V roku 1994 bol vysvätený za kňaza, teda už je to 27 rokov. Odvtedy sa v rámci pastorácie venoval nielen deťom a mládeži, ale aj Rómom.
Rímskokatolícky kňaz Jozef Gnip pochádzajúci z obce Belá nad Cirochou v okrese Snina sa narodil v rodine robotníkov a má troch súrodencov. Vyštudoval základnú školu, po ktorej šiel na Strednú školu elektrotechnickú do Michaloviec. Neskôr nastúpil na povinnú vojenskú službu, už počas ktorej sa rozhodol stať sa kňazom. Podarilo sa mu to až po šiestich rokoch. 25. apríla oslávi svoje 60. narodeniny a pri tejto príležitosti nám vyrozprával svoju kňazskú cestu. Jeho záľubou bol tanec.
„Na konci základnej školy sme absolvovali kurz ľudových tancov a potom na strednej škole som sa zase dal na krúžok moderného tanca, vtedy disco. V tom som mal záľubu a potom stále doma v sobotu v Belej nad Cirochou a v nedeľu v susednej obci Dlhé nad Cirochou sme navštevovali tanečné zábavy,“ priznal s úsmevom Gnip.
Na základnej vojenskej službe, keď mal približne 20 rokov, mu začali napadať prvé myšlienky byť kňazom. Ako hovorí, zamýšľal sa na tým, čo je v živote dôležité, skrsla mu v hlave aj myšlienka pomáhať chudobným:
„A možno by bolo ešte lepšie zmierňovať nielen chudobu tela alebo hmotnú, ale aj chudobu ducha. Tá myšlienka, že niekedy by som sa mal stať kňazom, ma desila. Ja by som mal byť kňazom, veď toľko je dobrých chlapcov a ja nie som ten naj. Tak zase nasledoval proces rozmýšľania. Medzitým som bol zamestnaný v Jaslovských Bohuniciach a potom som pokračoval ďalej v tej svojej ceste a začal som sa zaujímať o kňazov.“
Diskutoval s nimi, premýšľal nad tým, čo je v živote dôležité a v 22 rokoch, po skončení vojenčiny, sa rozhodol stať sa jedným z nich.
„Napísali sme prihlášku, podali ju na Teologickú fakultu do Bratislavy, ale neprišla odpoveď alebo prišla zamietavá, nakoľko nie je dostatok miesta. Tak to bol pre mňa šok,“ vysvetlil Gnip, ktorý s úsmevom dodáva:
„Vo svojom vnútri prežívam trpké chvíle, ponúkam svoju životnú žertvu, obetu a oni nemajú záujem. Tak s tým som sa nevedel vysporiadať.“
Vnútro mu ale stále hovorilo, aby v tej ceste vytrval:
„Stále som si počítal a utešoval sa, že ako ten rok strávim. Hovoril som si, tak v jeseni budeme vyberať zemiaky, potom prídu Vianoce, vo februári už treba písať prihlášku a potom som už len čakal. No a v júli prišla záporná odpoveď a tak šesť rokov sa to točilo dookola.“
Kvôli revolúcií boli v kňazskom seminári iba rok. Po nej ich zavolali naspäť, aby v štúdiu pokračovali, keďže práve študenti vybojovali slobodu.
„Po prvom ročníku sme sa zase rozdelili. Väčšinou každý išiel do svojej diecézy. My sme išli na Spišskú Kapitulu. Gréckokatolíci išli do Prešova,“ skonštatoval Gnip.
V roku 1994 bol vysvätený za kňaza, teda už je to 27 rokov. Jozef Gnip aktuálne pôsobí vo farnosti Vyšný Hrušov v okrese Humenné. Ale jeho cesta za tie roky kňazstva bola dlhá a prešiel rôzne miesta. Prvou bola Farnosť svätého Mikuláša v Prešove, kde bol krátko, pretože po dvoch mesiacoch ho preložili.
„Oznámil mi dekan: „Jožko, budeš preložený“, opýtal som sa, že kam a odpoveď ma prekvapila: „Do Sniny,“ povedal. „Do Sniny, veď to je domov,“ bola moja prvá reakcia. Odtiaľ mám veľmi dobré spomienky najmä na prácu s deťmi. Napríklad na sv. Mikuláša sme im pripravili 800 balíčkov a ešte bolo málo.“
Ďalšou farnosťou bola obec Ohradzany v okrese Humenné, kde viedol k pastorácii deti a mládež a zotrval v nej štyri a pol roka. Ako povedal Gnip, potom ale nastal zlom:
„V roku 2000 som už putoval do Kňazského seminára Karola Boromejského v Košiciach, ktorý mi takisto učaroval. Bola to náročná práca, ale veľmi obohacujúca. Tam ma hneď vyzvali, aby som študoval. Môj kolega, ktorého som stretol, mi povedal: „Tebe netreba tituly, ale vedomosti.“ Mal veľkú pravdu.“
Ako dodal, študoval dva roky v Krakove, kde nadobudol veľa odborných poznatkov. Po deväťročnom pôsobení v seminári sa opäť dostal do farnosti, a to konkrétne do Trebišova, kde pôsobil ostatných 11 rokov ako dekan vo Farnosti Návštevy Panny Márie.
