Remenár Roland Noga: Len z remesla by som na východe nevyžil

VýchodĽudsKE

Od remeselníka sa dnes očakáva, že bude výrobca, dizajnér, marketér, predajca aj počítačový analytik. To je proste choré, hovorí o postavení remeselníkov na Slovensku remenár Roland Noga.

Foto
Remenár Roland Noga vo svojej dielni v Oľke / RN

„Daj mi ešte pätnásť minút, potrebujem dokŕmiť zvieratá,“ požiada ma keď mu zavolám kvôli rozhovoru.

„Už si nakŕmil? Čo všetko chováš?“ pýtam sa o štvrťhodinu.

„Koňa, kozy a nejakú hydinu. Psa nerátam,“ hovorí.

Roland Noga (43) sa narodil v Košiciach. Vyrástol na sídlisku Furča a vyštudoval hutnícku priemyslovku. Z technickej univerzity odišiel s kamarátmi na vander do lesa a už sa tam nevrátil. Pred dvadsiatimi rokmi kúpil drevenicu v Oľke pri Medzilaborciach. Žije tam s manželkou a deťmi. Pestujú ovocie a zeleninu, chovajú zvieratá. Roland sa venuje jednému z najstarších remesiel vôbec. Remenárstvu a brašnárstvu. Len z neho by na východe nevyžil, hovorí.   

Foto
Kožená ohlávka na koňa. Precízna remenárska práca  / RN

Ako si sa dostal k remenárstvu?

Remenárstvo a brašnárstvo je jedno z prvých remesiel, pretože ľudia sa všade najprv odievali do koží. Koža je spätá s človekom doslova ako koža na našom tele. Od nepamäti.

O kožu a jej spracovanie som sa zaujímal od 16 rokov. Hlavne cez fenomén žijúcej alebo živej histórie takzvanej living history. Cez záujem o históriu, dobové spracovanie materiálov a podobne, ktorý som zdieľal s kamarátmi. Jeden z nich založil v Košiciach brašnársku a remenársku firmu. Ako študent som tam začal brigádovať. Potom som tam nastúpil aj na civilnú vojenskú službu. Takže som si dva roky odkrútil medzi remenárskymi a brašnárskymi majstrami. Tam som sa začal učiť a učím sa doteraz.

Akí to boli majstri?

Samoukovia. Zlepšovali sa vlastným štúdiom a praxou, až sa z nich stali majstri. Problém je, že na Slovensku nikdy žiadna škola tohto remesla nebola.

Foto
Roland Noga na fotografii režiséra Dominika Jursu, v ktorého filme Zlatá Zem o kauze ťažby ropy na severovýchode Slovenska stvárnil Roland hlavnú postavu / DJ

Čo ťa priviedlo do Oľky?

Ešte počas civilnej služby som začal v Kostoľanoch za Košicami stavať dom. Istý čas som tam aj býval. Dnes tam býva môj brat. Kamarát mal starú mamu z Oľky, chodili sme tam do prírody, na vandre, aj do domu k jeho babke. Zistil som, že na kraji dediny je za dobrý peniaz na predaj drevenica a rozhodol som sa, že ju kúpim.

Potom som na tri mesiace odišiel na brigádu do Španielska. Keď som sa vrátil dostal som ponuku pracovať ako pastier oviec na farme v Repejove. Takže sme sa so ženou v roku 2001 presťahovali do Oľky natrvalo a tri sezóny som pracoval ako pastier oviec. Tak som začal podnikať s remeslom.

Foto
Remenár z Oľky sa zameriava najmä na funkčné každodenné potreby pre chovateľov / RN

Dá sa remenárstvom na Slovensku dnes uživiť?

To by bola asi dobrá otázka na remenárov, brašnárov a sedlárov na západnom Slovensku. V Bratislave, Nitre a Trnave. Tu na východe sa týmto remeslom určite uživiť nedá. Možno by sa aj dalo, ak by som sa tomu venoval neustále a len tomu. Ja a moja rodina sme ale v Oľke najmä preto, aby sme vedeli čo jeme. Dopestovali a dochovali si, čo sa dá. Takže remeslo je pre mňa doplnok.

Ak by som mal z toho žiť, ostanem vo väčšom meste, kde je väčšia šanca výrobky predať. Okrem toho všetkého, postavenie remeselníka na Slovensku je dnes naozaj zúfalé. Na jarmoky už pomaly nechodia remeselníci ale iba priekupníci.

Ako to myslíš?

Pretože od remeselníka sa očakáva, že bude výrobca, dizajnér, marketér, predajca aj IT analytik. To je proste choré. Aj preto to nie je môj hlavný príjem. Čo sa týka príjmu peňazí tak áno, peniaze získavam iba z tejto činnosti. Na šeky si zarábam remeslom.

Foto
Práca v remenárskej dielni. Kože na remenárske výrobky nakupuje väčšinou v Česku / RN

Takže pracuješ na živnosť?

Bohužiaľ áno.

Odkiaľ nakupuješ kožu pre svoje výrobky?

