Rozkradnuté fabriky: Šili pre Armaniho aj Calvina Kleina. Ako Mečiar a Taliani pochovali odevné závody

Vo Svidníku sa vo veľkom priemyselne šilo viac ako 60 rokov. Od roku 1957 do roku 2019. Posledný majitelia výroby na Bardejovskej ulici 747 - talianski bratia Bucalovci - urobili za najväčšou odevnou fabrikou v máji 2019 tragickú bodku. Odevná tradícia v meste napriek tomu prežila.

Po piatich rokoch nezmyselného boja sa so zamestnancami, odbormi, médiami a inšpektorátom práce, sicílski špekulanti prepustili väčšinu zamestnancov a presunuli výrobu do ešte lacnejšieho Srbska.

Poďme sa na príbeh ďalšej skrachovanej fabriky, ktorá kedysi šila luxusné obleky pre značky Armani, Calvin Klein, Valentin, Profilo, Dalton Forsythe a Facis pozrieť trochu bližšie.

História šitia odevov a textilnej výroby sa začína vo Svidníku písať v októbri  1957. K materskému závodu, štátnemu podniku Odevné závody kapitána Nálepku (OZKN) v Prešove sa pridáva závod vo Svidníku. Na začiatku v ňom pracuje 160 ľudí.    

V októbri 1960, tri mesiace po premenovaní komunistickej Československej republiky (ČSR) na komunistickú Československú socialistickú republiku (ČSSR) tu vzniká nový odevný závod – OZKN Svidník.

„V tento radostný deň, 2. októbra 1960, v rámci osláv 16. Výročia hrdinských bojov o Duklu, zavítala do Svidníka delegácia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), vedená členom politického byra (úradu) a prvým tajomníkom ÚV KSS Karolom Bacílkom,“ píše dobová tlač. O tri roky neskôr pribudnú tri ďalšie šijacie dielne.

Vyrábajú sa tu detské odevy, pánske oblečenie na voľný čas aj moderné pracovné odevy. Šije sa zo syntetických materiálov, vlny a bavlny. Pracuje sa na dve zmeny. Koncom sedemdesiatych rokov zamestnáva odevná fabrika viac ako tisíc ľudí zo Svidníka aj okolia.

Výroba sa udrží ešte dva roky po nežnej revolúcii v roku 1989. Kvôli nedostatku objednávok a slabému dopytu sa nakoniec štátny podnik dostáva do krízy. Železná opona spolu s berlínskym múrom mizne, východný blok sa rozpadá a socialistické trhy sa menia na chaotický ranný kapitalizmus.

Začínajú divoké 90-te roky. Vládne tvrdá populistická ruka Vladimíra Mečiara. K slovu sa hlásia nové politické elity. Asistujú im draví podnikatelia, politickí privatizéri, rodiaci sa lobisti a budúci oligarchovia.

Je to plodná doba. Šťastie praje informovaným. Delí sa politická aj ekonomická moc. Štátne majetky a podniky za miliardy, postavené predvojnovou a povojnovou  generáciou sa ocitajú v rukách niekoľkých vyvolených.

V marci 1991 výroba vo svidníckom OZKN spomaľuje. Fabrika prepúšťa 180 pracovníkov. V júli 1992 sa závod mení na nový, ešte stále štátny podnik SVIKON Svidník (SVIdnícka KONfekcia).

Výrobný proces sa mení tiež. Produkty sú už orientované na západné trhy. Fabrika pracuje iba na jednu zmenu. Nový štátny podnik však vydrží iba necelé dva roky.

Koncom roku 1993 schváli druhá vláda Vladimíra Mečiara privatizáciu SVIKON-u. V konkurencii štyroch záujemcov, nakoniec fabriku získa firma SVIK - spoločnosť s ručením obmedzeným.

Paradoxne zaňho ponúkne najnižšiu cenu. Začína neskutočný, na prvý pohľad chaotický, no v skutočnosti precízne pripravený kolotoč.

Striedanie majiteľov, kúpa a predaj obchodných podielov, zmeny konateľov, vstupovanie a vystupovanie slovenských a zahraničných spoločností, nakoniec po 25 rokoch svidnícku fabriku nakoniec úplne usmrtia.

Po mečiarovskej privatizácii sa novými majiteľmi stávajú politik a veľkoprivatizér Vladimír Lexa, budúci oligarcha a sponzor politických strán Juraj Široký, prešovský právnik Štefan Kravčák a odborník na odevnú výrobu zo Svidníka, Ladislav Koudelka.

V septembri 1993 do SVIK-u vstupuje taliansky kapitál. 80 percentným majiteľom sa stáva slovenská eseročka FITES so sídlom v talianskom Turíne.

O dva roky namiesto FITES-u, vstupuje do spoločnosti iná, už čisto talianska spoločnosť – GRUPPO FINANZIARO TESSILE S.p.A. (GFT.) Sídlo má na rovnakej adrese v Turíne ako spoločnosť FITES.

