Pri príležitosti Marca – mesiaca kníh je dobré si spomenúť na tých, ktorým záležalo na šírení vzdelania a osvety prostredníctvom kníh a periodickej tlače bez ohľadu na to, akej boli národnosti. My si priblížime osud a život prvého slovenského kníhkupca, vydavateľa a propagátora slovenskej tlače v Košiciach a dôležitú osobu medzivojnových Košíc – Júliusa Kustru. Tohto roku v októbri si pripomenieme aj 140. výročie jeho narodenia.
Július Kustra sa narodil 25. októbra 1884 v Pešti ako prvé dieťa v rodine murára Petra Kustru a Anny, rodenej Šulekovej. Rodičia pochádzali z Liptova z malej dedinky Bobrovec a kvôli práci sa presťahovali do Pešte. Keď mal Július štyri roky, vrátili sa do Bobrovca, otec však naďalej ostal pracovať vo veľkomeste a chodieval domov len cez zimu. V Bobrovci navštevoval Július slovenskú školu, netrvalo ale dlho a rodina sa vrátila späť za otcom.
Július Kustra sa vyučil za umeleckého zámočníka, ale už v mladom veku sa prejavovali jeho umelecké sklony. Stretával sa so Slovákmi žijúcimi v Pešti a angažoval sa v Katolíckom robotníckom kruhu a neskôr v iných slovenských kultúrnych spolkoch. V roku 1908 založil slovenskú vzdelávaciu spoločnosť Kriváň, bol členom slovenského spevokolu, venoval sa tancu, hre na husliach a režíroval aj divadelné predstavenia.
Onedlho sa stal kolportérom pre Slovenský týždenník, ktorým hlavným redaktorom a vydavateľom bol Milan Hodža. V tom čase sa mladý Július mal možnosť zdokonaľovať aj v kníhtlačiarstve. Ako 19-ročný kolportér a neskôr ako administrátor prechodil celé Horné Uhorsko. Pre Slovenský týždenník a tiež Slovenský denník neúnavne agitoval, získal okolo 4000 predplatiteľov. Za svoje aktivity bol ale viackrát prenasledovaný žandármi, vykázaný z mnohých miest aj žúp a niekoľkokrát bol aj väznený za tzv. panslávstvo.
Po peripetiách ho v roku 1910 osud priviedol do úplne neznámeho a cudzieho prostredia, do Košíc. I napriek vedomiu, koľko ťažkostí ho čaká, rozhodol sa tu založiť vôbec prvé slovenské kníhkupectvo. Sortiment rozšíril o papiernictvo, školské a kancelárske potreby a bol aj vydavateľom košických pohľadníc.
„Usadil sa na Šrobárovej ulici (dnes Alžbetina ulica), kedysi ináč „Židovskej“ ulici, a tam si otvoril kníhkupectvo. Veľká to bola senzácia — veď dotiaľ na terajšej Šrobárovej v sobotu všetky obchody boly zavreté a moly spustené „šalokátre“. Kustra znamenal prevrat — otvorený obchod o „šábese“. No, veď sa mu aj vodilo — ako všetkým začiatkom a novinkám. Darmo hľadal Slovákov, známosti s plátenkármi na trhu, darmo si namýšľal, že je jediný „veľký“ kníhkupec v Košiciach – Za štyri roky pred vojnou tu predal len za 50 K, slovom päťdesiat korún, slovenských kníh a s českými asi za sto! Musel sa preto obracať na dediny, kam vandroval sám „per pedes apostolorum“, aby tu a tam odpredal nejaký slovenský kalendár.“ Slovenský východ, 6. marec 1935
Kustra udržiaval naďalej čulé styky so Slovákmi pôsobiacimi na západe krajiny. Bol prispievateľom Národných novín od roku 1912 a bol v priateľskom osobnom styku s ich redaktormi. V roku 1914 už spoločne s manželkou a troma deťmi sa sťahuje ďalej od centra, na Betklenovu ulicu, naproti maďarskej meštianke, do malého prízemného domčeka, kde presťahoval aj obchod.
Onedlho na to mu prišiel povolávací rozkaz, avšak narukovať do armády odmietol. Behom troch mesiacov ho zatkli a hrozil mu trest smrti zastrelením.
