Pre psíkov varia vo vojenských kotloch. Majú tím šikovných ľudí a modernú karanténnu stanicu. Pre prácu v útulku sa jeho šéfka rozhodovala pol roka, bála sa odísť z práce. Nakoniec som si povedala, že mi to určite dáva väčší zmysel, hovorí.
Ako dlho fungujete?
Tu pri Haniske sme od roku 2004. Občianske združenie Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov vzniklo v roku 2001. Už dvadsať rokov.
Boli ste pri tom od začiatku?
Nie. Začala som sem chodiť v roku 2004. Ako dobrovoľník. Celé to založila Dana Tóthová, mala obrovské množstvo energie, dávala do toho všetko. V roku 2001 nebol na východe žiadny útulok. Cieľom bolo predovšetkým vybudovať útulok, a potom robiť aj niečo pre majiteľov psov. Osvetu, besedy, výcviky, canisterapiu. Aby ľudia vedeli so psami pracovať.
Najprv sme hľadali vhodný pozemok. Dana Tóthová pravidelne chodila za mestskými poslancami, lobovala a neustále ich bombardovala. Po štyroch rokoch sa jej podarilo sa s mestom dohodnúť. Podpísala sa zmluva a presunuli sme sa sem, do tohto areálu. Mesto nám prenajalo najprv jeden, potom ďalší pozemok. Jeden a pol a ďalšie tri hektáre.
Prečo ste sa rozhodli pre psíkov v útulku?
Mala som svoju prácu. Robila som účtovné a ekonomické veci pre firmu, potom som pracovala v podobnej administratíve v pekárni. Dozvedela som sa, že niekto chce založiť útulok a keďže som doma mala psíkov, prišla som pomáhať ako dobrovoľníčka. To bolo ešte na veľkej veterine, začali sme tam chodiť venčiť a kŕmiť psíkov. Postupne ma to vťahovalo viac a viac, začala som tu tráviť víkendy. Stavali sme koterce, Dana Tóthová mi dávala vybavovať viac a viac vecí.
Asi po dvoch rokoch mi ponúkla prácu na dohodu, potom keď čakala bábätko, hľadala za seba náhradu. Rozhodovala som sa pol roka, bála som sa odísť z práce. Nakoniec som si povedala, že útulok mi určite dáva väčší zmysel. Rozhodla som sa.
Ako dlho tu pracujete na plný úväzok?
Od roku 2008. Nikto tu nemá pevnú pracovnú dobu. Častokrát riešime veci so zamestnancami ešte večer a sme tu samozrejme aj cez víkendy. Je to úplne iné ako nejaká štandardná práca od - do.
Čo tu bolo predtým?
Patrilo to ministerstvu vnútra. Nejaký vojenský priestor so starými rozpadnutými budovami. Dokonca s tehlovými maštaľami, kde sa pre vojsko choval dobytok a prasatá. Začali sme to všetko ako dobrovoľníci upravovať, opravovať. Budovať útulok. Ministerstvo pozemky previedlo na mesto iba s podmienkou, že ich prenajmú nám. Aby tu mohol vzniknúť útulok.
Urobili sme oplotenie a prvé drevené koterce. Z Univerzity veterinárneho lekárstva, kde sme fungovali dovtedy, sme sem presunuli prvých psíkov. Dobrovoľníci tu chodili s bandaskami s vodou, v zime sme kúrili drevom, aby bolo aspoň trochu teplo. Zháňali sme príspevky, začali sme pre ľudí robiť rôzne súťaže, zbierali dve percentá. A postupne sme sa začali zviditeľňovať. V roku 2008 nám mesto poskytlo prvé financie, konečne sme mohli zaviesť elektrinu a vodu.
V roku 2005 sme dostali do dlhodobého nájmu aj druhý pozemok. Boli tu tri polorozpadnuté, úplne schátrané budovy. Začali sme ich opravovať.
Mesto Košice si od vás od júna tohto roka objednáva služby karanténnej stanice. Kedy ste začali intenzívnejšie spolupracovať?