V roku 1997 sa talianska investičná spoločnosť GFT stáva stopercentným vlastníkom svidníckej fabriky aj eseročky SVIK. Základné imanie navyšuje zo 16-tisíc eur na viac ako 3,5 miliónov eur.

Šili pre značky Armani, Calvin Klein, Valentin, Profilo, Dalton Forsythe a Facis. Košele a obleky dodávali aj slovenským politikom. Bývalému prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi alebo bývalému premiérovi Róbertovi Ficovi.

Fabrika prosperuje. Zamestnáva 700 ľudí, šije pánske saká, obleky a vesty pre značky Armani, Calvin Klein, Valentin, Profilo, Dalton Forsythe a Facis. Denne sa tu ušije 600 oblekov.

V roku 2002 finančná skupina GFT z podniku vycúva. Do eseročky SVIK vstupuje znova iný, nový taliansky majiteľ - spoločnosť Mediconf S.p.A zo Sicílie. Hra sa pritvrdzuje. Novým konateľom svidníckej fabriky sa stáva Piero Bucalo priamo zo sicílskeho Palerma.

Spoločnosť Mediconf, ktorá sa špecializuje na produkciu odevov pre verejnú správu vlastní sicílska rodina Bucalovcov. Jej výroba je sústredená v troch bulharských závodoch, v ktorých pracuje 250 ľudí. V roku 2002 pribudne aj výroba vo Svidníku.

O štyri roky neskôr sa taliansky naoko majiteľ zmení znova. Spoločnosť Mediconf z eseročky SVIK vystupuje. Vstupuje do nej spoločnosť Facis S.p.A, so sídlom v mekke európskej módy – Miláne.

V roku 2010 sa celá spoločnosť SVIK s.r.o. mení na spoločnosť I.C.A. s.r.o. Všetky aktivity preberajú dvaja talianski konatelia.

Sicílčan Piero Bucalo s exkluzívnymi kontaktmi na vtedajšieho talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho a nevýznamný, papierovo potrebný Stefano Vanzan s trvalým pobytom v Čechách.

99 percent eseročky I.C.A vlastní ich talianska spoločnosť Facis, jedno percento má stále bývalý spolumajiteľ SVIK-u, Ladislavov Koudelka zo Svidníka.

Situácia vo výrobe sa znova dramaticky mení. Obchody začínajú stagnovať, výroba sa utlmuje a podmienky zamestnancov sa zhoršujú.

V roku 2014 navyšujú Taliani základné imanie z 560-tisíc eur na 2,2-milióna eur. Podmienky a problémy vo výrobe sa napriek tomu stále zhoršujú.

Zamestnanci otvorene protestujú proti neúnosným pracovným a finančným problémom. Stovkám žien prestáva majiteľ vyplácať mzdy, vo výrobe sa niekoľko mesiacov nekúri.

V roku 2019 majitelia hromadne prepúšťajú väčšinu zamestnancov a presúvajú výrobu do Srbska. Veľkovýroba odevov vo Svidníku po viac ako šesťdesiatich rokoch končí.

„Tí Sicílčania mali dobré prepojenie na vtedajšiu taliansku Berlusconiho vládu. Celé to bolo o tom, že získali veľkú štátnu zákazku pre taliansku armádu,“ vysvetľuje bývalý spolumajiteľ  a manažér spoločnosti, sedemdesiatnik Ladislav Koudelka. Pri svidníckej fabrike bol od začiatku, viac ako 50 rokov.    

„Nemohli to ale robiť v tretích krajinách iba v Taliansku. Vymysleli to teda tak, že Taliansko obídu cez Čínu a Svidník,“ hovorí Koudelka. „Vyviezli materiál do Číny, kde ho čiastočne spracovali. Potom nám to celé poslali do Svidníka a my sme to vo fabrike dokončili.“

V Taliansku sa ale pochybný kšeft prevalil, Bucalovcov niekto udal a zákazka snov sa nakoniec nekonala.

„Málokto vie, že po Talianoch ostali na sklade svidníckej fabriky talianske uniformy. Majiteľov to stálo kopu peňazí. Odvtedy to išlo s výrobou dole vodou,“ dodáva Ladislav Koudelka.

Ženy protestujú. Nie sú ochotné byť celú šichtu vo vetrovke a šiť pri trinástich stupňoch za tristo eur mesačne. Nechcú s prekríženými nohami tŕpnuť, kedy im Talian dovolí ísť na záchod. Majú dosť hysterického kriku, záchvatov zlosti a ponižovania od talianskych majiteľov.

Najlepšie sa fabrike darilo koncom prvej dekády nového tisícročia. V roku 2008 zamestnávali talianski majitelia takmer 900 ľudí a špecializovali sa na luxusné odevy pre známe značky a klientelu prominentov.

