O živote v kláštore, diskotékach, kávičke po omši, zaľúbení sa aj životnej ceste jednej uršulínky.
Zuzana Morozová, známejšia ako sestra Ulrika, patrí do slovenskej provincie Rímskej únie Rádu sv. Uršule. Na svoju životnú cestu sa vybrala hneď z niekoľkých dôvodov, ktoré prezrádzame v rozhovore i podcaste.
Som teraz trošku v pomykove. Ako vás mám vlastne oslovovať? Zuzka? Ulrika? Sestra Ulrika?
Áno, je to trošku mätúce, rada to vysvetlím. Keď som sa narodila, dali mi meno Zuzana. Ale keď som prišla do rehole, mohla som si vybrať nové rehoľné meno. Aj keď, v našej reholi je možné si nechať svoje meno, ak nie je v sesterstve nositeľka rovnakého mena, v mojom prípade Zuzanu. A ani nebola, ale ja som si povedala, že tým, že som začala nový život, chcem nanovo úplne všetko, tak mám rehoľné meno Ulrika. To je jeden dôvod. Ďalší, mám viac patrónok v nebi. Nielen krstnú, birmovnú, ale teraz už aj rehoľnú – Ulriku.
Keď som doma medzi svojimi, tak ma volajú, prirodzene, Zuzka. Aj keď, môj ocko je na mňa taký hrdý, modlí sa za mňa, aby som vydržala, volá ma už len Ulrika. Medzi nami sestrami alebo keď som v práci, tak mi hovoria sestra Ulrika, sestrička nie, to potom evokuje zdravotnú sestru.
Prečo práve Ulrika?
Keď som rozmýšľala nad novým menom, tak som chcela, aby som poznala človeka, ktorého meno budem mať a trošku vyznávať aj svojím životom. Tak som si čítala rôzne príbehy a životopisy. Najviac ma oslovil príbeh blahoslavenej Ulriky, na Slovensku nie je veľmi známa, je to Nemka, ale keď som si prečítala jej detstvo a príbeh, ako išla do rehole, pripomenulo mi to moje detstvo, moje hľadanie životného partnera i naplnenia môjho života.
Na druhej strane to tak malo byť, ako vravíme my, medzi nami, že je to Božie riadenie...Lebo keď som prišla do noviciátu na skúšobnú dobu, aby sme si trošku obzreli, ako vyzerajú sestry vo formácii, aký je tam deň, ako sa tam žije, sestra novicmajsterka Veronika ma zavolala k sebe do izby, chcela počuť, ako sa mám, ako sa mi páči...Vtedy som bola ešte Zuzka. Zo zásuvky vytiahla brožúrku deviatnika a tam bolo napísané: Deviatnik k blahoslavenej Ulrike. Ja už som predtým, samozrejme, vedela, že sa chcem takto volať, Veronika však nemohla tušiť, čo sa vo mne odohráva... Ale Boh to vedel, tak to bolo také pekné prekvapko, že keď mi dala ten deviatnik, vo vnútri som si povedala, áno, tak to má byť, budeš Ulrika.
Až do tretice a neskôr som si uvedomila, že Ulrika je patrónka kuchárok. To som predtým nevedela a veľmi sa tomu teším, lebo keď som bola mladšia, nevedela som veľmi variť, mamka ma radšej poslala učiť sa, hrať na klavíri, upratovať a k vareniu som sa veľmi nedostala. Nuž a v reholi, kde je nás aj desať sestier a kedysi aj viac ako dvadsať, tak uvariť obed, aby bol „jediteľný“, nuž, zo začiatku pri mne nemohol byť nikto, len blahoslavená Ulrika ☺. Ale je to statočná patrónka, odporúčam gazdinkám, ak hľadajú pomoc.
Kedy a prečo ste sa rozhodli pre takúto životnú cestu?
Keďže som predrevolučné dieťa, za totality som veľa o rehoľných sestrách nepočula, ani nevidela. Ani som netušila, že existuje nejaký rehoľný či komunitný život. Prvé sestry som videla vo filme s Louis de Funèsom, boli to sestry na motorkách, aj to sa mi zdalo čudesné, že taký život by som nechcela žiť.
Ale prečo rehoľný život... Mala som od začiatku veľký záujem venovať sa druhým ľuďom. To mám určite dané ešte aj predtým, ako som sa narodila, do vienka, tie dary sú dané. A nevedela som si predstaviť, ako sa budem venovať druhým ľuďom. To je jedno, či deťom z detských domovov, či chudobnejším...takže som sa už ako 15-ročná venovala takýmto deťom a veľmi ma to napĺňalo. Nuž a ďalší dôvod, mamka bola zdravotná sestra, brávala má so sebou od malička k pacientom. Niekde pichla injekciu, ja som tej babičke poupratovala, nakúpila. To bolo také moje formovanie od detstva. No a neskôr som si to uvedomila až pri tom, keď som sa zaľúbila...
