Rádio Košice oslavuje 15 rokov

7.7.2007 sa z košickej frekvencie 91,7 MHz ozval mikrofonický hlas, ktorý vítal prvých poslucháčov Rádia Košice. Vysielanie odštartovala skladba od Mariána Čekovského s názvom Mohla by byť z toho aj láska. Z malého metropolitného rádia sa za 15 rokov jeho existencie stala regionálna jednotka na Slovensku. A to, že je to skutočne láska, potvrdia moderátori a redaktori Rádia Košice, ktorí si zaspomínali na svoje začiatky či najmilšie spomienky.

Nastúpil som v júli 2011, krátko po narodeninách Rádia Košice, takže tento rok Rádio Košice oslavuje 15 a ja 11 rokov v rádiu. Zaškoľoval som sa u služobne starších moderátorov a prvé vysielanie som mal v jednu sobotu od 6.00 hod. Nebolo to úplne bezproblémové a perfektné. Bol som v rádiu sám, ruky sa triasli, Janko bol „vyklepaný“ ako nedeľný rízek. Predtým som bol zvyknutý na iný vysielací softvér a iný spôsob mixovania. Tu to bolo jednoduchšie a stačilo kliknúť na myšku raz alebo dvakrát. Len niekedy boli tie prsty rýchlejšie, akoby mali  ale nestalo sa, že by musel šéf nabehnúť do štúdia a „usmerňovať“ ma, to prišlo až po vysielaní 

Najmilšia spomienka je na piatky s Kiwou a hosťami. A najviac sa mi zapísala taká nostalgická spomienka – na Mekyho Žbirku. Prišiel aj s manželkou Katkou a ukázal, že je to pán umelec, obrovský profesionál a skvelý človek s nadhľadom a humorom. Bol veľmi ľudský a bol presne taký, ako sa volá jeden jeho album – Chlapec z ulice. Dodal nám množstvo energie a veľa zaujímavých informácií zo svojho umeleckého života.

V jeden piatok sme mali hostku, cvičiteľku psov, ktorá prišla s dvoma border kóliami. Jedna bol neposedná, strážca, ktorý na nás dával pozor a strážil si paničku a svoju sestru. Fena bola nesmierne hravá, kontaktná a otravovala ma počas celého živého vysielania, štekala do toho počas vstupov. Chcela sa hrať s hračkou a naťahovať sa, tak som ju jednou rukou držal a raz ma počas jednej otázky tak silno potiahla, že som takmer spadol zo stoličky na kolieskach. Ustáť to a zachovať si profesionalitu bolo v tej chvíli nepodstatné  takže takíto živí hostia s nemou tvárou boli asi to NAJ za tých 11 rokov, čo pôsobím v Rádiu Košice.

Moje úplne prvé vysielanie v Rádiu Košice pre mňa nebolo až také výrazné, aby som ho opísala, ale spomínam si presne na moje prvé nočné vysielania. Ešte ako táka žaba, študentka vysokej školy, som musela najskôr vysielať v noci. Naplniť vtedy asi dvojhodinové vysielanie pre mňa bolo náročné, dnes sa na tom smejem. Ale dodnes presne viem, aká bola vôňa v rádiu, aké hity vtedy leteli, ako som sa cítila. Nikdy som sa však asi nikomu nepriznala, že som sa v rádiu bála byť v noci sama, tak so mnou chodil aj môj švagor, ktorý driemal na gauči. Po každom vstupe som za ním vybehla, či to bolo dobré, či to nebolo trápne, on ma vždy chválil. Bolo to super, dnes už viem, že zaiste celý čas spal a moje vstupy ani nevnímal. A asi aj dobre tak 

Na svoju prvú reportáž si už nespomeniem, áno, tak dlho som v Rádiu Košice, ale vždy s úsmevom a láskou spomínam na všetky moje „presstripy“  Zahraničné novinárske cesty sú pre mňa vždy zážitkom, priestorom precvičiť si cudzí jazyk aj komunikačné schopnosti, pýtať sa inak, spoznať nových ľudí, objaviť nové miesta. A potom to všetko v sebe spracovať, aby som to čo najlepšie sprostredkovala našim poslucháčom. Je to až neuveriteľné, ale s mikrofónom Rádia Košice som sa dostala naozaj poriadne ďaleko, doslova z „malého rádia“ do „veľkého sveta“  Ak by som mala vybrať moju top cestu, bolo by to jednoznačne Los Angeles.