„Tam som bol veľmi prekvapený, krásny historický kostol, obrovský kláštor – paulínsky. Budovy, ktoré dýchajú históriou. Zbadal som tam najmä pastoračnú činnosť. Ako pre špirituála to bolo pre mňa jednoduché. Robil som duchovné obnovy, cvičenia,“ doplnil Gnip s tým, že o kostole a susednom kláštore vydal aj množstvo odborných publikácií:
„Naši cirkevní historici ma povzbudzovali, aby som to spísal, lebo čo je napísané, ostáva. A tak vznikla tretia publikácia, ktorá v tomto čase má vyjsť, som za to vďačný. Môžem povedať, že ďakujem aj za to, že som mal takú príležitosť. Kanadský tréner v roku 1989, keď Kanaďania vyhrali na majstrovstvách sveta v hokeji, povedal: „Milí hráči, veľkým chvíľam predchádza veľká príležitosť a vy ju teraz tu máte.“ Mal pravdu, príležitosť treba využiť.“
V trebišovskej farnosti sa venoval aj rómskej komunite, chcel medzi nich priniesť Krista a rozmýšľal ako. V tamojšej osade začal na Veľký piatok organizovať krížovú cestu.
„Vytvorila sa procesia, bolo v nej okolo 200 ľudí, najmä deti a bolo to spontánne. Tak to bol taký hlavný zámer. Ale bol som aj zvedavý, ako táto komunita slávi Vianoce, zistenie ma prekvapilo. Nijako, žiadna večera, všetko leží pod perinou, lebo je zima a nekúria,“ reagoval Gnip, ktorý sa následne s charitou dohodli na tom, že každý, či už kňaz, alebo rehoľná sestra si „adoptujú rodinu“:
„Dodnes mám a sa o nich starám. Drevo som im zabezpečil, šatstvo, vybavil som im občianske preukazy, rodné listy. Nedostávajú nič, nemajú žiadny príjem a majú aj po 16 detí. My kresťania nemôžeme ostať k tomu ľahostajní, ale zase máme robiť len veci v rámci svojich možností. Ja som cítil za nich zodpovednosť, keďže som bol ich farár. Chodil som, môžem povedať, že aj provokatívne, aby som poukázal na ten problém aj pred mestom, aj pred verejnosťou. Pretože týmto ľuďom sa treba venovať, pretože žijú v neľudských podmienkach.“
Aktuálne Jozef Gnip pôsobí v obci Vyšný Hrušov, ktorá sa nachádza v humenskom okrese.
„Tu mám zase viac priestoru, na život strávený viac s Bohom. Takisto som prišiel tu, čosi som si prečítal z kroniky a pýtal som sa ľudí, čo potrebujú, ako im môžem pomôcť, čo pre nich môžem urobiť. Najprv sme dali do poriadku farskú budovu, aby som mal kde bývať. Potom povedali, že by chceli do chrámu nové liturgické predmety, ako monštranciu či kalichy. Tak toto sme urobili v zlatokove.“
V tomto čase pandémie sa venuje knižnici, ktorá sa nachádza na vrchnom poschodí fary.
„Je tam 352 výtlačkov, tak som to všetko spísal, každú knihu v latinčine, nemčine, maďarčine, francúzštine, češtine, v slovenčine. A každú som prelistoval, aby som napísal takú stručnú charakteristiku. Čas pandémie nás iste prekvapil a už trvá rok,“ uviedol Gnip, ktorý tvrdí, že nielen teraz, keď je zle, ale stále by sme mali byť najmä pokorní:
„Mne sa zdá, že my sa búrime, že nie sme veľmi pokorní. Akosi sa nechceme dať pokoriť, lebo pokoru získame len pokorovaním sa. Sme vzdorovití, nadávame na vládu, na systém, na demokraciu a nič. Východisko nie je, pritom vieme, že pandémia je vec živého, vec prirodzenosti.“
Je za nami druhá Veľká noc, ktorú sme kvôli pandémii nemohli sláviť tak, ako sme na to boli po iné roky zvyknutí. Obrady a sväté omše sme sledovali online a kostol sme mohli navštíviť iba v prípade individuálnej modlitby. Práve táto situácia nám podľa neho ukazuje, čo kresťanstvo pre nás znamená:
„Keď nám chýba kostol, to je taký dobrý signál a dobrý poznatok, že my sme tu mali čosi hodnotné a teraz tá hodnota nám chýba. Silnejší ostanú, slabší odpadnú, prirodzený výber aj v tej možno nadprirodzenej činnosti to platí. Je dôležité prosiť o silu, o trpezlivosť, odvahu a bojovať o život, ale aj o dôstojný život počas pandémie.“