Počkajte, zaľúbila? Normálne vážne zaľúbila?
Áno, dokonca nielen raz! A je to perfektné zaľúbiť sa predtým, než vstúpi človek do rehole alebo zasväteného života. Pretože je dobré vedieť, čo opúšťam, koho a aké životné situácie opúšťam a prečo, pre aké ciele. Pre niečo, čo ma viac napĺňalo. No, je to tak, že ja som bola zaľúbená už v materskej škole, takže mňa tá zaľúbenosť sprevádzala. Také už vážne zaľúbenie bolo v tých mojich šestnástich rokoch, keď už to aj vyzeralo vážne. Veď moje spolužiačky tiež mali chlapcov a potom sa za nich aj vydali. Ale u mňa bol problém, a to ma veľmi trápilo, že som nevedela vydržať s jedným chlapcom dlhšie ako pol roka. Mesiac či dva fajn, zaľúbenosť, všetko, čo k tomu patrí, ružové okuliare, motýliky v bruchu... Ale po tých troch mesiacoch to už začalo, pocit, že už ma to nebaví, už ma to nenapĺňa. No a asi takým štyrom som musela dať kopačky.
Čím sú charakteristické uršulínky?
Tajomstvo nášho názvu a poznania je v jednej krátkosti, a tou je SMS, ako esemeska. Čo to znamená? Prvé S je snúbenectvo, M je materstvo a ďalšie S je sesterstvo. Snúbenectvo znamená, že mojím snúbencom a ženíchom je Pán Ježiš. Materstvo, že som duchovná matka, neviem ani koľkým deťom, je ich asi dvesto a sesterstvo, že žijeme v komunitách.
Pozrime sa aj na veľmi obľúbené a populárne detské sväté omše u uršulínok. Mne sa na nich veľmi páčilo, že deti môžu byť počas detskej omše deťmi. Môžu sa správať tak, ako sa správajú bežne. Spievajú si, prechádzajú sa, trošku vystrájajú. To je zámer?
Áno, určite je to aj zámer kvôli tomu, že dieťa sa v takomto veku spoznáva s Bohom a kostolným duchovným životom práve cez svoju prirodzenosť. Bolo by veľmi zlé, keby sme zasahovali do ich bežných prejavov. Aj ja sama si zo svojho detstva spomínam, keď som mala asi štyri roky a môj brat miništroval, ako som prišla s tyčinkami až k miništrantom a oltáru, aby som všetkých núkala. Spätne, keď si spomínam na túto udalosť, je to o tom, že som sa tam cítila ako doma. Zrejme mi to aj dovolili, nespomínam si na reakciu kňaza, ale viem, že je to krásna spomienka dieťaťa.
Moja veľmi výrazná spomienka sa tiež spája s netradičnou aktivitou, keď som tam bola asi druhýkrát s krstniatkami, tak som bola doslova šokovaná, keď na konci omše povedal kňaz, že máme prísť po omši do kláštora na kávičku. A ľudia išli, my tiež a bolo to veľmi fajn.
Ja mám z toho tiež veľkú radosť, lebo okrem toho, že sa porozprávame, si aj pomáhame. Sú medzi nami rôzne rodiny s kadejakými osudmi. Niekedy sa stane, že ostane šesťčlenná rodina bez bývania, a to sa medzi nami rieši práve na tej káve. My, keď sa stretneme na tej omši, ešte ani len netušíme, komu sa budeme snažiť pomôcť. Som toho osobným svedkom, ako si tie rodiny pomáhajú, radia a ja len pozerám, teším sa a poletujem okolo nich s občerstvením, len aby tam naozaj tá rodina bola čo najdlhšie.
Chcem tiež spomenúť, čo sa týka detských svätých omší, že dôležitá je spolupráca a keďže máme stále šťastie na úžasných duchovných otcov, tak to stále funguje. Keď som bola kandidátkou uršulínok, vtedy začali tieto detské omše, bol to rok 1993. Otec Bednárik presne takto, spontánne, talianskym temperamentným štýlom ponúkol stretávania sa pri omši. Boli sme tak sami sebou, nedialo sa nič zlé a navyše sme boli veľmi šťastní. Nuž a keď si to vypočítame od toho roku, je to dobré ovocie, strom je zdravý.
Našim deťom v kostole sa venujeme aj s mladými ľuďmi, ktorí medzi nami vyrastali ako deti. Je to taká tradícia, že vyrastie, odovzdá svojmu dieťaťu službu, atmosféru a v podstate duchovnú rodinu. Okrem svätých omší robíme pre deti aj iné aktivity. Výlety, sánkovačky, korčuľovačky, karnevaly, tábory, ale aj stretnutie so svätými. Je toho veľmi veľa počas celého roka.
Povedzte mi, ako relaxujete, ako sa viete so sestrami zabaviť? Mnohí si predstavujú život v kláštore ako svet plný zákazov a asketizmu.