Prvé vysielanie v Rádiu Košice bolo asi také, že som mala pocit, že neviem správne vysloviť ani svoje vlastné meno (smiech), pozdravujem Mareka, a bolo také, ako si ho pamätáme asi všetci a ako si ho budú pamätať aj tí, ktorí k nám ešte len prídu pracovať. Byť hodený do vody tu stále je a stále je to považované za to najlepšie, čo môže byť. Ale s odstupom času, nebudem sa mať rada za to, čo poviem, ale áno, je to tak, je to najlepší spôsob ako začať moderovať alebo celkovo pracovať v Rádiu Košice. Neviete kedy, jednoducho, príde vedúci a povie: „Tímea, dnes ideme von, ideme do éteru, dúfam, že ste pripravená,“ tak, či som bola pripravená, alebo nie, neviem, ale viem, že pri prvom dopravnom servise by ste sa mi asi krvi nedorezali a keby som to počula dnes, povedala by som, že to nie som ja (smiech). Také bolo prvé vysielanie a takýto stres už nemávam, ale sú situácie, pri ktorých sa dostanem takto do pomykova, napríklad pri telefonátoch s poslucháčmi, lebo nikdy neviete, kto je na druhej strane.

Vtipná spomienka, ktorá mne konkrétne napadla, ale mne osobne vtipná nebola, bolo, keď som vysielala rozhovor, zlyhala mi technika a neodohralo mi zvuk. Nevedela som, čo robiť, tak som vlastne ukončila vstup a zabudla som, že som si nevypla mikrofón a potom, ako sa to stalo, som povedala že: „Ty kokos!“ Ale v éteri to znelo všelijako a chodili k nám do štúdia aj kolegom správy od známych, ktorí to počuli, že: „Počuj, tvoja kolegyňa práve zahrešila priamo v éteri Rádia Košice.“ Tak potom sa ma všetci pýtali, že čo som to vlastne povedala. Chvalabohu, že som povedala iba toto, lebo v skratových situáciách zvyknem reagovať naozaj rôzne. Takže, ak ste to počuli a doteraz ste dumali, čo som povedala, bolo to „ty kokos!“ 

Spomínam si na svoj prvý záchvat smiechu v Rádiu Košice. Bol to nekontrolovateľný smiech na niečom, čo ani nebolo až tak vtipné, respektíve to prišlo vtipné iba mne a Timi. Vysielali sme spolu, bol to už podvečer alebo dokonca večer, keď sme postupne viac unavenejší a keď aj tá naša morálka mierne upadá, ale naozaj iba mierne. No a kombináciou týchto aspektov je človek podľa mňa náchylnejší prejavovať inak svoje emócie, možno trošku viac. No a skrátka sme sa s Timi na niečom brutálne smiali, ale museli sme už ísť do vstupu, a to je najhoršie načasovanie smiechu. Timi nahodila svoj poker face, zrazu sa prestala smiať a ja som to skúsil síce tiež, ale nevyšlo. Vôbec to nevyšlo a hneď, ako som začal do éteru rozprávať, mi v hlave blikla myšlienka na tú vtipnú vec, na ktorej sme sa pred pár sekundami smiali a nevedel som sa udržať a začal som sa šialene smiať. Poslucháči museli byť mierne zmätení, keďže nevedeli, na čom sa smejem. Ale ak sa aspoň jeden poslucháč vtedy zasmial alebo aspoň pousmial, tak to stálo za to!

Jedna z mojich prvých reportáží v Rádiu Košice sa skončila trapasom, na ktorý keď si spomeniem, začervenám sa ešte aj dnes. Bola som mladá neskúsená reportérka a išla som na tlačovú besedu viacerých politikov, všetci ľavičiari. Neviem už presne, o čom beseda bola, avšak v celej miestnosti som bola jednak najmladšia a jednak jediná žena. Snažila som sa tváriť sebavedomo, ako sa len dalo. Nachystala som si poznámkový blok aj nový mobil, akože som multifunkčná. Tlačovka sa začala, niesla sa v takom serióznom vážnom duchu, no už po pár minútach som ju nechtiac narušila. Z môjho nového mobilu sa ozvala zaseknutá navigácia, ktorá dookola doslova kričala: Váš cieľ je VPRAVO. Opakujem, na tlačovke ľavičiarov.

Milých a vtipných spomienok mám fúru, ale tak vyberiem. Najmilšie bolo, keď v deň mojej svadby mi prišli kolegovia zagratulovať a zúčastnili sa sobáša. Možno to nie je nič neobvyklé, ale moja svadba bola po NIGHT RUNE a cestovali za mnou 100 kilometrov. Samozrejme, neobišli naprázdno. 

Nuž a najvtipnejšiu spomienku mám na brept, ktorý som urobila na začiatku správ, dodnes neviem, ako som ich dokázala dočítať dokonca a nezačať sa smiať. Išlo o to, že som hovorila o vysokých teplotách a znelo to: „Meteorológovia ich zaznamenali na spiči no a následne som sa opravila na Spiši. 