Pánske saká, nohavice, vesty, košele a obleky šili pre značky Armani, Calvin Klein, Valentin, Profilo, Dalton Forsythe a Facis. Košele a obleky dodávali aj slovenským politikom. Bývalému prezidentovi Ivanovi Gašparovičovi, bývalému premiérovi Róbertovi Ficovi .

Ale aj zahraničným športovým celebritám ako napríklad futbalovému trénerovi Josému Mourinhovi, pretekárovi F1 Michalovi Schumacherovi či futbalistom AC Miláno. Najdrahšie z nich sa predávali za 2-tisíc eur.

Po roku 2010 a nevydarenom armádnom kšefte sa firme I.C.A. prestáva dariť. Do hry vstupujú odbory a protesty zamestnancov.

Je december 2014. Pred odevnou fabrikou na Bardejovskej ulici stojí v mraze stovka žien s transparentmi a megafónmi v rukách. Kričia, že už toho majú dosť.

Že už nie sú ochotné byť celú šichtu vo vetrovke a šiť pri trinástich stupňoch za tristo eur mesačne. Že nechcú s prekríženými nohami tŕpnuť, kedy im Talian dovolí ísť na záchod. Že hysterického kriku, záchvatov zlosti a ponižovania už majú naozaj dosť.

Na medializáciu kauzy, tlak odborárov a kontroly z inšpekcie majitelia najprv reagujú s mafiánskou aroganciou. Hladovej doline hrozia prepúšťaním a zatvorením fabriky. Šičkám odkazujú, aby sa viac hýbali. Inšpektorov práce uprostred ohlásenej kontroly dokonca z fabriky rovno vyhodia.

„Ak je vám zima, prineste si deky,“ nechá sa na adresu nespokojných žien počuť jeden so spolumajiteľov. Odborári  a regionálni redaktori iba krútia hlavami a snažia sa Sicílčanom vysvetliť, že Slovensko nie je Uganda ani Pakistan.

Po ďalších kontrolách, podnetoch, trestných oznámeniach a celoslovenskej medializácii  nakoniec začnú komunikovať. Dlhy na mzdách postupne splatia, pokuty si odpíšu z firemných nákladov, podmienky na pracovisku sa zlepšia.

Ani to ale vo finále nepomôže, v polovici roka 2019 hromadne prepustia väčšinu zamestnancov a odídu za lacnejšou pracovnou silou do Srbska.

„Na Slovensku sa ešte nikdy nestalo, aby si zahraničný zamestnávateľ pri výkone kontroly dovolil vyhodiť z podniku  inšpekciu práce. Hovorkyňa inšpektorátu nás iba sucho informovala, že to dali do zápisu,“ spomína na kauzu Jozef Balica z odborového zväzu KOVO.

„Keď som sa Talianov pýtal, či by si také niečo mohli dovoliť voči talianskym zamestnancom v Taliansku – nevyplácať zamestnancom mzdu, narábať s nimi ako s nejakými nevoľníkmi a ešte z fabriky vyhodiť štátnu kontrolu – povedali mi, že nie. Pretože tam sa to nedá, ale tu sa to dá. Toto je úplný výsmech,“ dodáva odborár.

„Ide hlavne o zlyhanie vymožiteľnosť práva a fungovania orgánov, ktoré majú dbať na to, aby sa dodržiavali zákony. V Rakúsku, Nemecku alebo Taliansku by sa toto stať nemohlo.“

„No je to aj o zamestnancoch. Aby nečakali a boli pri presadzovaní svojich práv aktívni a nečakali, že niekto iný to vydobyje za nich. A predovšetkým aby neboli takí naivní, že v kapitalizme je prerozdeľovanie firemných ekonomických profitov spravodlivé. Vôbec to takto nie je. Síce je to napísané v ústave, zákonníku práce a medzinárodných dohovoroch, ale v skutočnosti to takto nefunguje. Je to skôr o tom, čo si kto obháji a presadí,“ zamýšľa sa odborár nad príčinami takýchto prípadov novodobého otrokárstva na Slovensku.

„Taliani odišli a celý areál predali. Novým majiteľom je spoločnosť Tadrak, s.r.o. V niektorých budovách už podnikajú nové firmy, niektoré časti závodu noví majitelia prerábajú, aby ich mohli na prenájom ponúknuť. Časť prepustených zamestnancov I.C.A. prevzala spoločnosť Etilog,“ hodnotí aktuálnu situáciu veľkého areálu bývalých svidníckych odevných závodov primátorka mesta Marcela Ivančová.

„Aj keď v týchto závodoch sa už odevy nešijú, nedá sa povedať, žeby odevná tradícia vo Svidníku zanikla. Máme tu dve školy, ktoré sa venujú odevnému priemyslu a dizajnu. A funguje tu aj podnikateľská komunita niekoľkých menších firiem ktoré v Svidníku odevy šijú. Jednou s nich je napríklad dnes už veľká firma s niekoľkými desiatkami zamestnancov Pavanna,“ dodáva svidnícka primátorka.