To čo tu vidíte teraz je už druhá fáza. Nové oplotenia, nové unimobunky, koterce, kontajnery, sklady. Za dvadsať rokov sme si prešli všeličím. Od dobrovoľníkov s dvadsiatimi psíkmi až po niekoľko zamestnancov a úplne novú karanténu. Počet psíkov sa každý rok zvyšoval. Zrazu sme mali prvého, potom druhého zamestnanca, prišli ďalší, takto to rástlo. Náklady sa pekne šplhali hore, pár rokov sme mali aj finančné problémy. Veterinári a krmivo išli na dlh, kým sme nenazbierali dve percentá, potom sme mohli časť vecí zaplatiť. a tak dookola. No na druhej strane postupne pribúdali aj sponzori, ľudia a finančné príspevky.
Minulý rok sa našiel sponzor, ktorý nám zafinancoval kompletne novú karanténnu stanicu za niekoľko sto tisíc eur. Dovtedy sme tu riadnu karanténu nemali. Myslím si, že sa to zmenilo, keď sa primátorom stal pán Polaček. Mesto hneď v prvom roku vyčlenilo pre organizácie, ktoré pomáhajú zvieratám 50 tisíc eur. Prerozdelili sme si to štyri organizácie. Ďalší rok mesto vyčlenilo 65 tisíc. To je jednorazový príspevok, ktorý mesto na útulky pre opustené zvieratá poskytuje raz ročne. Od júna sme začali pre mesto poskytovať aj našu novú karanténnu stanicu. Spolupráca funguje tak, že psov odchytáva košická mestská polícia a priváža ich k nám do karanténky.
Koľko vám za túto službu mesto platí?
Máme dohodnutý mesačný paušál 12 tisíc eur. Keďže je služba 24 hodinová, museli sme kvôli tomu prijať ďalších troch ľudí. Musí tu byť nočná služba a nočný strážnik. Niekedy sme fungovali od ôsmej ráno do sedemnástej. Teraz ideme nonstop. Z ročného príspevku 65 tisíc pre všetky organizácie dostaneme 22 tisíc. Plus 12 tisíc mesačný paušál. V zime zaplatíme mesačne iba za elektrinu 1500 až 1800 eur.
Koľko ľudí tu pracuje?
Najprv treba povedať, že tu máme stále priemerne 200 psov, o ktorých sa treba starať. Nielen kŕmenie a venčenie, ale aj veterinárna starostlivosť, sterilizácia a tak ďalej. Kým sa psíka podarí dať do adopcie alebo umiestniť do dočasnej starostlivosti. Ak sa to nepodarí, môže tu byť aj niekoľko rokov.
Pracovníkov je tu dohromady sedem. Dvaja noční strážnici, traja ľudia, ktorí s starajú o psíkov v útulku, dvaja, ktorí majú na starosti karanténnu stanicu. Jeden z nich varí. Pre psíkov aj varíme, vo vojenských kotloch. Máme aj granulové dni, ale inak normálne varíme.
Nie je to nákladnejšie?
Ani nie. Kilogram mäsa kupujeme za jedno euro. Varíme k tomu ryžu alebo cestoviny, ktoré nám väčšinou komplet podonášajú ľudia. Varíme hlavne kvôli tomu, že psíkom čo sem prídu, sa potom rýchlejšie upraví trávenie.
Ako ľudia vnímajú vašu podmienku pri adopcii, že psík musí byť vykastrovaný?
Pamätám sa, že niekedy ľudia vôbec nechceli sterilizované psíky. Neviem prečo, považovali ich za nečisté zvieratá. Hovorili, že to je pre nich iba polovičné zviera a tak podobne. Dnes to už väčšinou berú ako samozrejmosť, dokonca to vyhľadávajú. Samozrejme, nájdu sa ešte takí, ktorí v žiadnom prípade kastrované psíky nechcú. Ale všeobecne sa toto povedomie naozaj veľmi zlepšilo.
Koľko psíkov sa vám podarí umiestniť za mesiac?
