Cigánske obyvateľstvo postupne usádzané na šľachtických a mestských majetkoch sa snažilo uživiť svojimi zručnosťami a danosťami, ktoré ho sprevádzali už predtým. Patrili tam predovšetkým kovospracujúce a drevospracujúce remeslá a v neposlednom rade hudba. Ich šikovnosť a nadanie k týmto zručnostiam využívali aj samosprávy pri výkone rozličných druhov prác.
Tieto „povinnosti“ im vyplývali z nariadení Kráľovskej miestodržiteľskej rady, ktorá sa od 18. storočia snažila upraviť pomery Cigánov k ostatnému obyvateľstvu v zmysle hospodárskom a sociálnom. Podľa charakteru a druhu vykonaných prác im mohla náležať finančná odmena. Inak tomu nebolo ani v Košiciach. V roku 1724 boli Cigáni Berkyovci mestom odmenení sumou 32 zlatých a 40 denárov za bližšie neurčené práce pre mesto, ktoré vykonali v predošlom roku. V roku 1758 sa spomína istý Juraj Sedikársky, ktorý bol práve majstrom tesárskeho remesla. O tom, že sa zruční cigánski remeselníci snažili etablovať medzi ostatnými obyvateľmi, svedčí aj žiadosť kováča Štefana Bundu, ktorý v roku 1797 žiadal od mesta kúsok zeme a povolenie postaviť si dom na hornom predmestí.
Medzi Cigánmi však môžeme zachytiť aj iné profesie, ktoré im zabezpečovali zdroj obživy. Z prípadu Mateja Ferencza z Levoče, vyšetrovaného v roku 1775 košickou mestskou radou za krádeže, sa dozvedáme, že dotyčný mal brata Juraja v Miškovci, ktorý bol povozníkom a jeho sestra Alžbeta zasa pracovala ako slúžka. Niektoré z cigánskych priezvisk mohli odkazovať na remeselnícku alebo zamestnaneckú špecifikáciu jeho nositeľa (Czikos, Faragos, Kertész, Kotlyár, Lakatos, Lántz, Rézmives), prípadne na iné charakteristické znaky (Balogh, Csőmör, Farkas).
Cigánske obyvateľstvo máme najčastejšie spájané s hudobnou produkciou. Inak tomu nebolo ani v Košiciach. Cigánskych hudobníkov nachádzame už v prvej polovici 18. storočia v rôznych pohostinských a zábavných zariadeniach, ktoré boli buď pod patronátom mesta, alebo priamo v súkromných rukách. V roku 1735 sa spomínajú lutnisti František Stojka a Samuel, ktorí vystupovali v hostinci Cisársky mlyn na dolnom predmestí. V kúpeľoch a hostinci Bankov zasa v roku 1760 pôsobili Juraj Migli a Karol Berky, pričom za svoje vystúpenie dostali spolu tri zlaté. V hostinci Bankov v rokoch 1764 – 1766 zaznamenávame cigánskych hudobníkov, ktorí boli mestom najímaní s nádejou, že budú robiť dobrú muziku k pobaveniu zákazníkov a viesť striedmy život. V niektorých prípadoch mohla byť nočná alebo ranná produkcia hudobníkov prevádzkovaná v obytných domoch problémom z dôvodu veľkého hluku a rušenia pokoja. V roku 1825 sa na tento fakt hlavnému policajnému kapitánovi sťažovali členovia viacerých cechov.
Obyvatelia mesta sa občas sťažovali na hlasnú cigánsku hudbu prevádzkovanú jednak v súkromných hostincoch, jednak na uličných nárožiach. Príliš hlasnú a nezákonnú hudobnú produkciu mali podľa nariadenia mesta kontrolovať mestskí strážnici. Narušiteľom hrozil telesný trest 12 palíc. Problematické bolo aj ohrozenie vzájomného konkurenčného postavenia hudobníkov v rámci svojej komunity. V roku 1827 požadovali miestni hudobníci Adam Trosinko, Jozef Rigo a Juraj Farkaš od mesta, aby neumožnilo vystupovať cudzím cigánskym hudobníkom. Bola to reakcia na žiadosť cigánskych hudobníkov z Göncu, ktorí takto požadovali priestor na svoju hudobnú produkciu od nájomcu mestského hostinca U zeleného stromu. Vo všeobecnosti sa títo hudobníci podieľali aj v ďalšom období na spoluvytváraní hudobnej identity mesta a stali sa žiadaným kultúrnym artiklom v rámci rozličných osláv, sprievodov alebo bežných foriem vystúpení.
PhDr. Richard Papáč
Východoslovenské múzeum v Košiciach