Musím povedať, že veľmi nerada spomínam na takéto začiatky, keď viem, že som ešte nebola celkom zohratá s mikrofónom, ale teda poviem ako bolo  Bolo to asi pred jeden a pol rokom, čiže asi rok aj niečo, čo som nastúpila do Rádia Košice. Robila som vtedy redaktorku a raz prišiel Marek a hovorí: „Budete čítať správy.“ Ja reku, že dobre. Zaúčala ma vtedy Silvia, ktorá už bola veľká harcovníčka v čítaní správ. Začínali sme my správari cez víkendy a Silvia videla na mne, že som trošku pod stresom, tak mi išla kúpiť do obchodu čokoládu, banán aj vodu, ale zrejme ani to mi veľmi nepomohlo, pretože som sa na každom slove mýlila (haha). Každopádne, potom postupom času som zistila, ako treba na ten mikrofón rozprávať, dá sa povedať, že som si už zvykla aj na tú „červenú,“ pretože stalo sa v tých prvých dňoch niekoľkokrát, že som bola pri zapnutí „červenej“ vyklepaná a uvedomila si, že ma počúva minimálne celý východ. Je to taká zodpovednosť. Ale teda, taký bol môj začiatok a ako hovorím – nerada naň spomínam.

Naozaj najmilšia spomienka bola s respondentom, ktorý bol taký empatický, že plakal počas nahrávania so mnou. Niežeby šlo o takú tragickú reportáž, ale kvôli kamere som bola otočená proti slnku a ja, ako človek s naozaj citlivými očami, som preplakala celú reportáž. Po jej skončení sa rozplakal aj respondent so slovami, že „mu bolo tak ľúto, ako mi kvapkajú slzy, že sa mimovoľne spustili aj jemu.“ Tak sme si teda spolu pekne poplakali.

Rádio Košice pre mňa znamená realizáciu hesla „najbližšie k vám“ v praxi. Z môjho pohľadu športového redaktora sa snažím byť najbližšie ku všetkým športom a okrem klasických jázd v podobe futbalu, hokeja, basketbalu či hádzanej robím všetko preto, aby sme sa venovali prakticky všetkým športom. Za tie roky už asi v Košiciach neexistuje športovisko, ktoré by som nenavštívil a hoci tým trpí moja rodina, počas celého roka prakticky niet víkendu, počas ktorého by som nepobehal aspoň štyri či päť akcií. Namiesto pobytu pri mori sa tradične opaľujem na pretekoch bikrosu, triatlonu, vodného lyžovania či 3x3 basketbalu, no našim poslucháčom a čitateľom sme už predstavili aj minoritné športy ako headis, kin-ball, football pool či sixball.

Najviac zábavy si tradične užijeme v rámci spoločných akcií mimo éteru a v tomto smere pumpujú náladu tradične netradičné kreatívne nápady našej Timi. Pri viacerých jej požiadavkách iba krútim hlavou, no faktom je, že z nás dokáže vytĺcť vtipné kreácie a výsledné videá stoja za to. Najmilšie udalosti v Rádiu Košice sú však spájané s návratmi našich mamičiek z materských dovoleniek. Vďaka nim sa rodina Rádia Košice pekne rozrastá a o poslucháčsku základňu nemusíme mať obavy. Všetkým kolegyniam i kolegom tak prajem veľa plodných rokov, množstvo krásnych a inšpiratívnych príspevkov, radosť z práce a pozitívnu spätnú odozvu poslucháčov.

Jedna z aspoň podľa mňa vtipných príhod sa odohrala nedávno, minulý piatok. Dohodli sme sa s kamarátmi, že si pôjdeme niekde podvečer sadnúť do mesta. Ja som mal tú zodpovednosť rezervovať stôl. Hneď ako som skončil v práci, som zavolal do jedného nemenovaného podniku na Hlavnej. Ako som zavolal, zdvihla pani s milým hlasom. Opýtala sa, čo si prajem a ja som ju teda poprosil o stôl pre štyroch, čo som nakoniec po hlasnom uvažovaní zmenil na päť až šesť ľudí. Keď už som bol pripravený, že jej poviem meno, ktoré môže napísať na rezervačný lístok, tak mi oznámila, že som sa dovolal na sekretariát Krajského riaditeľstva Hasičského zboru v Prešove.

Tak, ako je to v každom zamestnaní, aj práca v Rádiu Košice občas prináša náročnejšie dni. Pamätám si, ako som raz večer odchádzala z Floriánskej domov, šla som električkou, v ktorej sa ozývalo Rádio Košice. Vystúpila som na zastávke a cestou som si šla nakúpiť do potravín, kde tiež znelo, ako inak, Rádio Košice. Keď som konečne po dlhom dni prišla domov, chcela som zrelaxovať v sprche, kde tiež bolo naladené Rádio Košice. Vtedy som si uvedomila, že naše heslo „najbližšie k vám“ má naozaj zmysel a našim poslucháčom sme skutočne nablízku.