Bežne v štandardných mesiacoch je to 25 až 28 psíkov. Letné mesiace sú slabšie, ľudia sú preč na dovolenkách. Roky spolupracujeme aj s dvoma nemeckými organizáciami na pomoc zvieratám, ktorí k nám pravidelne chodia. Špecializujú sa na Slovensko. Pre psíkov od nás vyhľadávajú budúcich majiteľov v Nemecku. Tam je situácia opačná, ľudí ktorí chcú psíkov je tam oveľa viac a útulky sú, čo sa týka počtu zvierat, oveľa menšie. A v takom rozsahu ako na Slovensku tam hlavne nefungujú nelegálni množitelia.
Ako to funguje?
Vyhľadajú pre psíka v Nemecku domov a rodinu. Idú tam osobne na kontrolu a pohovor. Potom si vyberú psíka, povedia nám ktorého si chcú rezervovať. Raz za dva, tri mesiace prídu osobne a vezmú od nás sedem alebo osem psíkov. Zaplatia nám samozrejme štandardný poplatok 60 eur, v ktorom majú čipovanie, kastrácia, všetky vakcíny, odčervenie a odblšenie. Plus 15 eur za pas. Posielajú nám aj spätné väzby.
Druhá organizácia sa špecializuje skôr na hendikepované psíky. Starších, ktorí sú u nás už dlhšie, na psíky o ktorých ľudia vôbec nejavia záujem. Je to pre nás veľká pomoc. Z
Myslim si, že sa veľmi zmenilo aj to, že ľudia dnes už viac vyhľadávajú útulkáčov a krížencov. Jednoducho originály. Niekedy chceli iba čistokrvné plemená, yorkshirov a podobne. Na čom najviac zarábali práve nelegálni množitelia.
Aký je váš bežný pracovný deň?
Predvčerom som vstávala o pol tretej v noci a účtovala. Ale nie. To je výnimka. Administratívu robím väčšinou u seba doma. Bežne prídem sem a riešim tu veci a psíkov od ôsmej rána do večera.
Inak u nás viac ako kdekoľvek inde platí, že bez šikovného tímu a schopných ľudí, neurobíte vôbec nič. Obmenilo sa tu veľa ľudí. V útulku musia byť ľudia väčšinu času, či prší, či sneží vonku. To väčšina ľudí dlhodobo nedá, fyzicky je to veľmi náročné. Každý človek u nás má na starosti určitú skupinu psíkov. V parku Anička v Košiciach robíme pre ľudí so psíkmi každú sobotu aj výcvik, máme tam šikovné inštruktorky.
Všetko čo chce človek robiť poriadne a dôsledne si vyžaduje čas. Keďže sme Únia vzájomnej pomoci ľudí a psov, snažíme sa pomáhať nielen psíkom, ale aj ľuďom. Spolupracujeme napríklad s útulkom pre bezdomovcov Oáza v neďalekých Bernátovciach. Chodia nám tu pomáhať kosiť a tak podobne. Dali sme im aj nejakých našich psíkov. Rozmýšľali sme aj o miestach, ubytovaní a práci pre ľudí, ktorí by sa chceli začleniť, uvažujeme aj o chove hospodárskych zvierat.
Odkiaľ sú ľudia, ktorí si od vás berú psíkov?
Chodia sem z celého východného Slovenska. Ale aj zo západného. Veľa ľudí si príde pe psíka z Čiech. Boli tu aj Nemci z Berlína na otočku. Prišli pre našu najstaršiu 16-ročnú fenku. Chceli najstaršieho psíka, ktorého už nikto nechce. Žila u nich ešte pol roka. Psíky od nás cestovali aj do Anglicka a Holandska. V podstate do celej Európy.
Ako vás ovplyvnila pandémia?
Počas korony si ľudia adoptovali dvakrát toľko psíkov ako predtým. Rovnako sa zvýšili sponzorské dary a príspevky. Takže nás to ovplyvnilo skôr v pozitívnom zmysle. Uvidíme ako to bude ďalej.
Krízových situácií tu bolo veľa. Ale ja nie som pesimista, ak by som bola, už dávno odtiaľto ujdem. Človeka to pri tejto práci napadne mnohokrát. Že už nevládze, keď je to kritické, keď je ťažko. Ale potom to nejako prekoná a ide ďalej.
Koľko psíkov máte doma?
Piatich. Zobrala som ich rovno z ulice a z nášho útulku.