S tým je na Slovensku trochu problém, všetky výroby z minulosti u nás zanikli. Pritom Slovensko bolo spracovaním koží historicky preslávené. Všetci králi a šľachtici nosili čižmy z červenej kože, ktorá sa vyrábala v Rajci. Koželužne fungovali aj v Bošanoch. Myslím, že teraz znova obnovujú výrobu. Ale ich kvalita sa vonkoncom nedá porovnať napríklad z českými výrobcami.

Ja nakupujem kože prevažne v Česku. Tam sa zachovali malé koželužne a fabriky, svoju výrobu zdokonalili na špičkovú kvalitu. Jednoducho neprerušili tradíciu a pokračujú v nej. Obchodne sa s nimi jedná oveľa lepšie ako so Slovákmi. Nehovoriac o tom, že na Slovensku sú aj ceny, kvôli nedostatku výrobcov a priekupníctvu o dosť vyššie. Ale my sme celkovo jedna z najdrahších krajín v Európe.

Foto
Kožená brašna je okrem rúčky vyrobená bez jediného stehu / RN

S akou kožou pracuješ?

Bravčovou, teľacou, kozinou aj jahňacinou. Ako zvrškovú kožu používam hlavne hovädziu hladenicu prírodne činenú trieslom, teda nejakou dubovou kôrou.

Aká drahá je surová koža? Predáva sa na plochu alebo na váhu?

Záleží od predajcu. Väčšinou sa predávajú na decimetre štvorcové, na kvadráty, alebo na kilá. Čo je niekedy problém prepočítavať. Cena stále rastie, ale priemerná cena je približne jedno euro za decimeter štvorcový.

Ako v tvojej dielni vzniká remenársky či brašnársky výrobok. Koľko času si vyžaduje?

Najprv musíš vybrať kožu vhodnú pre daný výrobok. To znamená, že keď robíš napríklad opasok, musíš nájsť 4 až 5 milimetrov hrubú kožu. Potom treba skontrolovať či na koži nie sú nejaké defekty, chyby. Ako napríklad jazvy alebo rezy vzniknuté pri sťahovaní a tak podobne.

Preto sa snažím kupovať iba stopercentnú kvalitu. Tak sa musí koža narezať na samotný tvar výrobku. Prípadne to urobíš strojom – rezačkou, čo šetrí čas. Samozrejme podľa toho, či chce zákazník ručnú prácu a koľko je ochotný za vec zaplatiť. S týmto na východe pri slabej kúpyschopnosti väčšiny ľudí dosť bojujem.

Foto
Vygravírovať, urobiť dierky, prišiť pracku / RN

To asi vyžaduje ostré a kvalitné nástroje?

Určite. Kvalitné remenárske náradie je úplný základ. A je veľmi zdĺhavé ho získať. Ja ho kupujem postupne a celý život, pretože ide o drahé veci. Keď máš kožu narezanú môžeš zdobiť, gravírovať farbiť, podľa toho ako to zákazník chce. Ak sa gravíruje, koža sa predtým namočí a raznicami sa do nej vyrazí vzor.

Aké farby používaš?

Existujú na to originál farby amoridlá na kožu. Nanášajú sa pomocou špongie. Farba je trvalá, ale koža samozrejme časom, svetlom a používaním pracuje. Chytaním, macaním, ošetrovaním, nosením aj prírodná nezafarbená, svetlá koža postupne stmavne do tmavo hneda.

Keď niekde vidíš staré krpce, sú až čierne no pôvodne boli zo svetlej prírodnej kože. Koža jednoducho žije svojim životom, pracuje a chytá patinu. Mám veľmi rád, ak svoj výrobok vidím po rokoch, ako sa za ten čas zmenil, ako po čase vyzerá.

Foto
Puzdrá na nože z dielne Rolanda Nogu / RN

Takže opasok máme vyrezaný, ozdobený a zafarbený.

Ešte naňho musíš prinitovať alebo prišiť pracku. Šiť sa dá dratvami, šľachami alebo surovou kožou. Ja si aj kožu na šitie pripravujem sám.

Ako?

Poľovníci mi prinesú surovú kožu, ja ju odblaním, dám z nej dole srsť a urobím z nej takzvaný „rawhide“. Čo je názov pre surovú kožu, aká sa používa napríklad na bubny. Z toho si do kruhu narežem nekonečný pásik. Ten sa namočí do vody. Keď s tým čokoľvek zašiješ a potom to vyschne, už to nikdy nikto nerozoberie, neoddelí.

Takže, k opasku sa prišije, alebo prinituje pracka, vyrazia sa do neho dierky a nakoniec sa povrchovo sa upraví. Na to sa používajú rôzne apretúry, oleje, vosky. Spektrum drogérie a prípravkov na povrchovú úpravu je naozaj veľmi široké. Prispôsobuje sa materiálu, či je koža vlhšia, suchšia, tvrdšia, či sa má vyleštiť do vysokého lesku alebo potrebuje zvýrazniť nejaký vzor.