„Našli si naneho paragraf a zatkli ho roku 1915 a uvalili na neho vyšetrovaciu väzbu pre neuposlúchnutie vojenského povolávacieho rozkazu. A keď už bol v base, prečo by mu nepridali aj špionáž? Hrozne horúčkovité a „nepovrchne“ ho vyšetrovali. Aby ho aj jeho manželka „mala dosť“, predstavili jej jeho „frajerku“ – ktorej nikdy nemal! Pravda, nenašlo sa viny a pustili ho na svobodu. Vyšetrovacia väzba trvala rok bez dvoch dní. Keď ho vypúšťali, podal si žiadosť, aby ho ešte tie dva dni nechali „v chládku“ — aby toho bol rok. S touto žiadosťou ho už ale vyhodili.“ Slovenský východ, 6. marec 1935
Armáda ale potrebovala vojakov a po prepustení z väzenia bol odvedený na taliansky front. Pri prvej príležitosti sa mu podarilo prebehnúť na druhú stranu a dobrovoľne sa dostal do zajatia. V rokoch 1917 – 1918 sa stal horlivým propagátorom a organizátorom československých légií medzi zajatcami, spoznal sa aj s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom.
Po vojne sa Kustra vrátil domov do Košíc v hodnosti dôstojníka talianskych légií, neťažil však zo svojich zásluh, ale vrátil sa k svojmu kníhkupectvu, a tak chcel ďalej slúžiť slovenskému národu. Bol aj politicky aktívny a angažoval sa v Slovenskej národnej strane v Košiciach.
„Dnes má pán Kustra kníhkupectvo na Štefánikovej ulici v Košiciach pod č. 99. Slabo to ide. K tomu — sedem, súcich detí. Teda — má sa o koho starať. A pri tom všetkom pracuje veľmi nenáročne, ale tým agilnejšie spolkové a na roli národa dedičnej. Po nebohých pp. Strakovi a dr. Simečkovi je s J. E. biskupom Cárskym Julius Kustra najstarším slovenským činiteľom v Košiciach. I keď teda 25-ročné jubileum p. Júliusa Kustru ako samostatného kníhkupca nie je zvlášť ružové, no, veď je zima a nekvitnú ešte ani sneženky, nech nestráca ani za mak svojej bujarosti, pohyblivosti a známej nám dobrej nálady a humorní — lebo: sľubujem mu v mene veškerenstva slovenskej i českej pospolitosti košickej, že budeme len u neho kupovať. Nech si zariadi do obchodu veľkú bránu — aby sa zákazníci nemuseli tlačiť — bude nával! A hlavne — veľkú kasu, aby mal kde pchať utržené veľkogroše!...“ Slovenský východ, 6. marec 1935
Po odstúpení Košíc Maďarskému kráľovstvu musela celá rodina opustiť mesto a v novembri 1938 sa usadili v Spišskej Novej Vsi, kde začínali s podnikaním nanovo. Júliusov zdravotný stav sa ale počas vojny začal zhoršovať a 14. decembra 1943 umiera vo veku 59 rokov. Telesné pozostatky boli uložené na cintoríne v dedinke jeho predkov, v Bobrovci pri Liptovskom sv. Mikuláši, v piatok 17. decembra 1943.
„Veď len ešte pred niekoľkými dňami nás obsluhoval vo svojom obchode v Spišskej Novej Vsi. Skutočnosť je však taká, hoci tvrdá, a musíme sa s ňou smieriť. Po krátkej chorobe umrel v levočskej nemocnici. A tu sa nám akosi nevdojak tisne do pera napísať niekoľko riadkov na rozlúčku. Život nebohého bol životom obyčajného človeka, ktorý žil, pracoval a umrel. Bol to však život Slováka zpod mohutných hradieb Liptovských holí, ktorý popri svojej rodine a svojom kníhkupeckom povolani nadovšetko miloval svoj národ. Pracoval ticho a nikdy sa nevynášal svojou prácou, nikdy si nerobil nároky, aby jeho práca bola honorovaná, lebo veď práca za národ sa neplatí... Máloktorý z mladších ho poznal, lebo najintenzívnejšie obdobie jeho buditeľskej práce patrilo minulosti, aby sa súčasné a budúce pokolenia slovenského národa mali raz lepšie, ako sa mali jeho rovesníci vo svojich mladých rokoch. Nebolo však ani jedného uvedomelého Slováka na východnom Slovensku, ktorý by sa nebol s ním poznal osobne, alebo aspoň nebol počul o jeho buditeľskej drobnej práci v najkrušnejšich časoch slovenského národa. Chodil z dediny do dediny, šíril slovenské slovo a prebúdzal národné povedomie u váhajúcich. Pracoval. V malom košickom kníhkupectve pred prvou svetovou vojnou sa nejeden národovec zastavil na Bethlenovej okružnej u Kustrov, aby načerpal odvahy a posmelil sa vo svojom presvedčení.“ Národnie noviny, 18. december 1943
Autor: HistoricKE