ako ste sa dostali k filmu a prečo ste sa rozhodli študovať tento odbor?
„Od malička som mal sklon k výtvarnému umeniu, čiže tam to celé začalo. Ja som rád chodieval do galérií, stále rád navštevujem múzeá a mám veľmi rád kubizmus, moderné umenie, ktoré je možno miestami až pritiahnuté za vlasy. Veľmi rád sa pozerám na obrazy a veľmi rád ich skúmam. To bol možno taký prvý impulz k tomu, aby som sa nejako začal zaoberať filmom a všeobecne rád som čítal filmové kritiky, pretože som sa snažil všímať, čo si vlastne filmoví tvorcovia všímajú, aby som to vedel potom neskôr aplikovať do svojich vlastných diel.“
Koľko filmov ste natočili?
„Pred oceneným filmom som mal ešte jeden film, ale to radím do kategórie začiatočnícke a amatérske. S druhým filmom to fungovalo tak, že sme mali viacčlenný tím, to znamená, že som nebol na to sám, hoci réžiu, scenár a produkciu som si riešil sám. S ostatnými vecami mi veľmi pomáhali chalani, ktorí so mnou robili, tvorili, za čo im veľmi pekne ďakujem. Nadviazal som s nimi veľmi dobrú spoluprácu, ktorá bude pokračovať aj v budúcnosti.“
O aký film ide? Aký je jeho dej?
„Natočili sme film s názvom Spokojné manželstvo, ktorý je krátkometrážnym filmom, má trinásť minút. Je o rozpadávajúcom sa manželstve, ktoré prišlo o svojho syna a nejakým spôsobom už nevie k sebe nájsť cestu. Rozhodol som sa točiť film o tejto téme, pretože mám pocit, že v manželstvách chýba komunikácia. Problémy sa kopia a neriešia sa, v jednom momente vybuchnú ako pod nejakou pokrievkou. Práve vtedy sa začínajú riešiť tie veci. Ja som si potom kládol otázku, či to už nie je neskoro riešiť problémy. Tento film som chcel venovať mladým ľuďom, ale zároveň aj partnerom, ktorí sú v nejakom dlhodobejšom vzťahu ako taký výkričník toho, že riešte svoje problémy, lebo keď sa nebudú riešiť, tak potom to nemusí dopadnúť dobre.“
Vo vašom filme hrajú viaceré herecké hviezdy. Prečo ste ich oslovili a ako je možné, že prijali vašu ponuku?
„Študoval som konzervatórium a týchto ľudí som v podstate už pred samotným natáčaním poznal, okrem Dany Košickej. Vo filme účinkuje Peťo Čižmár, Robo Šudík, Dana Košická, Braňo Bajús, Dominika Jusková a Viktória Hodvan. V prvom rade som išiel na to typologicky, to znamená, že som hľadal typ nejakého chlapa, ktorý akoby nechcel riešiť tie svoje problémy a pôsobí mierne ustarosteným dojmom. Keď som videl Peťa Čižmára, tak som mu prikázal, aby si nechal narásť bradu. Danu Košickú veľmi dobre poznám z dramatických polôh, ktoré hrá v divadle. Ja som jej veľký obdivovateľ a od prvej čítačky, ktorú sme mali spoločne, sme vedeli, čo obaja chceme. Ona vedela, čo chcem ja a takýmto spôsobom sa mi možno podarilo ju presvedčiť, aby šla s nami do tohto projektu.“
Aké bolo natáčanie filmu? Išlo všetko podľa plánu?
„Scenár som mal v hlave už tri roky. Nevzniklo to len tak náhodou. Zhodou okolností som videl jeden dom, ktorý patril strýkovi kameramana. Ja som v tom čase hľadal priestory na úplne iný film, ale v momente, keď som videl ten priestor, tak som si povedal, že tu musí ísť práve tento scenár, ktorý som si napísal pred troma rokmi. Tak som ho vytiahol zo zásuvky a začali sme na ňom pracovať. Produkcia trvala asi nejaké tri až štyri mesiace a v novembri minulého roka sme to natočili. Keď sme sa snažili točiť vonku, tak nie vždy slnko bolo pre nás prajné. Ja som sa snažil dažďom vyjadriť, metaforicky poňať ten ich vzťah, ktorý oni dvaja majú. To znamená, že prišli tam dobrovoľní hasiči, ktorí nám to celé nakropili a využili sme sedemtisíc litrov vody, aby sme napršali kompletne celú scénu.“
Aké úspechy dosiahla snímka Spokojné manželstvo?
„Film získal ocenenie v Indii na Medzinárodnom festivale krátkych filmov. Vyhrali sme cenu za najlepší študentský film. Zhodou okolností, neviem, či tá India je pre nás nejakým spôsobom prajná, ale 14. júna sme opäť premietali na festivale v Indii. Film je aj na iných medzinárodných festivaloch, napríklad v Bukurešti, v Bangladéši. Budeme premietať aj v Sydney, v Belgicku. Snažíme sa film prezentovať hlavne na medzinárodnom fóre. Chceme ho dostať medzi ľudí a do sveta.“
Ako ste reagovali na tento úspech? A čo na to povedali vaši blízki, priatelia či učitelia?
„Ja som sa tomu veľmi smial, keď som si to prečítal na internete. Pre istotu som si to dal do prekladača, či som tomu dobre porozumel. Veľmi som sa z toho tešil. Chodil som po izbe a nechápal som. V momente som volal priateľke a všetkým chalanom zo štábu, že čo sa nám to podarilo. Posmelilo ma to do ďalšej roboty. Učitelia boli radi, prečo by neboli, keď sa ich žiak umiestni na nejakom festivale. Určite aj oni majú na tom svoju zásluhu a môžu sa aj oni týmto spôsobom prezentovať.“
Premietal sa film aj na Slovensku?
„Prvé premietanie na Slovensku už bolo v Poprade v Kine Tatran. Niekto hovorí, že je predskokanom nejakej kapely. Pred veľkým filmom premietali ten môj film, po ktorom nasledovala krátka diskusia so mnou. Premiéra bola v Poprade, premietal sa aj v Banskej Bystrici v rámci Festivalu umenia a dizajnu a tiež sa premietal aj v Košiciach v Kine Úsmev.“
Kam povedú vaše režisérske kroky do budúcnosti?
„Chystáme natočiť náš nový film s názvom Nemá tvár. Bude to o sirote, ktorá prišla do novej rodiny. Tá rodina nie je celkom ideálna, ako si ona predstavovala, že to bude. Viac neprezradím. Tento film plánujeme ukončiť v decembri tohto roku. Práve sa realizujú všetky produkčné prípravy, prvé čítačky, takže celé sa to rozbieha. Po tom, ako ukončíme natáčanie filmu Nemá tvár, tak pokračujem ďalším filmom a je to bakalárska práca jedného z kameramanov z Vysokej školy múzických umení.“
Autorka: JANA TOMAŠKOVIČOVÁ