Je to kopa zábavy. Okrem duchovného života, modlitby, duchovných cvičení, raz do mesiaca máme aj duchovné obnovy, kde sme celý deň v úplnej tichosti a nerozprávame, aby sme mohli počúvať Boha, čo nám chce povedať. To sú naše duchovné zážitky a intímny čas s Bohom, s tým, ktorého sme si vybrali a on nás. To je vlastne náš životný partner, od neho sa dozviem, čo mám robiť ďalej a ja mu porozprávam, čo ma trápi.
Čo sa týka zábavy, veľmi rady si spolu pozrieme kvalitný film alebo filharmónia v Košiciach robí úžasné koncerty, boli sme aj v divadle. Ak máme byť mladým ľuďom motivačné v tejto dobe, je dobré, aby sme si aj my vyskúšali, čo kultúra ponúka mladým ľuďom. Stále sa dá vybrať.
Ale mala som aj úžasný zážitok, že som chodievala s mojimi dievčatami zo stredoškolského internátu na diskotéky na chlapčenský internát. Verte, bola to veľká krása, tí chalani sa tak pekne správali, boli dobrí a slušní. Dokonca sa jeden aj stavil, že ma zavolá do tanca a ja som to trošku aj videla, ale neprezradila som ho. Prišiel, pozval ma do tanca, bolo to v kruhu, keď skončila skladba, tak mu hovorím, dobre, choď si pre výhru. Vyhral sto korún.
A čo vaše bežné každodenné povinnosti? Predtým ste učili 25 rokov náboženstvo, aká je teraz vaša pracovná náplň?
Po rannej modlitbe a duchovných povinnostiach, ktoré máme a sú veľmi milé, ideme každá jedna do svojich rajónov. Niekde treba upratať, vyčistiť niečo, podľa toho, kto čo má, jedna z nás ide variť. Ja mám momentálne v Košiciach pastoračnú činnosť pre vysokoškoláčky a zároveň som hospodárka domu. Takže sa zoznamujem s firmami ako vodári, murári, stavbári. Aj takéto povinnosti riešime, keďže máme veľké historické budovy, ktoré treba udržiavať, aby naša budúcnosť poznala aj minulosť.
A chcú firmy chodiť na takéto opravy? Neboja sa, že budete platiť vatikánskou menou „Pán Boh zaplať“?
To je milé, to musím skúsiť ☺. Veľakrát je to tak, že sa radšej predstavím do telefónu, keď volám, že ku komu prídu, poviem, že sme kláštor. Ale niekedy, keď to nestihnem, tak vidím tie úžasné pohľady a šoky, kde som to?! Ale potom to prejde, keď sa zoznámime, tak už vedia, že aj ja som len obyčajný človek, ktorý sa vie smiať aj baviť vážne.
Ako vnímate aktuálnu pandémiu? Nemyslím ani skôr obmedzenia, skôr dobu, čo žijeme.
My sme si tak v komunite povedali, že na všetko sa dá pozrieť dvomi pohľadmi a my sa chceme pozerať pohľadom nádeje. Všetko ťažké môže človeka učiť dozrievať, rásť, vyberať si hodnoty. Keď bola prvá vlna pandémie a potom tvrdý lockdown, my ako sestry vychovávateľky sme nemali dievčatá na internáte kvôli tomu, lebo boli doma... Tak sme si povedali, že chceme rozdávať radosť a zapojila som do toho mojich birmovancov a rodinky z uršulínok, rozdávali sme koláčiky do nemocníc. A tak sme poňali celú padémiu, lebo, samozrejme, tam, kde sú v prvej línii, sú veľmi unavení a potrebujú radosť, nádej, potrebujú ľudí, ktorí si to vážia.
Je veľmi ľahké kritizovať a nadávať, povedať, že, keby nebola taká politika a taká politika, bolo by to lepšie. Ale všetko záleží odo mňa. Ja som strojcom šťastia tých druhých, aj seba samého. A keď sa na to pozriem, že chcem niekoho potešiť, povzbudiť, a to v akejkoľvek dobe a vyjde to, že ten dobrý strom bude mať dobré ovocie, tak sa potom nemusíme báť žiadnych ťažkostí. Naozaj máme výhru v tom, že sme nezažili svetové vojny, ja viem, je to história, ale povedzme si úprimne, že utrpenie, bolesť, teda v našom kresťanskom jazyku povedané kríž, človeka vie povzbudiť a posilniť. A ten človek potom odchádza iný, lepší.
Krásny odkaz na záver, ďakujem vám.
Ja ďakujem za pozvanie, pozdravujem všetkých a prajem naozaj veľa šťastia, zdravia a Božieho požehnania. Verte, že sa za vás modlíme. To duchovno sa síce nevidí, ale dá sa cítiť v srdci a na očiach a úsmeve. Buďte šťastní a požehnaní.