Foto
Roland Noga vo svojom típí / DJ

Čo je na remenárskej či brašnárskej výrobe najťažšie?

Vymyslieť celý ten postup výroby tak, aby si to všetko vôbec dokázal urobiť. To znamená skombinovať postupnosť krokov pri výrobe, aby bol výrobok podľa želania klienta. Hlavne pri komplikovanejších výrobkoch, ktoré niekedy vyžadujú aj vytvorenie originálnej formy – kopyta. A to je práve to, za čo vám na Slovensku zaplatí iba málokto. Na druhej strane výhodou kože je, že ak sa namočí, je vysoko tvárna, dá sa veľmi efektne tvarovať.

Aké výrobky vyrábaš ty? Čo vieš robiť najlepšie?

Ja som hlavne remenár. Samozrejme viem vyrobiť aj brašne, ale nikdy som sa nepúšťal napríklad do výroby sediel. Gro mojej práce sú hlavne chovateľské potreby. Obojky, vodítka, popruhy, postroje, remene na zvonce, postroje, ohlávky, líce, biče a tak ďalej. Osobne mám najradšej funkčné veci pre farmárov a chovateľov, použiteľné na každý deň. Rovnako aj puzdrá na rôzne veci, na nože a sekery.

Foto
Remenár spolupracuje aj s kováčmi. Valašky tiež potrebujú chrániť svoje ostrie / RN

Je po kožených remenárskych veciach na trhu dopyt?

Dopyt a záujem tu určite je. Myslím, že je dokonca obrovský. Všetci by chceli kvalitne spracované kožené veci, ale nie každý to už vie zaplatiť. Pri tejto situácii, hlavne na východe tomu aj celkom rozumiem. Že otec si dá do gatí šnúrku namiesto koženého opasku, pretože obracia každý cent a peniaze potrebuje na iné veci.

Ako si pocítil pandémiu korony?

Nemôžem chodiť na trhy, jarmoky a chovateľské burzy, čo je môj najväčší príjem z remesla. Bez stretávania sa s ľuďmi, ktorí si výrobok môžu chytiť a ohmatať, to jednoducho nie je ono. Cez internet sa to takto bezkontaktne veľmi predávať nedá. Celý tento rok je to celé úplne zle.

Foto
Postavenie remeselníka je na Slovensku podľa Rolanda Nogu dosť zúfalé / RN

Angažoval si sa aj v kauze ťažby ropy na severovýchode. Si hlavnou postavou úspešného dokumentárneho filmu Dominika Jursu Zlatá Zem o boji ľudí na východe proti medzinárodnej ťažiarskej spoločnosti. Ako si sa dostal k občianskemu aktivizmu?

Tak, že som vyšiel z nášho domu v Oľke a kmitanie otrasov pri prieskume ťažobnej spoločnosti mi zastavilo srdce. Uvedomil som si, že ťažiari ohrozujú moje zdravie, zdravie mojej rodiny aj zvierat. Začal som proti nim bojovať a neprestal som dokiaľ stadeto nezmizli. Celé to trvalo päť rokov.

Máš doba indiánske típí. Aký je tvoj vzťah k prírodným kultúram a národom?

Zaujíma ma živá alebo žijúca história – living history. Ľudí, keď ešte žili v harmónii s prírodou. Hlavne obdobie neolitu. Ich premýšľanie, to ako to asi mohlo vtedy fungovať. Americkí Indiáni žijú doteraz a sú na tom rovnako najdlhšie obdobie - od neolitu až po náš svet. Ich pamäť je ešte živá, zachovala sa, stále tam žijú ľudia, ktorí sú spojení s prírodou tak, ako si my už vôbec nevieme predstaviť. S niektorými som sa stretol  a poznám ich osobne.

Foto
Vo vnútri je možné urobiť oheň oheň, či je leto, či je zima, či prší alebo svieti slnko. Zasnežené Indiánské típí Rolanda Nogu / RN

Típí je perfektný vynález a veľmi sa mi páči, ako to celé funguje. Že vo vnútri môžeš mať oheň, či je leto, či je zima, či prší alebo svieti slnko. Je to plnohodnotné obydlie, v ktorom môžeš robiť všetko. Robil som ho s kamarátom, je ušité z celtoviny.

Kde si sa stretol s Indiánmi? Boli tie stretnutia nejako iné?

V Európe. Zúčastnil som sa akcie na podporu práv prírodných národov v sídle OSN, vo švajčiarskej Ženeve. Stále je to iba o ľuďoch, niektorí sú rovnakí ako my, naopak niektorí z nás sú väčší Indiáni ako samotní Indiáni. V tom rozdiel nie je.

Rozdiel je v tom, ak stretneš plne vedomého človeka. A je jedno či je to beloch, černoch alebo Indián. Rozprávať sa s takým človekom je iné, vtedy to jednoducho cítiš. Mal som možnosť hovoriť aj s vedomými ľuďmi z ich kultúry. Bol to zážitok. Uvedomil som si, že my sme na rozdiel od nich už od Zeme veľmi, ale naozaj veľmi ďaleko.          

Komentáre